Evanska - Články

A twist in my story

Sat, 17 Mar 2012 22:58:19 +0100

Tralalá! Som taká nadšená, že niečo znovu pridávam, že to, aká som s tým nespokojná ani nevnímam :D Možno nejaký obranný mechanizmus...
Celé to vzniklo len tak spontánne a pokračovala som v tom hlavne vďaka jednej osobe, ktorá keby ma do toho nedokopala, tak to asi skončí pri piatich riadkoch ako vždy. Takže venované Aďke Btw., prišla som na to, že je oveľa ľahšie vžiť sa nejakej už vytvorenej postavy a správne pochopiť jej charakter ako si vytvoriť vlastnú a spraviť ju dostatočne reálnu a hlavne nielen bielu alebo čiernu :D Toto je môj pokus o to a vy posúďte, či mi to vyšlo :)
No a pridávam aj pár vecí, ktoré som popri počúvala. A odporúčam hlavne tú, ktorá má názov jednorázovky. A už mlčím. Príjemné čítanie :)

A twist in my story
What hurts the most
Jar of hearts

Vyšla som z wécka, naschvál pomalým krokom, neponáhľala som sa späť k partii. Celý večer sa mi zdal úplne bez nejakej euforickej atmosféry, nudný a nezáživný. Z reprákov pri bare znela najnovšia Rihanna a pár ľudí tancovalo vzadu na parkete. Obzrela som, pretože som medzi nimi zazrela známu postavu. Ach bože, Meg sa zase s niekým bozkáva. A potom mi bude celý týždeň píliť uši, že sa ho nevie zbaviť a že to vôbec nie je jej typ. Ale tento chlap vyzeral celkom schopne. Mal bundu presne ako Robert... a nielen bundu. Bol to Robert!
Párkrát som zažmurkala. Bozkávali sa čoraz vášnivejšie.
Stála som tam, nevedela, čo by som mala cítiť, ani to, čo vlastne cítim. Necítila som nič. Veď čo by som aj mohla cítiť? Nebolo to prvýkrát, čo Rob strkal jazyk do úst inej. A že to bola práve Meg - myslím, že si ani neuvedomovala, čo robí, hoci to nebolo žiadne ospravedlnenie. Dívala som sa na nich, počúvala rozvláčnu pieseň a tie rozťahané hlásky, také typické pre Rihannu, mi neskutočne liezli na nervy.
Pieseň sa skončila. Och, vďakabohu.
Už ma to nebavilo. Nebavilo ma byť flegmatickou, nie k veciam, ku ktorým by som kedysi flegmatická nikdy nebola. Ale iný pocit ako mať všetko úplne u riti už pre mňa akoby ani neexistoval. Možno to bol reflex, prispôsobenie sa daným podmienkam, aby sa mi žilo ľahšie. Ale čo sa to so mnou stalo? Stratila som všetky pocity? Kde zmizli?

Možno sa stratili vtedy, keď som zistila, že som tehotná s človekom, s ktorým mám spoločné len to dieťa. Ale to už bolo príliš neskoro.

Náš ne-vzťah s Robom bol... zrejme dosť neidentifikovateľný. Naše pohlavné bunky sa skrátka rozhodli spojiť a vytvoriť nového človeka. Nevzali sme sa, nemilovali sme sa, ale žili sme spolu, kvôli môjmu vypuklému brušku.
Vlastne som mu nemala za zlé, že hľadá niekoho, kto by mu dal to, čo mu ja dať nedokážem.
Nemala som naňho skutočne žiadne nároky. Prišli sme na oslavu Meginých narodenín v podstate ako pár, aj keď nič tomu nenasvedčovalo, okrem toho, že sme šli tým istým autom. Neviem, prečo sme vlastne boli stále spolu. Možno to bolo naše nenarodené dieťa, možno zotrvačnosť... a možno oboje. Robert bol naozaj zodpovedný - keď zistil, že som tehotná, nevyhodil ma s hŕbou prachov "aby som si to dala vziať". Ako matka jeho dieťaťa som sa na naliehanie jeho rodičov presťahovala k nemu do bytu a tak sme boli spolu. Ale to bolo všetko. A ja som mu bola vďačná.
Napuchnuté päty ma v sandáloch tlačili a chrbtica ma bolela od státia. Nemalo zmysel tu ešte ostávať. Zvrtla som sa na päte, schmatla kabelku zo stola a chystala sa výsť von z baru. Robovi napíšem smsku, aby šiel domov taxíkom.
Ako som vyťahovala mobil z kabelky, takmer som sa s niekým zrazila vo dverách. "Och, pardon," zašomrala som všeobecne, ale keď som zdvihla pohľad a zahľadela sa do známej tváre, príliš známej tváre, všeobecné už nebolo nič. Stála predo mnou konkrétna osoba, osoba, pre ktorú sme prerevala toľko nocí a aj vďaka ktorej som sa stala takou flegmatickou. Adam.
"Rosie?" opýtal sa šokovane, ale prekvapenie bolo aj na mojej strane. Rosie? Tak ma už nikto dlho nenazval.
"Osobne," zašomrala som a nechápala, čo tu robí. Nestihla som sa však nad tým vôbec zamyslieť, pretože ma pohľadom preskenoval a oči sa mu zasekli na vypuklom brušku. Ústa mal pootvorené od šoku.
"Ty..." začal, ale asi nevedel, ako sa taktne opýtať, či som tehotná naozaj alebo mám len abnormálnu stavbu tela a náš rozchod som zajedala.
"Trochu mením konfekčnú veľkosť, hlavne v páse." Nevedela som, kde sa to podráždenie vo mne berie, ale bolo tu... a po dlhej dobe to bol nejaký pocit.
"Ale vidím, že povahovo si sa až tak nezmenila..." Tá radostná novinka, že ma o pár mesiacov navštívi bocian, ho zrejme veľmi nepotešila. V očiach sa mu zračilo zdesenie. A šok, samozrejme.
"Ale nebavme sa o mne, čo ty? Ako žiješ?" Dala by sa tá irónia a trpkosť vôbec prepočuť? Možno ju Lady Gaga prespievala svojím bad romance...
"Vlastne dobre, práca ma baví a američania nie sú takí, ako sa hovorí... ale mňa viac zaujímaš ty. Takže už si si založila rodinu..."
Nevedela som, čo mu na to odpovedať. Na jednej strane som mala chuť odtiaľ čo najskôr ujsť a na druhej som bola taká prekvapená, rozrušená a zmätená, nielen kvôli Adamovi, ale sama zo seba, z náhle objavených pocitov.
Ten paradox, že otec môjho dieťaťa sa o pár metrov ďalej bozkáva s mojou kamoškou a mnou to ani nepohlo, ale teraz žiarlim na všetky američanky, ktoré kedy Adam stretol... Ten paradox ma samú zarazil a našiel nepripravenú.

"Ja..." hanbila som sa za pravdu, teraz viac ako kedykoľvek predtým. Zrazu mi bolo do plaču. Tak toto sú tie povestné tehotenské zmeny nálad?
Pokrútila som hlavou. "Neviem, čo tu vlastne ešte robím..." Pozrela som na mobil, ktorý som stále držala v ruke, potom naňho. "Tak pekný zvyšok večera."
"Rose!" povedal iba. Za mnou sa už zabuchli dvere baru, kráčala som k autu s množstvom pocitov, ktoré dokopy vytvárali neidentifikovateľný mix a nanovo otvárali minulosť, ktorú, ako som si doteraz myslela, som už uzavrela.

"Rose?" opýtal sa zrazu Rob. V jeho hlase som zachytila niečo neisté, čo bolo preňho nezvyčajné. S Meg som už volala - rozpačito sa mi ospravedlňovala za včerajší večer. Ja som nad tým len mávla rukou, nebolo to nič nové a ani nič, čo by ma zraňovalo.

"Hmm?" odvetila som, až teraz som zistila, že som jeho rozprávanie o práci vôbec nepočúvala. "Prepáč, zamyselala som sa."
"To nič. Ja len... rozmýšľal som, či to má nejaký zmysel. To, že spolu bývame. Teda, mrzí ma, čo sa stalo - že si tehotná a zbytočne sme sa zaviazali, keď my dvaja..."
"...nemáme žiadnu perspektívu. Ja viem." Povzdychla som si. Tak predsa. Chlapi. Kočíkovať a prebaľovať v noci budem sama.
Ale nemala som mu to za zlé. Chápala som, že nechce donekonečna žiť so mnou len z ľútosti, že sme sa spolu vyspali a on má výčitky. Chcel sa pohnúť ďalej. Naozaj som to chápala, ale zároveň som sa bála zvládať všetko sama a bola som podráždená z toho, že jemu jeho šikovná spermia ovplyvní len stav na účte. A mne celý život. Svet je taký spravodlivý...
"Asi máš pravdu. Ja len že sama neutiahnem podnájom a všetko okolo dieťaťa..."
Nenechal ma dohovoriť. "O to sa neboj. Môj starý otec sa sťahuje k rodičom, takže by si mohla bývať v jeho byte..."
Zastavila som ho. Nevládala som teraz premýšľať, či to môžem prijať alebo nie. Nevládala som nič. Potrebovala som prestať myslieť a hlavne prestať cítiť. Aspoň na chvíľu, lebo odkedy som stretla Adama... "Vieš čo, Rob, porozprávame sa o tom zajtra ráno. Nedá sa mi nad tým uvažovať teraz."
Cítila som na sebe jeho zarazený pohľad, ale nechal to tak a venoval sa mrazenej pizzy v mikrovlnke.

Vysoká škola, práca, kariéra, nie síce až tak úžasne rozbehnutá, ale kariéra... to všetko mi bude o pár mesiacov úplne nanič. Hej, život som si posrala skutočne kvalitne. Hoci, to dieťa, možno aspoň zaujme prázdne miesto v mojom živote. Nie som prvá ani posledná slobodná mamička, no ak je každá taká vydesená ako som ja... Bojím sa, pretože mám sotva dvadsaťšesť a hoci som nikdy nebola veľmi idealistická, ale deti som chcela mať ako vydatá, v usporiadanom manželstve s mužom, ktorého by som milovala, aj keď by som ho poriadne buzerovala a sťažovala sa na jeho zlozvyky ako každá manželka. Ale realita bola presne opačná. Sama, čoskoro aj sama vo vlastnom byte, s malým uplakancom, na materskej medzi štyrma stenami, žijúca len z príspevkov na dieťa od Roberta a toho čohosi, čo som začala šetriť po tom, ako som zistila, že tehotenský test je pozitívny. To bola moja blížiaca sa budúcnosť.
Ale každý je strojcom svojho šťastia. Za svoje nie veľmi pozitívne vyhliadky do budúcnosti som si mohla sama. Rozchod s Adamom som nezvládala veľmi dobre. V práci a medzi ľuďmi som sa tvárila, že sa nič nezmenilo, ale vnútri som bola zlomená. Cítila som sa odhodená a hlavne som bola stále zaľúbená do Adama, ktorý odišiel do štátov kvôli skvelej ponuke, citovo vyprahnutá, so zlomeným srdcom a absolútne nevyrovnaná s tým všetkým, plus opitá pri príležitosti narodenín kamaráta... Ráno som sa zobudila v neznámom byte v posteli vedľa spiaceho Roba, ktorého priezvisko som nepoznala. Sklamanie a hnev na seba, že som toľko pila, úzkosť z toho, že som si to pamätala a niečo ma nútilo porovnávať to s niekým iným, komu na mne už evidentne nezáležalo, nie natoľko, ako som dúfala... Slzy akosi vôbec nepomáhali. A naivná detská túžba vrátiť čas už vôbec nie.
A potom ďalšie prekvapenie. Čudné ranné nevoľnosti a "gratulácie", že som tehotná s niekým, koho sotva poznám a ku komu nič necítim. Otázka "čo mám robiť?" sa zdala úplne bez existujúcej odpovede.
Vedela som, že interupciu by som si nikdy neodpustila. Rozmýšľala som nad tým, ale ten zatiaľ len zhluk buniek, ktoré na seba nešťastne narazili, predsa nemohol za to, že jeho mama bola hlúpa a nešťastná.
Neustále som myslela na Adama, bola som naštvatá naňho, na seba, na Roberta. Ak som dovtedy aj dúfala, že by... sa stalo neviem čo a Adam sa vrátil, tak teraz všetky nezmyselné nádeje úplne zmizli. Lebo aj keby sa vrátil, našiel by ma tehotnú s niekým iným. Prestala som nad tým premýšľať, pretože všetky tie myšlienky len a len boleli.
Žila som ďalej, proste len žila život, ktorý som mala. Nič viac, nič menej.
A teraz bol Adam zrazu tu, neviem ako dlho a už vôbec nie kvôli čomu. Veď prečo by sa obzeral späť, keď sa pred polrokom rozhodol všetko zahodiť? V hlave som mala nekonečné množstvo otázok, bola som zmätená z toho, ako sme sa rozprávali, že mi vôbec nepripadal ako cudzí človek. Naopak, bol pre mňa až príliš známy. Ale najviac som bola zmätená sama zo seba, z pocitov, ktoré by ani nemali existovať a z toho obrovského hnevu. Bola som na Adam skutočne nasratá! Prečo sa vôbec vracal? Čo si tým chcel dokázať?
Pri pohľade na bruško som cítila nejaké čudné zadosťučinenie. Veď čo čakal, že tu nájde workoholičku, odmietajúcu spoločnosť a trčiacu v depke? A to sklamanie v jeho pohľade... môže nasadnúť na prvé lietadlo a vrátiť sa do slnečnej kalifornie. Tu ho už nik nečaká...

"Rose? Nemohla by si nakúpiť, keď sa vrátiš z ultrazvuku?" nadškrtol Rob.
"Jasné, nakúpim. Zase chceš sardinky?" Usmiala som sa. Spolužitie s ním bolo jednoduché a ľahké. Len škoda, že ma k nemu nič nepriťahovalo.
Chystala som sa do nemocnice na kontrolu. Rob sa niekoľkokrát ponúkol, že tam so mnou pôjde, neviem či len pre pocit, že sa to od neho očakáva alebo tam aj chcel ísť. Rázne som ho odmietla, chcela som ísť sama. Aspoň budem mať novinky komu zreferovať.
S úsmevom prikývol.
"Fajn a kúpim aj tuniaka. A čínsku kapustu, spravím šalát, čo povieš?"
"Že v tom prípade dnes nejdem na obed," žmurkol na mňa. "Dofrasa, tieto tvoje šaláty mi fakt budú chýbať."
Svojím spôsobom sme sa mali radi. A vlastne sme boli skvelým príkladom rodičov dieťaťa, ktorí spolu nežijú, ale vychádzajú jeden s druhým na jednotku.
Už boli dohodnuté aj detaily ohľadom sťahovania. Tých niekoľko vlastných vecí, čo som si vzala z podnájmu predtým, ako som sa ocitla v spoločnom byte s Robom, už boli prevezené. Nasťahujem sa po pôrode. Rob to vyriešil ukážkovo - nemusela som ohľadom sťahovania pohnúť ani prstom a on nebude musieť počúvať plač novorodenca. Viem, že pre mňa Rob urobil až príliš veľa, ale moja zatrpknutosť prekrývala všetko ostatné. Tak, ako som sa predtým k Robovi nechcela nasťahovať, tak sa mi teraz nechcelo odchádzať.V posledných dňoch som nevedela, čo by som mala cítiť a už vôbec nie to, čo cítim.

Sedela som na tvrdej a maximálne nepohodlnej stoličke v kaviarni a čakala, kým mi čašníčka s piercengom na brade prinesie zmrzlinový pohár. Trvalo jej to neskutočne dlho, počúvala pri tom mp3-jku a mala ju zapnutú tak nahlas, že ten punk neprehlušili ani výkriky z deckého kútika. Pozorovala som nervózne mamičky, ako napäto sedeli a kždú chvíľu sa dvíhali zo stoličky, keď ich dieťa podľa nich nebolo v poriadku. Pousmiala som sa. Bolo mi jasné, že si na túto chvíľu nespomeniem, keď budem sama robiť to isté.
Pohľad mi padol na stôl napravo, kde si práve sadol... ako je to možné, dohája? Trefa, Adam.
Malé sa rozkopalo tak intenzívne, až som si musela na brucho priložiť ruku. Asi to malo niečo spoločné s tým, ako sa mi rozbúchalo srdce.
Vnútri som bojovala sama so sebou. Bolo by hlúpe teraz odtiaľto odísť, ale ja... skrátka, nezvládala som ani len dívať sa naňho. Všetko, čo čas aspoň trochu zahojil, sa teraz zdalo ako čerstvá rana.
Napriek tomu som však ostala sedieť na mieste a ďalej čakala na zmrzlinu. Akurát moja vnútorná pohoda, akokoľvek umelo som si ju predtým vsugerovala, bola porušená. A zdalo sa, že v dohľadnej dobe aj nenavrátiteľná.
Och, už som aj ja hysterická a paranoidná. Veď si ma nemusí všimnúť. Nesedí predsa až tak blízko...
Nekrič hop, kým nepreskočíš, že?
Adam zdvihol hlavu a akonáhle mu došlo, s kým má dočinenia, uškrnul sa. Mal na sebe oblek. A vyzeral dobre, len tak mimochodom.
"Nepozvala som ťa," skonštatovala som sucho pozorujúc, ako si berie veci a prisadá vedľa mňa. "Odíď, prosím ťa."
"Neodídem. Na verejných priestoroch môžem používať spoločný majetok rovnako ako každý iný." Kedy ma on vôbec počúval?
"Nie, pokiaľ je ten spoločný majetok už obsadený."
"Stolička bola voľná."
"Ako vieš, či som si na ňu nechcela vyložiť nohy?"
"Prisuniem ti nejakú odvedľa?"
"Chcem tú konkrétnu stoličku."
"Och, to je smola, tá stolička tvoje nohy nechce."
"Ani tvoj zadok, ale očividne nemá na výber."
"To teda nemá."
Otrávene som naňho pozrela ale to, ako sa na mňa priamo díval a uškŕňal... musela som sa zasmiať. Sedeli sme pri jednom stole a smiali sa. Nechápala som, čo sa deje. Ako môže byť také jednoduché znovu sa cítiť tak ako niekedy predtým? Lenže bolo zbytočné znovu sa tak cítiť...
Všetky stopy po smiechu boli preč. Sklopila som oči a pokrútila hlavou.
"Počkaj!" zastavil ma, keď som vstávala zo stoličky. "Rose, neutekaj stále. Rád... rád by som sa porozprával, normálne porozprával."
"A o čom, prosím ťa?" Neveriacky som naňho hľadela. Na čo ešte viac otvárať minulosť? Navyše bez nejakého spojenia s prítomnosťou...
"O poslednom polroku. Rose, prosím."
Nechápala som ho. Som predsa tehotná, dofrasa. Tehotná s niekým iným, hoci bez obrúčky na prste. Neodradilo ho to alebo sa ide tváriť, že sme bývalí spolužiaci?
"Ja..." Hľadala som spôsob, ako mu ukázať, že od toho "nie" neustúpim, ale vtom som zachytila jeho pohľad a... bol taký úpenlivý, že...
Povzdychla som si. V hrudi sa mi usadil ťaživý pocit, že robím obrovskú chybu. A predsa.
Znovu som sa posadila s očakávaním, čo povie. Bola som zvedavá, prečo je tu. Alebo stále tu.
Nič. Ticho. Po minúte si začal potichu popiskovať. Od mojej zlosti ho zachránil len zmrzlinový pohár, ktorý predo mňa postavila čašníčka.
Adam si objednal kávu. A znovu ticho.
Nevydržala som to. "Tak o čom si sa chcel rozprávať?"

Prekvapene na mňa pozrel. Ešteže môj hlas dokonale vyjadruje momentálne pocity. "No... ako sa máš a tak."
"A čo chceš počuť? Že som šťastne vydatá a zabudla som na všetko, čo bolo predtým alebo že žijem sama a kvôli samote som sa rozhodla ísť na umelé oplodnenie?" Irónia zo mňa len tak sršala. To ticho a nevypovedané otázky ma ničili. "Vieš, Adam, nechápem prečo to robíš."
Ale nenechal ma dopovedať. "Chcem proste vedieť, ako sa máš. Čo je na tom také nepochopiteľné? Zaujíma ma to."
Tak fajn. "Mám sa... nahovno. Stačí?"
Zrejme nečakal takú priamu odpoveď. Alebo takú odpoveď. "Prečo?"
"Lebo mám drasticky opuchnuté päty a ranné nevoľnosti tiež nie sú nič moc." Odpoveď z čisto fyzického hľadiska.
"Čo to bude?" opýtal sa zvláštnym chrapľavým tónom. Pohľad mu zamieril na moje brucho.
"Ľudský potomok."
Prevátil oči a zasmial sa. "Nezmenila si sa až tak."
"Ani ty nie. Ale pozor na pivné brucho... alebo sme tehotní dvaja?"
Neodpovedal. Nedokázal o tom hovoriť tak sarkasticky ako ja. Ale na rade s otázkami som bola ja. "Ako to, že si späť?"
Pousmial sa a tváril sa uvoľnenejšie pri zmene témy. "Lebo firma sa chystá založiť pobočku v Británií a keď som odtiaľto, tak som najvhodnejší človek, ktorý sa toho mohol ujať. A chcel som ťa vidieť..."
"...ale nie tehotnú s niekým iným, však?" Ten sarkazmus je naozaj dobrý priateľ. Vždy je tu pre vás.
"S kým?" skočil mi do reči a zahľadel sa mi do očí. Držal ma pohľadom, obočie mal nadvihnuté a v očiach... záleží mu na mne? Stále?
Zaskočilo ma to. Tá priama otázka a jeho pohľad. "Nepoznáš ho," odpovedala som potichu. Stále sa tak díval. Sklopila som oči. "Po tom, ako si odišiel, mi bolo úplne nanič. Nezvládala som to bohvieako, bola som na teba neuveriteľne naštvatá a sklamaná zo všetkého a opila som sa na oslave. A neviem, prečo som to urobila, hej, bola som opitá, ale... chýbal si mi a tak... teraz vidíš výsledok."
"Prepáč, že som odišiel. Ja..." povedal a skutočne to tak myslel. Znel zatrpknuto. "Bola to skvelá ponuka, ale... nestálo to za to. Keby som vedel to s pobočkou..."
Nemohla som to počúvať. Na čo rozoberať nejaké "keby", keď to už nič nezmení?
Slzy sa mi tlačili do očí a už mi aj stekali po lícach. Vstala som a chystala sa odísť, nemala som mu už čo viac povedať, ale on ma chytil za ruku a pritiahol k sebe. Skôr, ako som stihla zareagovať alebo si uvedomiť, čo sa deje, ma začal bozkávať a ja som mu bozky opätovala. Bolo to také prirodzené. Všetka minulosť aj prítomnosť zmizla, všetky dôvody, prečo som sa mu snažila vyhnúť, to všetko bolo zrazu preč a boli sme tu len my dvaja, tak ako predtým. My dvaja a moje vypuklé bruško, ktoré mi bránilo v tom, aby som sa k nemu pritisla bližšie.
Všetky dôvody boli späť. Odtiahla som sa.
Adam sa nechystal vzdať, opäť si našiel moje pery, ale ja som už nemohla... Ilúzia bola preč.
"Nie, Adam, nie. Nemá to zmysel...."
"Čo nemá zmysel?"
"My dvaja."
Už mi neoponoval. Nehádal sa so mnou. Nič. Len ticho hľadel na moje bruško, ktorého obyvateľ práve kopal ako o život.
Chápal to. Dúfala som, že niečo povie, urobí, niečo, čo by to zmenilo. Ale nič také neexistovalo...
Stisla som mu ruku, ktorou ma stále držal a odtiahla ju od seba. Slzy mi stekali po lícach, keď som sa otočila a odišla z kaviarne. A preč z Adamovho života, aby som žila ten vlastný...

*
Vysilená som ležala na nemocničnej posteli a ako zhypnotizovaná sa dívala na plačiaci uzlík, ktorý ku mne niesla sestrička. Niekto spomenul, že zavolajú Roberta dnu. Ale mňa to už nezaujímalo.
Únava zo mňa akoby opadla, zrazu som sa cítila plná energie. Posadila som sa. Ten vrešiaci uzlík, čo mi sestrička opatrne vkladala do náručia, bol všetkým, na čo som sa dokázala sústrediť.
Držala som ho na rukách. Pritúlil sa ku mne. Hladkala som ho po drobnom chrbátiku a pobozkala na hlavičku. Chumáčik vlasov mu odstával na všetky strany. Učesala som mu ich doboku. Prestal plakať. A ja som začala.
Moje dieťa. Môj chlapček.
"Jeho meno, mamička?" počula som opýtať sa sestričku.
Doteraz som nad tým nerozmýšľala, ale v tom momente pre mňa existovalo len jediné meno. "Adam."
Pritisla som si ho bližšie k sebe. Na svete už nebolo nič dôležitejšie ako on. Cítila som teplo jeho tela, jeho tichý dych a tlkot jeho malinkého srdiečka. Už som nebola sama.

Výhra

Sun, 29 Jan 2012 21:22:40 +0100

Tak! Jednorázovka napísané v priemere za tri lonely večery :) Pôvodne to mal byť songfic, ale potom som zistila, že sa to k piesni ani veľmi nehodí. A je to zvláštne, pretože je to z Jamesovho pohľadu a na jednej strane sa mi to páči, lebo je to trochu rozdielne od toho, ako doteraz zvykla písať o Lily a Jamesovi. Ale na druhej strane je to niečo iné :) Ale čo sa mojej spokojnosti týka, nie je to nič moc. Dosť nedotianuté a napísané na rýchlo a... už vás nudím čo? No tak sa skrátka teším na komentáre :)
ps: a možno by bolo fajn pustiť si k tomu tú pieseň :)

Nikdy som veľmi nechápal ženské zmýšľanie. A už vôbec nie zmýšľanie Lily Evansovej. Nech som ju pozval na rande aj desať krát za deň, množstvo pozvaní jej odpoveď nikdy neovplyvnilo. Teda, nie tak, ako by som si želal. A Siriusova teória o tom, že sa len chce hrať na nedobytnú a raz určite pozvanie prijme, len sa nesiem vzdávať, stroskotala na celej čiare. Rezignoval som. Prestal ju pozývať, snažiť sa zaujať jej pozornosť, vlastne aj rozprávať sa s ňou, lebo vo všetkých našich rozhovoroch padli slová ako "rande", "von" a podobne. Boli sme len obyčajní spolužiaci, ktorí sa úplne ignorujú. Niežeby som ju dokázal ignorovať. Tak som si ju aspoň všímal. Pozoroval som ju, ako sa smeje s priateľmi, kedy chodí na raňajky a čo je... no a tak ďalej. Sirius to nedokázal pochopiť. Asi aj Remus sa čudoval. A vlastne ani ja som celkom nechápal, prečo som ňou taký posadnutý, keď ona o mňa ani trochu nestojí.
Ale potom v siedmom ročníku som sa, fakt neviem akým zázrakom, stal prefektom. Dumbledore mal asi iné starosti a vyberal žrebovaním, keď som sa ním stal ja, čo som už spravil rekord tým množstvom trestov. To, že prefektkou bola Lily, bolo úplne prirodzené. A keď sme spolu mali hliadky, museli sme prehodiť aspoň jednu vetu. A zistil som, že keď ju volám menom a rozprávam sa s ňou bez nijakých náznakov flirtovania, tak ten rozhovor je... úplne normálne. Priateľský. A ona počúva, hľadá moje oči, keď uhnem pohľadom a smeje sa... tak úžasne živo. Že sa musím smiať s ňou.
Ale stále to bolo také... labilné. Neisté. Niekedy rozpačité. Ale bolo to aspoň niečo.

Dobehol som do žalárov, sotva som vládal dýchať, ale musel som si pohnúť - mapa ukazovala, že Slughy je už na chodbe k žalárom. Otvoril som ťažké dvere a poobzeral sa po triede. Nechcel som sedieť sám, pretože kapitolu o protijedoch, čo sme mali čítať, som ani nevidel. A Slughorn už aj tak o mojej schopnosti pripravovať elixíry nemá vysokú mienku. A okrem toho, Lily sedela sama.
"Lily? Máš tu voľné?" spýtal som sa pre istotu, aj keď som vedel, že Alice je chorá.
Prekvapene zdvihla pohľad od knihy elixírov a so širokým úsmevom prikývla. Chvíľu mi trvalo, kým som to prikývnutie spracoval ako súhlas - po všetkých tých rokoch som bol zvyknutý na inú odpoveď - a rozmýšľal som, či sa vždy usmieva tak žiarivo ako teraz.
Sadol som si a položil knihy na stôl. Periférnym videním som postrehol, že knihu zavrela a otočila sa ku mne. "Kde máš Siriusa alebo Remusa?"
"Remus je chorý a Sirius nevládal vstať po ťažkej noci," zasmial som sa, naschvál odvádzajúc pozornosť na Siriusa, hoci myslím, že po tom, čo Ufňukanec uvidel Remusa v Škriekajúcej búde, musela minimálne niečo tušiť o Remusovej každomesačnej neprítomnosti.
Zasmiala sa a potriasla hlavou, až sa jej vlasy roztočili okolo hlavy. Pripadal som si ako úplný magor, pretože nebolo ľahké sústrediť sa na to, čo hovorí. Najmä nie vtedy, keď sa usmievala tak žiarivo ako teraz. "Hej, veď sa mi zdalo, že bol včera spoločensky unavený."
"Ale spoločnosť mu nechýbala," uškrnul som sa, no úškrn sa zmenil na úsmev po tom, ako sa schuti zasmiala. Na mojom vtipe. Začalo to celkom obstojne.

"Nie, nie, ešte to tam nelej!" Priskočila ku mne a odtiahla mi ruku sponad kotlíka s elixírom, ktorý som sa asi práve chystal zničiť.
Uškrnul som sa. "Vďaka. Ale až taká škoda by to nebola, či?"
"To nie, ale body naviac sa vždy hodia, nie?"
"Mne teda určite." Nesmelo som sa na ňu pozrel, pretože som nemal ani tušenie, prečo do kotlíka nemôžem pridať vývar zo šalviových listov hneď.
Obzrela sa po triede a keď zistila, že Slughy si za katedrou číta nejakú knihu a žiakom veľa pozornosti nevenuje, spýtavo sa pozrela znovu na mňa. "Môžem ti to dokončiť?"
Šokovane som na ňu pozrel. "Dokončiť?"
"Hej, dokončiť." Povzdychla si nad mojou nechápavosťou.
"Kedy máme najbližšiu hliadku?" opýtal som sa.
"Čo...?"
"Odpovedz, Lily."
Stále na mňa hľadela, ako keby mi výpary z kotlíkov udreli na mozog. "Zajtra o piatej. Prečo?"
"Musel som si potvrdiť, že si to naozaj ty." Uškrnul som sa na jej výraze.
"Ber alebo nechaj tak."
"Veď beriem, o to sa neboj, ale čo tvoj elixír?"
"Takmer hotový. Ja som mala smolu, vybrala som si jeden z najľahších."
"Fakt strašná smola."
"Neironizuj a choď miešať ten môj. Protismeru hodinových ručičiek."
"Ďakujem, Lily."
Znovu ten žiarivý úsmev. "Nemáš zač. A choď miešať!"

Zastal som pred dverami, zrazu trochu nervózny. Z izby sa ozývala nejaká hudba. Nepoznal som tú pieseň, ale znela dobre. Zaklopal som, aj keď som mal blbý pocit, že je to zbytočné. Bolo. Zaklopal som znovu. Ešte raz. Nič. Pomaly som otváral dvere, ak by sa niektorá z nich prezliekala, už by kričali.
Vošiel som dnu a chystal sa niečo povedať, ale... proste som nemohol. V izbe bola iba Lily a klopanie zjavne nepočula, stála chrbtom otočená k dverám a tancovala. Zo začiatku sa len pohojdávala do rytmu hudby, no čím bola melódia silnejšia a zvučnejšia, tým boli aj jej tanečné kreácie odvážnejšie. Viem, mal by som zakašľať, aby sme sa o niekoľko minút necítili obaja trápne a chystal som sa, ale potom začala krútiť bokmi a hlas sa mi zasekol v hrdle.
No vtom spravila otočku, ruky sa jej zasekli uprostred pohybu a líca okamžite nabrali červenú farbu. Rozpačito som sa usmial. Hľadel som priamo na ňu, držala ma očami. Nemohol som a zároveň ani nechcel uhnúť pohľadom.
Sklopila oči, stále sa červenala. "Trochu som sa odreagovávala..." povedala s pohľadom upretým niekde za mňa.
"Tanec je jeden z dvoch najlepších spôsobov odreagovávania sa," nadhodil som.
"A ten druhý?"
"Lietanie." Na jej tvári sa mihlo niečo ako "no samozrejme." Usmial som sa.
"Pre mňa nereálne, bojím sa výšok. Preto chodím len na chrabromilské zápasy. Ale ako si sa dostal cez schody?"
"Vyletel som," povedal som a uškrnul sa, keď sa uchechtla.
"Čo je to za pieseň? Nie je od Fireboltu, že?"
"Nie, to je od jednej muklovskej skupiny..."
"Muklovskej? A ako je možné, že ti tu hrá?"
"Čo je?" spýtal som sa prekvapene, keď na mňa chvíľu hľadela so spokojným úškrnom.
"Už si si zapamätal, že žiaden muklovský vynález na Rokforte nefunguje?"
"Hej, konečne," uškrnul som sa pri spomienke, ako som do nej domŕzal, aby mi zohnala muklovský mikrofón.
"No hej, nahrala som si to na diktafón." (čarovný, aby bolo jasné :D)
Dvere na izbe sa otvorili a skoro som to schytal do hlavy, keby som sa rýchlo neuhol. Dnu vošla Mary a prekvapene sa mi pozdravila. A vtom som si spomenul, že som tu vlastne neprišiel pozerať sa, ako Lily tancuje. Aj keď...
"Aha, jasné, McGonagallová ti po mne odkazuje, že dnes sa ruší schôdza prefektov... doškrota, zabudol som prečo."
Rozosmiala sa. "Super, to mi vlastne vyhovuje. Tak dnes na hliadke?"
"Hej. Majte sa zatiaľ." Povedal som a vyšiel z izby.

Opieral som sa o stenu a sústredene hľadel do mapy. Aha, na vedľajšej chodbe, hneď za rohom. Prehrabol som si vlasy a vstal.
Už z diaľky si ma všimla. "Hej, neulievaj sa!"
"Neulievam. Veď pozerám, kto ide okolo. Všetko v pohode?"
Uškrnula sa. "Ale hej. Dnes majú všetci asi veľa úloh."
"O tom mi hovor. Ako keby sme aj my nemali."
"Veď práve v tom je ten vtip."
"Predpokladám, že ty už máš všetko hotové."
"Práveže nie. Nevládala som už rozmýšľať nad runami. A všetky sa zlievali dokopy, takže by som pri písaní eseje asi vymyslela nové."
"A Vinceová by si lámala hlavu nad tým, o čom tá esej je. Ale možno by ti dala body za kreativitu."
"Ona? Kdeže! To by mi skôr McGonagallová odpustila to, že nemám úlohu."
"Tebe možno aj hej. Ale ja by som tú kreativitu ocenil."
"Tak ďakujem." Prevrátila oči, ale usmiala sa. "A pre čo by mi to odpustila? Pre môj pekný úsmev?"
"Možno. A máš ho pekný."
Usmiala sa ešte širšie a vyplazila na mňa jazyk. Líca mala trochu ružovšie ako predtým.
"A za toto by ti tie body zase strhla. Aj ja ti ich strhávam."
"Ale? A z čoho to?"
"Z... osobného hodnotenia."
"Pch." Pokrútila hlavou, ale potom sa znovu usmiala a tvárila sa nevinne. "Tak dúfam, že teraz som ich získala späť."
Rozosmial som sa. "Také ľahké to zas nebude. Prečo si všetky ženy myslia, že sa stačí usmiať a chlapi budú paf?"
"Lebo to tak je. A za tú neochotu ti strhávam body ja."
"To už aj ja mám hodnotenie? Vymysli si niečo originálnejšie, Lily!"
Pozrela na mňa a tvárila sa nazlostene. Ruky mala prekrížené a potom sa víťazoslávne usmiala. "A keby sme si body navzájom vrátili?"
Nemohol som si odpustiť poznámku. "Neznesieš predstavu, že si klesla?"
"Ani ty nie. Práve si sa prezradil."
"Tak fajn. Platí."

Čas som si nevybral práve najlepší - klubovňa bola úplne preplnená, akurát bolo po obede a prejsť tadiaľto skrytý pod neviditeľným plášťom bolo takmer nemožné. Uhol som sa ku jednému z kresiel, hneď vedľa sedačky, na ktorej sedela Lily s Alice, aby som sa vyhol skupine šiestakov.
Pozrel som na Alice. "Inak čo hliadka?" Hovorí o našej včerajšej hliadke?
"Ale klasika - jeden muchlujúci sa párik a partia slizolinčanov, ktorí čítali knihu zo zakázaného oddelenia. Ešteže to boli len tretiaci, ktorí sa siedmakov ešte boja..."
Alice sa na ňu otrávene pozrela. "Vieš, že som sa nepýtala na to."
"Viem." Lily prevrátila oči. "Ale čo sa toho týka... nič nové."
Ticho. Už som sa chystal odísť, lebo som aj tak nechápal, na čo Alice naráža, aj keď som mal zvláštny pocit...
"A ani nič nové nebude, pokiaľ niečo nespravíš aj ty."
"A čo mám ešte spraviť? Veď ja ani neviem, či to chcem spraviť..." Musel som sa prísť bližšie, tak potichu to Lily hovorila.
"Kašli na to, čo bolo, Lil!"
"To sa ti ľahko povie, keď..."
"Lenže ak na to kašľať nebudeš, tak sa nikam nepohneš. Nerieš to, čo si kto pomyslí. Rob to, čo chceš robiť. A prestaň myslieť."
Nič som nechápal. Lily nikdy neriešila, čo si o nej kto pomyslí. Keby hej, tak by sa predsa nikdy nebavila s Ufňukancom. A to, že to neriešila, sa mi na nej vždy páčilo.
Lily nadvihla obočie a mračila sa do knihy, ktorú mala položenú na kolenách.
"Prestať myslieť? Prečo?" Hrýzla si peru a ani si nevšimla, že lakťom nechtiac v knihe pretočila dobrých dvadsať strán.
"Lebo myslíš príliš veľa. A toto o myslení nie je." Alice zrazu zdvihla pohľad a usmiala sa na Franka, ktorý ju zozadu objal. Vtedy mi došlo, že som vlastne mal ísť za Remusom do ošetrovne, aby sa mohol neviditeľne vrátiť do školy a tváriť sa, že nikde ani nebol. Klubovňa už bola poloprázdna - rozbehol som sa a cestou vymýšľal výhovorku, kde som toľko trčal.

"Teraz sme v škole, kde je Dumbledore a toho sa všetci slizolinčania boja. Ale potom, keď odídeme... niekedy rozmýšľam, že by mi bolo lepšie, keby som nebola čarodejnicou..."
"Ja si to nemyslím. Naopak, smrťožrúti berú muklov len ako zvieratá. A zabíjať ich je len poľovačka..."
Pozrel som na ňu - oči mala veľké a vystrašené. V duchu som zanadával. Zabudol som, že je z muklovskej rodiny. "Myslíš, že všetci?" spýtala sa potichu.
Pokrčil som plecami. "Možno nie, ale všetci, ktorých poznám." Postrehol som narážku na konkrétnu osobu.
Chvíľu bolo ticho. Lily premýšľala a mračila sa pri tom.
Bolo zvláštne baviť sa o tom práve s ňou. Muselo ju bolieť, že sa k smrťožrútom pridal aj niekto, koho kedysi mala rada.
Piaty ročník sa toho veľa zmenilo. Teraz som niektoré veci ľutoval. Chcel som sa hrať na frajera, ukázať jej, že som lepší ako Snape. A neukazoval som jej to práve v dobrom svetle. Len škoda, že mi trvalo tak dlho, kým mi to došlo. Ale inak by možno nepochopila, aký Ufňukanec naozaj je. Videla v ňom len to dobré (a netuším, čo to bolo). To ja som vlastne spôsobil, že sa prestali rozprávať. Ale nazvať ju humusáčkou bola jedna z najhorších vecí, aké jej mohol urobiť niekto, kto sa tváril ako jej priateľ. Veď sa do slizolinu nedostal pre nič za nič.
"Nebojíš sa niekedy, že by ti slizolinčania mohli niečo spraviť?"
Prekvapene na mňa pozrela, takmer ako keby aj zabudla, že som ešte stále tu. "Väčšinou nechodím sama, tak ani nie. Ale niekedy ma to napadne, lebo som im tŕňom v oku."
"Ja asi tiež."
Zasmiala sa, pohľad už nemala až taký vážny, "Asi? Mali by to dva v jednom. Zbavili by sa aj metlobalového kapitána."
"Vidíš, to už aby som si zase hľadal nejaké kúzlo na opravenie okuliarov."
"Prečo?" zmätene otočila hlavu mojím smerom. Akurát sme zabočili na chodbu s brneniami. Bola prázdna.
"Lebo niekoho napadlo, že keď mi zničia okuliare, tak nebudem vidieť a nebudem môcť hrať. A za to im jeden faul stojí."
"Tak si sprav duplikát okuliarov. A môžu ti ich rozbiť aj na márne kúsky."
"To ma nikdy nenapadlo."
"Inak dúfam, že vyhráme, lebo kúzlo, ktoré chcem použiť na plagáty je dosť ťažké a ak som ho cvičila zbytočne..."
"Čo za kúzlo?"
"Hádam to nechceš vedieť už teraz?!"
"A čo ak hej?"
"Tak máš smolu!"

Zápas bol už príliš dlhý a vyrovnaný. Videl som na Johnym, ako sa úporne snaží nájsť zlatú strelu čo najskôr, ale tá bola dnes asi nenájditeľná. Slizolinský triafač opäť skóroval, znovu viedol slizolin. Mal som z toho všetkého nervy. Vyletel som najrýchlejšie ako som mohol, zachytil prehadzovačku a kľučkoval pomedzi hráčov. Sprava na mňa letela dorážačka, uhol som sa, ale prehadzovačka sa mi vyšmykla z rúk a už ju držal McCoy a útočil na našu stranu. Nahlas som zanadával, takýto dlhý zápas sme už dávno nehrali.
"James, chytaj!" ozvalo sa zhora, prehadzovačku, ktorú mi hodila Anne, som rýchlo prihral Mikovi a ten skóroval. Ozval sa jasot z chrabromilskej strany a na obrovskom plagáte lev pristupil hlavu plaziacemu sa hadovi. Lilina práca. Bolo to skvelé.
Prehadzovačku mal znovu Mike, letel som popred neho, aby som mu urobil priestor. Mike vystrelil. Neskóroval, strážca to chytil. Vynervovaní bol aj zvyšok nášho tímu, lebo táto hra nebola celkom len o metlobale. Bola tu aj nekonečná rivalita medzi slizolinom a chrabromilom. Slizolinčania faulovali, kedy sa len dalo. Snažil som sa sústrediť na hru, aby som ich tam všetkých nepreklial.
Vtom niekto preletel popri mne - Johnny trielil smerom nahor. Posunul som sa o čosi vyššie, aby som zavadzal slizolinskému stíhačovi, ktorý už zlatú strelu zbadal tiež. Ale preňho bolo neskoro. Johny víťazoslávne zdvihol ruku so strelou dohora.
Nemohol som sa prestať usmievať a v žalúdku som mal teplo ako vždy po vyhratom zápase. S tímom sme zleteli dole, všetci sa na nás už tradične hrnuli, objímali nás a niečo kričali. Nič z tých pokrikov som nerozumel a snažil som sa dostať z tlačenice, keď ma zrazu niekto objal úplne inak. Lily. Rýchlo ma aj pustila a tvárila sa šťastne. "No ešteže tak! Ten plagát som nerobila len pre motiváciu," kričala mi do ucha a chcel som jej odpovedať, ale potom ma šiestaci zozadu nadvihli a niesli na pleciach.
Obzrel som sa. Lily sa usmievala a zdvihla palce.
Aspoň som mal zámienku, prečo za ňou neskôr ísť.

Oslava bola v plnom prúde - a ako to nazvala Lily, bol som spoločensky unavený. A to aj doslova - hlavne zo spoločnosti báb, ktoré ma neodbytne volali tancovať.
Vstal som, nechcelo sa mi sedieť pri Siriusovi, ktorý práve sľuboval jednej štvrtáčke, že si jej meno stopercentne zapamätá, a šiel radšej pohľadať Remusa s Petrom.
Obzeral som sa po miestnosti a zbadal Lily. Sedela na gauči s Alice a živo sa s ňou o niečom rozprávala. Oči sa jej leskli, ale nevedel som určiť, či to bolo odrazom ohňa z kozuba alebo ohnivou whisky.
Všimla si ma, prerušila vetu, pozrela na Alice a potom na mňa.
"Hej, James!"
Rukou naznačila, nech prídem k nim. Dotackal som sa tam. Smiali sa na mojej chôdzi.
Vlastne ani neviem, ako a prečo sme začali tancovať. Ale teraz mi to bolo úplne jedno.
Usmiala sa a všimol som si, že líca má červené. Vrtela bokmi skoro ako vtedy v izbe. V tlačenici ľudí sa nedalo veľmi hýbať a aj priestor medzi nami sa zmenšoval. A zrazu bola pri mne tak blízko, že som detailne videl každú pehu na jej tvári. Nosy sa nám šuchli o seba.
A potom, neviem ako, zrazu som cítil jej pery na tých svojich. Ruky mi obmotala okolo krku a pritisla sa ku mne ešte bližšie. Ja som ju automaticky pevne objal a hladil po chrbte. Bolo to úžasné. Ona bola úžasná!
Odtrhli sme sa od seba a dýchali ako po behu. Usmievala sa ešte žiarivejšie, ak to bolo vôbec možné. Otvoril som ústa, no potom ich opäť zavrel - v tom hluku by ma aj tak nepočula. A slová by boli zbytočné.
Chytil som ju za ruku a ťahal preč od hluku a množstva ľudí. Vyšli sme von z klubovne, to ticho bolo zvláštne, ale príjemné. Pozrel som na Lily. Stále sa usmievala.
Rukami som ju objal okolo pása a tvár si zaboril do jej vlasov. Voňali tak typicky pre ňu. Nosom som jej prešiel po odhalenej koži a pobozkal podľa všetkého citlivé miesto pri krku.
"Nepraj si ma, ak mi spravíš cucflek!" zašepkala.
"A čo myslíš, na čo sú pri uniforme šály?"
Rozosmiala sa a ja s ňou.
"Nejdeme niekde inde?" navrhol som.
Prikývla. Chytil som ju za ruku a ona sa ku mne pritúlila.
Dve dnešné výhry. A táto sa mi páčila oveľa viac.

Trying not to love you (Nickleback)

Wed, 28 Dec 2011 16:17:50 +0100

Istá osoba mi raz povedala, že na mojom blogu nenašla žiadnu Dora/Remus poviedku. Okej, istá osoba, naprávam to. Na konci je to možno síce romantika, ehm, stredne ťažké kalibru, ale chápete, sú Vianoce a vtedy popri všetkých tých rozprávkach v telke, je každý nakrknutý veriť v šťastné konce. Tak som v tejto poviedke aj ja Dore a Remusovi dopriala šťastný koniec. A viete čo? Veď aj ten ich bol kvázi šťastný - navždy spolu. Dokonca aj podľa pravidiel rozprávok :D :)

Takže Tonksie, toto je pre teba :)
btw. Šťastný Nový rok :)

Nervózne som sa posunul na stoličke trochu viac dopredu. Dora sa ku mne otočila, v očiach lesk a spýtavý pohľad. Usmiala sa a keď som sa pousmial aj ja, hoci zrejme trochu kŕčovito, opäť sledovala svadobný obrad. Na prste si krútila obrúčku a stále sa usmievala. Zachytil som Mollin pohľad, no ona ihneď predstierala, že sa nedíva na mňa, ale do diaľky ponad moju hlavu.

Povzdychol som si. Museli sme vyzerať ako zvláštny pár, keď Dora vedľa mňa priam žiarila šťastím, kým ja... ja som veci videl reálne. Videl som, aký som pre ňu nebezpečný a nevhodný, ako sú aj jej vlastní rodičia sklamaní voľbou svojej jedinej dcéry, ako pri mne premárňuje svoj život a ako som z nej spravil vyvrheľa spoločnosti, zvlášť v tejto dobe.

Pre ňu ten útek z Harryho oslavy bol len niečím, čo sme proste museli urobiť, aby sme nenarušili atmosféru. Pre mňa to bola ukážka toho, čo som jej spôsobil a ďalší dôvod na dlhom zozname, ktorý čoraz viac potvrdzoval, že som spravil chybu, keď som si ju vzal.

No zároveň, keď sa ku mne pritisla, chytila ma za ruku, pobozkala ma... Občas bolo ťažké brániť sa jej vplyvu a jej pohľadu na svet. Niekedy, hoci len na krátky okamih som mal pocit, že možno to celé nie je až také zlé. Že možno majú pravdu.

You call to me, and I fall at your feet
How could anyone ask for more?
And our time apart, like knives in my heart
How could anyone ask for more?

Zavolala si na mňa a ja som padol k tvojim nohám
Ako by niekto mohol pýtať ešte viac?
A ten čas, keď sme neboli spolu, ako nože v mojom srdci

Ako by niekto mohol pýtať ešte viac?

Všetka zlosť vo mne vrela. Ako sa opovažuje...? Nemá poňatia... Sotva som si uvedomoval, čo robím, prútikom som mieril na Harryho, ozvala sa hlučná rana a Harryho odhodilo k stene. Musel som odtiaľ odísť, nedokázal som sa dívať do jeho tváre, vidieť jeho hnev a sklamanie. Ďalšie sklamanie ďalšieho človeka. Nebolo ich už dosť?

Chvatne som sa odmiestnil domov, do prázdneho domu, no Harryho hlas sa mi stále ozýval v hlave. Zbabelec. Zbabelec. Krv v sluchách mi stále hlučne búšila, no zrýchlený dych sa postupne začínal normalizovať. Počiatočný hnev zo mňa pomaly vyprchával, hoci vo vrecku som stále pevne zvieral prútik. Ako si dovoľuje...? Nevie, čo to znamená byť monštrum, nevie, aké to je mať život zatienený temnou stránkou seba, ktorá dopadá aj na iných a dopadla by aj na to nevinné dieťa... nevie, aké to je byť opovrhovaný ľuďmi...

Ale vie, aké to je vyrastať bez rodičov...

Cítil som sa zmietaný všetkými pocitmi a argumentmi, nevedel som, čo mám robiť, pretože všetko, čo sa mi doteraz zdalo ako úplne správne, už ako také správne nevyzeralo...

But if there's a pill to help me forget,
God knows I haven't found it yet
But I'm dying to, God I'm trying to

Ak existuje liek, ktorý by mi pomohol zabudnúť

Boh vie, že som ho ešte nenašiel

Ale zomieram len preto, Bože, pokúšam sa

Hodnú chvíľu som len hľadel na bielu stenu oproti ako bez zmyslov. Dorine slzy, vyčítavé pohľady všetkých okolo, Harryho slová... pocity, spomienky, myšlienky a nič, absolútne nič sa nechcelo zlúčiť dokopy. V hlave mi trešťalo, srdce prudko bilo ako po rýchlom behu. Možno prvýkrát v živote som túžil po splne a čakal na premenu. Pretože jediné, čo som chcel, bolo nerozmýšľať. Zabudnúť.

Nikdy by som si nepomyslel, že muž, ktorý ma učil bojovať proti prízraku, je zbabelec.

Ďalší nával zlosti. Päsťou som udieral do steny. Zbabelec? Cítil som sa, ako keby ma niekto udrel do tváre a ja som naňho len vzdorovito hľadel a odmietal priznať, že možno má pravdu.

'Cause trying not to love you, only goes so far
Trying not to need you, is tearing me apart
Can't see the silver lining, from down here on the floor
And I just keep on trying, but I don't know what for

pretože pokúšať sa nemilovať ťa len zašlo ďalej

pokúšať sa nepotrebovať ťa ma trhá na kusy

odtiaľto zo zeme nevidím žiadnu útechu

a len sa ďalej pokúšam, ale neviem prečo

Už to bolo niekoľko mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Ona žila u mamy. Ja som sa sám pretĺkal, kade sa len dalo. V čase, kedy by sme mali byť spolu. Žiť každou minútou, ktorú máme, pretože zajtra ju mať nemusíme. Každým kopnutím nášho nenarodeného dieťaťa. A namiesto toho...

Namiesto toho sme každý len prežívali. Osobitne. A čakali, čo sa stane zajtra. A či nejaké zajtra vôbec bude.

Ja som žil pre rád, teda pre to, čo z neho zostalo. Snažil som sa, ako sa len dalo, ale mali sme čoraz viac problémov a bolo čoraz ťažšie vôbec sa o niečo pokúšať. Riskovali sme vlastné životy ešte viac ako predtým , no predtým sme videli nejaký výsledok. Teraz ním bola len čoraz väčšia beznádej a chuť vzdať sa. Bolo nás málo a boli sme príliš slabí. A bolo ťažké dodať nádej druhým, keď chýbala aj nám.

'Cause trying not to love you
Only makes me love you more
Only makes me love you more

pretože pokúšať sa nemilovať ťa

spôsobilo len to, že ťa milujem ešte viac

No najhoršie to bolo v noci, keď som prišiel domov a bol sám. Strach, na ktorý som cez deň nemyslel, sa s príchodom tmy nedal odohnať. Je v bezpečí? Sú v poriadku? Je na nej už vidieť znaky tehotenstva?

And this kind of pain, only time takes away
That's why it's harder to let you go
And nothing I can do, without thinking of you
That's why it's harder to let you go

a túto bolesť, len čas môže vziať preč

to preto je ťažšie nechať ťa ísť

a nič nemôžem urobiť bez toho, aby som na teba nemyslel

to preto je ťažšie nechať ťa ísť

Ale potom... videl som Xena Lovegooda, ako sa zbláznil pre to, že mu smrťožrúti uniesli dcéru. Čo všetko dokázal urobiť len preto, aby mu Lunu späť vrátili. Bolo to pre mňa ako facka. Cítil som sa ako fackovací panák, ktorý dostával jednu facku za druhou. A nebránil som sa. Pretože jednu veľkú som sám uštedril. A to osobe, ktorú milujem.

To šialenstvo, ktoré sa zračilo v Xenových očiach... Zabudol celkom na všetko, len aby mal Lunu opäť doma. Živú a zdravú. A ja... moje vlastné dieťa...

Dora mala v niečom pravdu. Už naozaj nezáležalo na tom, či som vlkolak, humusák alebo zradca krvi. Teraz už nie. Všetci sme boli zatratenci, vyvrheľmi spoločnosti. Jediné, na čom malo záležať, bolo byť spolu...

But if there's a pill to help me forget,
God knows I haven't found it yet
But I'm dying to, God I'm trying to

Ak existuje liek, ktorý by mi pomohol zabudnúť

Boh vie, že som ho ešte nenašiel

Ale zomieram len preto, Bože, pokúšam sa

Ale Dora nebola jediná osoba, s ktorou by moja rozlúčka nebola práve taká, že by som to neľutoval, keby sa niečo stalo. O Harrym, Ronovi a Hermione nemal nik žiadne správy. Bol som si istý, že sú nažive, pretože o smrti Harryho Pottera by Voldemort okamžite informoval verejnosť. No predstava, že som tam, kdekoľvek sú, mohol byť s nimi... mohol by som im pomôcť. Zišli by sa im skúsenosti niekoho staršieho, nielen z hľadiska znalostí kúzel. Traja sedemnásťroční. Mágia, o ktorej nemajú ani potuchy, že vôbec existuje. A pre mňa spôsob, ako ujsť pred vlastnými chybami a byť pritom užitočný. Ideálny vzorec na riešenie spletitej a bolestivo ťažkej rovnice. Len s jedinou chybou pri rátaní - vynechal z toho všetkého jednu osobu. Doru.

A v týchto časoch... Už som zažil nadvládu Voldemorta, no vtedy som bol mladý, slobodný, bez záväzkov a sám. A hoci som bol teraz rovnako sám, bol som opatrnejší, pretože cena bola pre mňa vyššia. A to, že som ju nechal tak neznamenalo, že pre mňa nemala rovnakú hodnotu.

So I sit here divided, just talking to myself
Was it something that I did?
Was there somebody else?
When a voice from behind me, that was fighting back tears
Sat right down beside me, and whispered right in my ear
Tonight I'm dying to tell you

Tak tu sedím rozoklaný, rozprávajúc sa sám so sebou

Bolo to niečím, čo som urobil?
Bol tu niekto iný?

Keď hlas spoza mňa, ktorý bojoval so slzami

Si sadol vedľa mňa a zašepkal mi do ucha

Dnes večer zomieram, len aby som ti povedal

Tvárila sa, akoby nevedela, či sa mi má hodiť do náručia alebo mi zabuchnúť dvere pred nosom. Zúfalo som dúfal v prvú možnosť, hoci mi bolo jasné, že ani tisíc ospravedlnení nevymaže bolesť ani nevráti čas.

Ona mi dala všetko, vzdala sa pre mňa všetkého - kariéry, postavenia a dokonca aj rodiny a ja... som to nakoniec všetko zahodil. Áno, mal som síce dobrý dôvod, a to ochrániť ju predo mnou samým a dať jej akúsi možnosť vrátiť to stratené, ale aj tak ma bolelo, že som odišiel. No ešte viac ma bolelo, že to bolelo aj ju.

Nedokázal som zniesť pocit, že by som svojím prekliatím mohol nakaziť aj niekoho iného. Už to, že táto časť mňa zasahovala aj ju, prekračovalo hranice, ktoré nikdy nemali byť prekročené, nie to ešte nevinné dieťa... Ale ju to zasahovalo "len" tým, že ju odsudzoval svet, ale to dieťa... ak by sa aj stal zázrak a to dieťa by to nezdedilo... veď kto by chcel otca vlkolaka?

Nedokázal som sa s tým zmieriť a jediným riešením bolo odísť. Alebo skôr jediným rozumným riešením...

Ale háčik bol v tom, že som nedokázal ani žiť bez nej. Opustil som ju, nechal som ju samú, poškvrnenú mojím prekliatím napospas všetkému. Snažil som sa ju ochrániť pred bolesťou, ktorú by jej mohli spôsobiť iní, ale najväčšiu bolesť som jej spôsobil ja. Tá irónia.

That trying not to love you, only went so far
Trying not to need you, was tearing me apart
Now I see the silver lining, from what we're fighting for
And if we just keep on trying, we could be much more

pokúšať sa nemilovať ťa len zašlo ďalej

pokúšať sa nepotrebovať ťa ma trhalo na kusy

teraz vidím tú útechu, pre ktorú sme bojovali

a ak sa budeme ďalej snažiť, mohli by sme byť oveľa viac

Zdvihol som pohľad. Slzy jej stekali po lícach, krútila hlavou a ja som sa zrazu úplne zmätený díval ponad jej plece a zhlboka vdychoval vôňu jej vlasov.
Povzdychla si a pretočila oči. Celý užasnutý som na ňu hľadel, ako mi chytila ruky a silne ich priložila na jej chrbát. Pozrela na mňa a zasmiala sa s úľavou, že som späť, že som sa vrátil, že sme spolu...

Už to bolo niekoľko mesiacov, čo som sa vrátil späť a ona to viac nerozoberala. Možno sa na to podvedome snažila zabudnúť a ani by som sa jej nečudoval. Ale ja som sa nemohol zbaviť výčitiek, jednak z toho, že som ju opustil a na druhej strane z toho, že som sa k nej vrátil a pokračoval v tomto... šialenstve. Bolo šialenstvo už len vziať si ju a tým aj z nej spraviť zatratenca. Vôbec som sa nečudoval jej rodičom, že nechceli, aby si ich dcéra vzala práve mňa. No ešte väčším šialenstvom bolo mať s ňou dieťa. Niežeby som to plánoval. Ale tomu dieťaťu som zničil budúcnosť. Nikomu by som neprial zažiť ten pocit, že sa ťa ľudia stránia. A ja som ten pocit "daroval" ďalej...

Bolo iné, keď išlo len o mňa. Lenže len o mňa nešlo odkedy som spoznal Doru.

'Cause trying not to love you

Oh, yeah, trying not to love you
Only makes me love you more
Only makes me love you more

pretože pokúšať sa nemilovať ťa

pokúšať sa nemilovať ťa

spôsobilo len to, že ťa milujem ešte viac

Strhol som sa šokom, keď som odrazu zozadu pocítil teplé objatie.

"Nevravel som ti, aby si zostala dnu? Je zima," povedal som namrzeným tónom, hoci mi vôbec neprekážalo, že mi skrehnuté ruky vtlačila do svojich a zohrievala ich.

"Áno, ale vravel si aj, že ti to nebude trvať dlho..." zasmiala sa mi do ucha a šibalsky sa usmiala. Tento jej výraz poznám až pridobre.

Neviem, čo som čakal, ale určite nie, že mi prútikom prilevituje sneh za krk.

Chvíľu som sa len otriasal a skackal v snahe urýchliť proces topenia, ale pri pohľade na jej veselý výraz som sa neubránil smiechu.

"Nikdy si nenecháš ujsť príležitosť," skonštatoval som, hneď ako som bol schopný vôbec rozprávať bez klepotania zubov.

Uškrnula sa. "Poď už dnu, lebo zamrzneš," zvážnela odrazu a ťahala ma smerom do domu.

"Ešte som to nedokončil..." namietol som slabo, pretože si čelo oprela o moje a prstami mi klepkala po líci.

"A prečo to robíš po muklovsky?" opýtala sa so záujmom, neuvedomujúc si pôsobenie jej medového hlasu na moje odhodlanie pokračovať v práci bez mágie.

"Vlastne ani neviem," zamrmlal som a pohľadom preskočil z nej na vianočný stromček ležiaci na snehu. Vianoce. Doba bola príliš zlá na to, aby mohli byť sviatkami pokoja. No stále nie natoľko zlá, aby neboli sviatkami lásky a radosti.

Odtiahla sa. "Tak ťa nechám, ale koláče už sú hotové..." nadhodila a čakala, ako zareagujem. Ale jedlo nebolo to, čo som teraz potreboval.

"Nie, počkaj. Máš pravdu," zamrmlal som skôr pre seba, zdvihol prútik a absolútne nedokonale upravil stromček tak, aby sa dal postaviť do stojana. Teda, aspoň dúfam, že sa bude dať. "Tak, hotovo."

Usmiala sa a objala ma, v čom jej trochu bránilo vypuklé bruško. Tvár si oprela o moje plece a rukami ma hladila po chrbte. Vibrácie, ktoré tým vyvolala v mojom tele, sa rozšírili až do končekov prstov. Už mi vôbec nebola zima.

Chcel som ju pritisnúť bližšie k sebe, no anatómia jej tela mi to nedovoľovala. Ruky som jej jemne priložil na bruško a trhane ich odtiahol, keď malé koplo. Vlastne to bolo skôr láskavé štuchnutie. "Pohlo sa," oznámil som úplne zbytočne.

Dora sa zasmiala. "Vážne? Kebyže nepovieš, ani o tom neviem!"

Naoko urazene som sa odvrátil a potom ju rýchlo pobozkal tak, aby to nečakala. Chcel som ju umlčať, okrem iného. Bozky mi s rovnakou intenzitou oplácala. Jej ruky mi blúdili cez vlasy a tie moje zase popod jej kabát. Cítil som, ako malé kope, takmer akoby v mojom tele.

"Poďme dnu," nahlas vydýchla Dora a privrela oči, keď som jej nosom prechádzal po líci a ďalej dole po krku.

"Hej, poďme." Lenivým švihnutím prútika som skontroloval bezpečnostné zaklínadlá.

Ako sme vchádzali dnu a ja som zamykal dvere, niečo potichu cinklo, dotklo sa kľučky. Pozrel som sa na ruku. Obrúčka na prstenníku. Až vtedy som si uvedomil, že som si ju nikdy nezložil. A ani som sa už nechystal.

Lullaby

Wed, 30 Nov 2011 21:47:13 +0100

Myslím, že všetko najviac vystihne táto pieseň :) "Žadór" <3 :)

Wild wheezes weekend

Sun, 30 Oct 2011 23:21:32 +0100

Voilá! Preklad! Až takmer pretvorený, upravovaný hádam tisícikrát a skrátka, nemám už nervy ani si to prečítať ešte raz. A teraz mi to je čudné, že sa mi to kedysi páčilo :D Zase nie som tématická - od Halloweenu to má ďaleko, skôr je to ťažká romantika (veková hranica nad 15) s Harrym a Ginny a hoci v originály je to omnoho lepšie... ok, čuším, lebo vás ešte odradím :D

Venované už takmer spoluautorke Tonks, aj keď to nie je zrovna "jej šálka kávy" :D

ps: NIKDY neprekladajte niečo čo i len trochu spoločné s Weasleyovskými vydarenými výmyslami! Všetky tie produkty, plus autorka si sama vymyslela vlastné... ach :D

Nuž a dúfam, že sa mi tento preklad, keď si ho po roku pozriem, nebude zdať taký katastrofálny ako ten prvý... :D

Aha a ešte pani autorka - www.cwarbeck.livejournal.com - žadór jej Harry/Ginny fanfiction :)

Btw. prepáčte mi ten preklad slova "nookie" ale na nič vhodnejšie som neprišla.

"Pohni si, Harry," ozval sa hlas spoza neho. "Vyvolený alebo nie, ulievať sa nebudeš."

Otáčajúc sa od police s nepredanými dennými patentovanými snami, ktoré pozoroval so znechutením, Harry venoval kyslý pohľad Georgeovi Weasleymu, majiteľovi Weasleyovských vydarených výmyslov. "Keď si mi povedal, že potrebuješ v obchode menšiu pomoc, nepovedal si mi, že svoj voľný víkend strávim tak fyzicky namáhavo," povedal sucho, ukazujúc na hromadu žiarivých fuksií a karmínovo-červené škatule za svojím chrbtom.

"Tak určite som ťa tu nechcel, aby si sa na mňa pozeral - ako by povedala Ginny," odvrkol George. "A okrem toho, si čarodejník alebo nie?" uškrnul sa na Harryho. "Vidíš túto vec? Voláme ju prútik - PRÚTIK," povedal naschvál pomaly, mávajúc takzvaným prútik Harrymu pred očami.

"Veľmi vtipné," povedal Harry, odklápajúc Georgovu ruku preč od jeho tváre.

George sa zasmial a namieril svoj prútik na hromadu označenú ako honolulské prázdninové žartíky. "Môžme s tým urobiť všeličo možné, napríklad hýbať vecami bez toho, aby sme museli čo i len zdvihnúť prst. Aha, pozeraj." Škatule sa vzniesli a uložili do úhľadných radov vedľa balíkov označených ako Sprostredkovaná benátska dovolenka náhradná benátska dovolenka. "Ta dá! Popravde, kamoš, ako si ty mohol poraziť Temného pána je mimo môjho chápania."

"Okej, sklapni," zašomral podráždene Harry a vytiahol z vrecka habitu svoj vlastný prútik. "Wingardium Leviosa," zamrmlal smerom ku ďalšiej halde denných patentovaných snov. "Kde chceš dať toto všetko?"

"Hocikde." George ukázal na podlahu. "Počkaj chvíľu," povedal hľadiac na balíky, keď preleteli okolo neho. "Och nie, nie, tieto idú do smetí."

"Naozaj?" spýtal sa Harry, mávol prútikom vyhadzujúc škatule do uličky za obchodom.

Denné sny patrili medzi najpredávanejšie produkty VVW najmä u čarodejníc, ktoré ich kupovali v celých kartónoch. Samotný Harry vyskúšal jeden alebo dva počas pomalých nudných dní na Úrade Aurorov, hoci každému, kto to zistil, tvrdil, že nemá ani najmenšej potuchy ako sa opojná predpríva na ibizu s predstavou Ginny v modrých bikinách (čo si zas nevyžadovalo príliš veľa predstavivosti) dostal do jeho šuflíka.

"Ale predávali, lenže dosť často som za ne musel vracať peniaze naštvatým idiotom, ktorí si mysleli, že brazílske pozorovanie vtákov je o úplne iných druhoch vtákov." George zarmútune potriasol hlavou. "Moja chyba, čo už. Tak som mal štedrú chvíľku a nechal Percyho pohrať sa s touto konkrétnou skupinou."

"Percy mal nejaký nápad, čo s Dennými snami?"

"Hej, aj ja som bol prekvapený. Myslel som si, že sa úplne pomiatol. Ale ten blbec bol nadšený."

"Len Percy môže prísť s niečím takým," ozval sa iný hlas z chodby.

Harry sledoval ako Ginny vkĺzla do skladu. Na sebe mala tričko takmer rovnakého odtieňa modrej ako bikini, o ktorých fantazíroval predtým.

"Ahoj, zlato, chýbam ti?" opýtala sa, vrelo sa naňho usmievajúc.

"Totálne," potvrdil s úsmevom Harry. "Nevideli sme sa veky."

Ginny sa zasmiala. "Naposledy dnes ráno."

"Presne," prikývol energicky. "Veď vravím, veky," tvrdil naďalej, chytil ju za ruku a položil si ju na prsia v dramatický póze.

Ginny sa opäť zasmiala. "Och, to je úplne žalostné!"

Harry predstieral, že je hlboko sklamaný. "Podľa mňa to bolo odo mňa veľmi pekné," zaprotestoval.

"Nie, nie. Ešte budeš musieť trochu popracovať na tvojej imitácií Lockharta, zlato," okomentovala Ginny kriticky.

"Veď ja ti ukážem Lockharta!" zavrčal Harry hravo, chytajúc ju a túliac sa k jej krku.

"Ehm, hrdličky!" George si odkašľal, keď Ginny začala vydávať zvuky pripomínajúce mrnčanie, ktoré Harry zvyčajne mohol počuť len v súkromí ich spálne. "Pekné od teba, že si prišla pmôcť, Ginny."

"Nenechala by som si ujsť sanitárny deň ani za nič, George," odvetila Ginny, keď sa odtiahla od protestujúceho Harryho.

"Vždy sa stane niečo zábavné. Ako minulý rok, keď sa Ron oblial tým scvrkávacím roztokom. Bola celkom sranda pozorovať ho ako trucuje a stoná, pretože mu vysychá pokožka na stehnách a zadku..."

"A čo rok predtým, keď nechtiac vypil 10 sekundový odstraňovač pupákov a zmizla mu celá hlava?" povedal George, chechtajúc sa na celé kolo. "To bolo skvelé."

"'Nechtiac', to určite," protirečila mu Ginny a zdvihla ryšavé obočie. "Stavím sa o tisíc galeónov, že si to bol ty, kto mu 'nechtiac' vlial elixír do jeho ďatelinového piva, kým sa hádal s Hermionou, kto zakopol do poličky s nezmyslovými horúčkami.

George sa uškrnul. "Odvtedy som sa mu pokúšal "nechtiac" vliať do pitia čistič, ale z Rona sa stal dokonalý Moody - čokoľvek mu dám, vždy ma podozrieva."

"A z koho by sa nestal?" odfrkol Harry. "Stále cítim chuť tých vracačiek, čo si mi podstrčil do melasového koláča minulé Vianoce."

"Mimochodom, to som ti stále neodpustila, George," povedala Ginny vyčítavo a Harry si prehodil ruku okolo jej pliec. "Vieš, aké je ťažké zabviť sa pachu zvracania? Dokonca ani mamine najlepšie osviežovacie kúzla neodstránili všetok smrad z našej obývačky. Trvalo večnosť, kým som si mohla znovu sadnúť na gauč bez nutkania zvracať."

"To ma mrzí," povedal jej brat, ľútostivý tón v jeho hlase v rozpore s úškrnom na jeho tvári.

"Ešteže tak," uškrnula sa Ginny. "Inak, Ron a Hermiona sú vonku pred obchodom. Počula som Rona, ako sa snaží presdvedčiť Hermionu, že vaša posledná kolekcia produktov Zázrak čarodejnice sa neráta za elixíry lásky, ale nemyslím si, že sa mu to podarilo. Radšej si švihni, ak nechceš, aby vám ich skonfiškovala."

"Och, pre Merlinov ľavý ovisnutý lakeť," zahromžil George, vyhadzujúc ruky do vzduchu. "Sú úplne neškodné - je v nich sotva kvapka Amortencie. Jasné, že sa nerátajú za elixíry lásky!" Harry počul, ako stále hromží, keď vychádzal z miestnosti.

"Už som si myslela, že nikdy neodíde," povedala Ginny a namierila prútik na dvere. "Colloportus." Usmiala sa na Harryho a oprela sa oňho. "Pamätáš si, keď sme tu boli naposledy?"

"Ako by som si to nemohol pamätať?" Harry jej rukami prešiel zhora nadol po tele. "Ak by nás George nevyrušil, bolo by to prvýkrát, čo by sme mali sex aj inde ako v spálni."

"Mhmmm..." zamrmlala. "A keďže tu teraz nie je nikto, kto by nás mohol vyrušiť... Dúfam, že myslíš na to, čo ja..."

"Pokiaľ myslíš na tú časť, kde budeme mať sex v sklade..." odvetil Harry s úšľabkom na tvári.

"Presne tú," odpovedala mu Ginny s rovnakým úškľabkom.

"Páči sa mi, ako myslíte, pani Potterová."

Harry skonil hlavu a pobozkal ju, prstami vošiel do jej sladko-voňajúcich vlasov. Akurát sa mu podarilo vyzliecť Ginny tričko, keď jeho radosť schladil zvuk niekoho silne klopajúceho na dvere.

"Naozaj nechcem vedieť, čo tam vy dvaja robíte, ale nechajte si to na neskôr, dobre?" zakričal Ron. "Okrem toho už nie ste novomanželia, no nie? Vzali ste sa už pred niečo vyše rokom, pre Merlina!"

"Ignoruj ho," zašepkala Ginny a posunula ruky nižšie k opasku na jeho nohaviciach.

Harry ju rád poslúchol a okrem toho, rozhodne by teraz nedokázal rozmýšľať nad niečím iným.

"Harry! Ginny! No ták!" zakvičal Ron pred dverami. "Toto nie je ani čas ani miesto pre žiadne vrznutie!"

Odtiahli sa od seba, obaja s prekvapeným výrazom.

"Vrznutie?" opýtal sa Harry neveriacky. "Naozaj povedal "vrznutie"?"

"Zrejme," odvetila Ginny, pretáčajúc oči smerom k dverám. "Idiot. Bež preč, Ron!" zakričala.

"Nemôžem! Ozubené lietajúce taniere a noso-žravé šálky sa rozsypali a pokúšajú sa uhryznúť každého... AU! Pre Merlinove gule, to bolelo! Hermiona! Pomóc!"

Harry a Ginny sa pozreli na seba a v tom momentne vybuchli do smiechu.

"Nemyslím si, že sa nám niekedy podarí "vrznúť si" v tejto miestnosti," prehodil Harry sucho, zdvíhajúc si nohavice.

"Raz sa nám to určite podarí," povedala Ginny rozhodným tónom s úškrnom na tvári. "Po tom, ako sa nám to podarilo v mojej starej izbe v Brlohu na Vianoce, keď bola celá rodina dole."

"A v šatniach Harpií," Harry potriasol mihalnicami. "Hneď po tom, ako ste vyhrali posledný zápas."

"A v tvojej pracovni," pridala Ginny, prstom skĺzajúc po "A" vyšitom na Harryho červenom aurorskom habite, "aj keď Robards vošiel dnu a takmer nás prichytil."

"A nezabudni vtedy v šope tvojho otca minulý mesiac." Harry jej hravo skĺzol rukami nižšie. "Takmer som dostal infarkt, keď otvoril dvere tesne po tom ako si si obliekla tričko."

"Keď už to spomínaš, je tu niečo, čo ti chcem povedať..."

"Nepovedz, že nás tvoj otec videl!" Harry zbledol a sťažka prehltol. "Och Merlin! Vedel som, že sa pri večere pozeral mojím smerom príliš často!"

"Koľkokrát ti mám ešte povedať, že otec nič nevidel? A pozeral sa tvojím smerom len preto, že si sa smial ako blázon na všetkom, čo povedal!"

"Bál som sa, že nás predsa len videl a len proste čakal na správny okamih, aby mi povedal svoje, " obraňoval sa Harry. "Tak som sa snažil odvrátiť jeho pozornosť..."

Ginny mu ruku zľahka položila na hruď. "Cítiš sa vinný?" Zhlboka sa nadýchla a pokračovala. "Ale späť k pointe. Chcela som ti povedať, že podľa mňa to bolo v ten deň, keď..."

"Ááááá!"

"Nieeee!"

"Ron! George! Mohli by ste chvíľu stáť na mieste, aby som sa na to mohla poriadne pozrieť?!"

Ginny si podráždene povzdychla. "Asi sa radšej poďme pozrieť, ako môžeme pomôcť mojim idiotným bratom," povedala a stiahla si tričko na správne miesto. "Nemôžeme v tom nechať úbohú Hermionu samu. To by nám asi nikdy neodpustila."

"Gin, počkaj." Položil jej ruku na plece. "Čo si mi to chcela povedať?"

"Nechajme to na neskôr," odvetila Ginny a svoje slová potvrdila úsmevom. Zrušila kúzlo na dverách, ktoré sa na to potichu otvorili. "Netráp sa, to počká."

"Ale čo...?"

Hneď ako odišli zo skladu, Harry ihneď zabudol na všetky myšlienky zaoberajúce sa Ginninými záhadnými novinkami, pretože v obchode bol... hotový blázinec. Ozubené lietajúce taniere boli všade okolo, prskali na všetko, čo sa pohlo a len vďaka tomu, že Ginny pohovo zakročila sa Harry vyhol pohryzeniu nosožravou šálkou, ktorá naňho číhala z poličky priamo nad jeho hlavou.

"Čo sa stalo?" zakričal Harry, pokúšajúc sa prekričať Georga a Rona, ktorí boli obaja z nejakého nevysvetliteľného dôvodu bez prútikov. Škriekali ako malé dievčatá, keď ich dravé lietajúce taniere zahnali do kúta a držali ich tam ako rukojemníkov. "Odkiaľ sa vzali všetky tieto veci a prečo sa nás snažia zjesť?"

"Kúpil som nejaké veci v akcii od starého Zonka, ale nepovedal mi, že je to poškodený tovar!" sťažoval sa a rukami divoko mával a vzápätí sa náhlivo stiahol, keď naňho lietajúci tanier výhražne zavrčal. "A keď si pomyslím, že som to kúpil z láskavosti!"

"Skôr preto, že to bolo šialene lacné," Ginny sa zohla, keď jej ďalší lietajúci tanier prebehl okolo ucha, "a ty si nemohol odolať takej možnosti."

"Aj to," pripustil George. "Ale stále som to urobil aj z láskavosti!"

"Ale ako to, že sa rozsypali?" zaujímal sa Harry, kopajúc do jednej zo šálok, ktorá sa snažila rozhryznúť mu topánku.

"Celé to spôsobil Ron, že?" odhadovala Ginny.

Hermiona mľaskla jazykom a zneškodnila ďalšiu vec, ktorá na ňu útočila. "Je to až také jasné?"

"Hej!" namietal Ron a prikrčil sa, aby sa vyhol útoku korálikovej kozmetickej tašky z kolekcie Zázrak čarodejnice. "To George to spôsobil! On to predsa kúpil! A vôbec, ako som mal vedieť, že sa nemám chytať týchto škatúľ?"

"Bolo na nich napísané "NEDOTÝKAŤ SA" obrovskými červenými písmenami, ty dutá hlava! Čo by si ešte chcel - posratú reklamu v Prorokovi?" zreval George popritom ako sa snažil zahnať lietajúce taniere späť pomocou boxujúceho ďalekohľadu. "A povedal som ti predsa o tejto objednávke!"

"Ale čo s tým ideme robiť?" opýtal sa Harry, ignorujúc tých dvoch, ktorí ďalej pokračovali v hádke, koho chyba to je, že v obchode bol ešte väčší chaos ako zvyčajne.

Hermiona sa zamyslela. "Môžeme počkať, kým kúzla proste vypršia..."

"Čo?" zreval Ron, prerušiac hádku s bratom a rozhorčene hľadel na svoju manželku. "To môže trvať celé dni!"

"Dokonca roky!" pripojil sa George a znel rovnako zdesene ako Ron.

"Podľa mňa je to skvelý nápad," ozvala sa Ginny, spokojne sa usmievajúc na bratov. "Mohlo by to byť celkom prospešné pre obchod. Ľudia by platili ťažké peniaze, len aby znovu mohli vidieť týchto dvoch klaunov..."

"GINNY!" skríkli Ron a George naraz.

"Lákavá ponuka," zasmiala sa Hermiona, "ale asi by mi trochu chýbal Ron."

"Prečo?" zažartoval Harry, čím si od svojho najlepšieho priateľa vyslúžil nie zrovna slušné gesto.

Smejúc sa, Ginny dodala, "A z nejakého pre mňa neznámeho dôvodu si myslím, že Angeline by George tiež chýbal."

"No bodaj by som jej nechýbal!" horlivo pritakal George, odrazu naštvaný, že by si niekto mohol myslieť niečo iné.

Ginny, Harry a Hermiona si vymenili pohľady. "Najlepšie asi urobíme, ak ich všetky omráčime," navrhla Hermiona energicky. "Ty a Harry začnite v sklade a ja zatiaľ pomôžem týmto dvom tu." Rozhodne kráčala k svojmu manželovi a švagrovi a cestou prekročila niekoľko točiacich sa lietajúcich tanierov.

Ron a George sa ako zhypnotizovaní dívali na ňu a jej zdvihnutý prútik.

"Uch, Hermiona, dávaj pozor, kde mieriš tou vecou, hej?"

"Presne! Vieš o tom, že toto je veľmi dôležitá časť môjho tela?!"

"Och, sklapnite vy dvaja a uhnite, ak nechcete o tú dôležitú časť prísť..."

Trvalo ďalšiu hodinu a pol, kým boli opäť schopní dostať všetky Výmysly pod kontrolu. Po tom, ako Hermiona omráčila posledný lietajúci tanier a Harry a Ginny zdolali skupinu šálok, ktoré sa schovávali za vitrínou s ohnivými ohňostrojmi, všetci piati sa od vyčerpania zrútili na pulty.

"Myslím, že by sme mali ísť pootravovať Toma a dať si zopár zaslúžených pohárikov..." navrhol George a vstal. "Len si skočím po bundu, hej?"

"Tak to bude naozaj zaslúžené," súhlasil Ron po tom, čo George odišiel. "Hrdlo mám ako v ohni."

"To asi z toho vrieskania," zašomrala Ginny a Harry, ktorý jej poznámku zachytil, sa zasmial.

"Mne postačí fialková voda," ozvala sa Hermiona. "A čo vy dvaja?"

Ginny potriasla hlavou "Uch, my si nedáme nič."

Harry sa na ňu zmätene pozrel. Ginny zvyčajne nebola tá, kto by pohárik odmietal. Vlastne dokázala piť naraz so svojimi bratmi (okrem Percyho) a neopiť sa pod obraz Boží.

"Stalo sa niečo, Gin?" opýtala sa Hermiona ustarostene.

"Všetko je v poriadku, som len trochu unavená."

"No tak, Hermiona," Ron ju chytil za ruku a ťahal smerom k dverám, "všetko je v poriadku. Naozaj potrebujem nejaký ten pohárik a nepoviem nie ani olovrantu."

Hermiona ospravedlňujúco pokrčila plecami Ginniným smerom a zakývala im. "Vidíme sa zajtra?"

Harry jej zamával späť a so záujmom sa otočil k Ginny, ktorá sa naňho šibalsky usmievala.

"Myslela som si, že nikdy neodídu," zopakovala svoje vlastné slová. Pristúpila k nemu a omotala mu ruky okolo krku.

Zasmial sa a pritiahol si ju bližšie k sebe. " Z čoho si unavená?" dobiedzal do nej pohľadom.

"Cítim sa príliš unavene na to, aby som šla dole do Kotlíka, ale nie som príliš unavená vrznúť si v sklade." Vstala si na špičky, aby mu lepšie videla do tváre. "Okrem toho, naozaj sa budem musieť zaobísť bez alkoholu. Nejaký ten čas nebudem môcť piť vôbec."

"Prečo nie? Gwenog ti dala nejaký nový tréningový program?"

"Nie." Ginny sa hrdelne zasmiala. "Nemyslím si, že vôbec budem ešte trénovať."

"Ginny!" Harry sa zatváril prestrašene. "Vyhodili ťa z tímu? Bolo to kvôli tomu po-zápasovému sexu v šatni? Gwenog nás videla?" Pustil ju a rozrušene si vošiel rukou do vlasov. "Nepomohlo by, keby sme sa s ňou porozprávali alebo tak? Som si istý, že to nebolo prvý krát, čo bola hráčka prichytená..."

"Upokoj sa." Ginny mu položila ruku na ústa, aby stíchol. "Nevyhodili ma z tímu a Gwenog nás nevidela, ale pamätáš si tú noc, keď nás otec takmer prichytil v šope?"

Zmätene prikývol. Čo to má spoločné s abstinovaním?

"Myslím, že v tú noc som otehotnela a keďže tehotné ženy nemôžu piť..."

"Otehotnela?" vyhŕkol Harry. "Ale, ale... ako?"

Ginny zatskala a prekrížila si ruky na prsiach. "To vieš, Harry, keď sa čarodejník a čarodejnica veľmi milujú..."

Nedokončila a prekvapene zvreskla, keď ju Harry chytil okolo pásu, zdvihol dohora a niekoľkokrát sa s ňou zatočil.

"To je absolútne skvelé!" jemne ju položil na zem a objal ju. "Ďakujem," zašepkal, potláčajúc slzy, ktoré sa mu odrazu leskli v očiach.

"Och, Harry," zamrmlala a pohladila ho po tvári, "Som taká šťastná, že ti môžem dať tento darček."

"Potom je len správne, že som ti zaň poďakoval," povedal, kolísajúc ju v náručí.

"Harry," zamrmlala Ginny, keď sa pohli smerom ku zadnej časti obchodu.

"Hmm?"

"Je toto tá časť, keď budeme mať šialený sex v sklade?"

"Je, prečo?" zažmurkal. "Jasné, že je to tá časť."

"Och, dobre," rozžiarene sa naňho pozrela. "Páči sa mi, ako myslíte, pán Potter."

Bitka o Rokfort - 3. časť

Sat, 20 Aug 2011 21:41:23 +0200

Nemôžem síce povedať, že by som s tým bola spokojná, lepšie to už zrejme nebude. Aj keď, ten patetický koniec... no ok, dám to tu, kým si to zase rozmyslím. Hoci by to tu bolo skôr nebyť mojej povedzme tvrdohlavej chvíľky po pozretí Hp7 part 2, keď som čítala iba poviedky začínajúce tam, kde kniha skončila - teda medzi epilógom a poslednou kapitolou Darov smrti. Ale skrátka - posledná časť a v nej prvá a posledná záporná postava, ktorá v tejto poviedke figuruje :D Venovaná Aďke - k narodeninám :):)

"Môj pane, dovoľte mi nájsť toho chlapca!" Nesnažil sa udržať si nečitateľnú myseľ, Temný pán bol príliš pohrúžený do vlastných myšlienok na to, aby to postrehol. Uvedomoval si, že sa tu deje niečo väčšie, on nebol natoľko dôležitý, aby si ho Temný pán volal osobitne. Ten fakt mu spôsoboval vnútornú triašku.

"Celú noc, keď som na pokraji víťazstva, som tu sedel," začal Temný pán a jeho hlas bol len o čosi hlasnejší ako šepot, "a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta slúžiť svojmu majiteľovi... a myslím, že som našiel odpoveď."

Severus mlčal a tŕpol v očakávaní. Krv mu divo búšila v sluchách. Doslova počul, ako sa prelieva.

Temný pán pokračoval. "Možno si na to už prišiel. Koniec koncov, si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným služobníkom a ľutujem, že sa to musí stať."

Minulý čas. Začínal chápať, k čomu sa schyľuje. "Môj Pane..." namietol chabo, ako keby to niečo mohlo zmeniť...

"Starodávny prútik mi neslúži tak, ako má, Severus, pretože nie som jeho skutočným pánom.

Patrí čarodejníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil Albusa Dumbledora. Starodávny prútik nikdy nebude skutočne môj, kým žiješ, Severus."

Ešte niečo, čo mu Dumbledore zatajil?

"Môj Pane!" vykríkol, hlas zastretý panikou, oči rozšírené od šoku a strachu. Nečakal to. Celé vnútro mal roztrasené. Vedel, čo príde. Už o pár minút. Po dlhom čase, možno prvýkrát odkedy stál na oboch stranách, sa bál. Smrti. Jej náhleho príchodu. Toho, že sklame. Nesplní úlohu.

"Nejde to inak," v hlase Temného pána nebol ani náznak ľútosti. "Musím byť pánom toho prútika, aby som nakoniec premohol Pottera."

Niekde z rohu sa ozvalo zasyčanie v parselčine. Telo hada na pokyn plávalo vzduchom k nemu. Sled udalostí bol príliš rýchly. Hadie zuby sa mu zahryzli do krku. Ľahko, bez problémov trhali kožu a mäso na kusy. Cítil, ako stráca krv. Oči mal vyvalené od šoku, leskol sa v nich strach a zdesenie. Tak k tomuto to celé smerovalo?

Nejasne zazrel pohyb nad ním. Inštinktívne vedel, kto to je. A zároveň vedel, čo musí urobiť.

Popretkávaná niť spomienok akoby ho opúšťala spolu so životom. "Vezmi... si to."

Cítil, ako slabne. Ako stráca vedomie. Ako mizne v ničote.

Z posledných síl našiel slová. "Pozri... sa na mňa." Čierne oči našli zelené. Lily...

"Ste spokojní, že ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov?! Teraz, keď je Harry Potter m-mŕtvy?"

Hagridova zdrvená tvár. Obrovské slzy zachytené v jeho brade. Smútok, bolesť a výčitky.

Urážky zo strany smrťožrútov. Dostávajúce sa pod kožu a prekonávajúce akokoľvek pozvoľné hranice dôstojnosti.

Niekoľko kentaurov začalo zhŕňať luky a šípy.

"Čo to robíte? Je to záležitosť ľudí, nie naša!" vyhŕkol šokovane a pobúrene Bane, ale aj v jeho očiach sa odrážal nejaký odtieň beznádeje a prekvapenia, ktorý nesúvisel len s náhlym rozhodnutím iných kentaurov. Aj jeho zasiahla smrť toho chlapca.

"Ale bude aj naša, pokiaľ to nepomôžeme zastaviť. Harry Potter zomrel aj kvôli nám," ozval sa Ronan. K prekvapeniam pribudlo ďalšie. Odporca čohokoľvek, čo súvisí s ľuďmi sa chce zapojiť do ich vojny?!

"Ja sa nenechám nazývať hlúpym oslom! Ešte aj tá stará omašľovaná rachetľa by ich mohla učiť taktu!" vyprskol Ronan. "A toto bol len začiatok..."

Zdesene a nechápavo sledoval, ako sa ku skupine pridávajú ďalší. "Mars je príliš blízko pri Saturne. Všetci vieme, čo to znamená!"

"Stále si to myslíš, Bane? Aj po tom, čo si videl? Si iba zbabelý poník!"

S veľavravnými pohľadmi odcválali smerom k hradu, luky napäté. Zdvihol hlavu a pozrel na oblohu. Absolútne nepriaznivé postavenie hviezd. Takmer samovražda. Ale čo na tom? Vedel, že majú pravdu. Urážky boli len začiatkom...

Rezignujúc si luk stiahol z chrbta a vycválal za svojimi druhmi. Nie je zbabelým poníkom!

"Nie!" vykríkla, ten výkrik sa jej vydral z hrdla sám od seba, ani si nestihla uvedomiť, že kričí. Zaklínadlo sprevádzané treskom síce umlčalo všetok krik, no ona mala ústa stále otvorené v nemom výkriku.

Koniec. Definitívny. Jeho nehybné telo pri Voldemortových nohách všetko podčiarkovalo. Ukončilo. Zdefinitívnilo. Vždy verila, že sa nesmie vzdávať. Že stále je nejaká nádej. Ale pri tom pohľade... plameň na sviečke dohorel. Zhasol.

Odvrátila sa. Nezniesla ten pohľad. Celý rok, celá ich snaha bola teraz zbytočná. Pozrela na Rona vedľa seba. Slzy mu stekali po lícach.

Zúfalstvo jej úplne vyplnilo vnútornosti. Nechápala to. Nedokázala tomu uveriť. Prijať to. A predsa vedela, že je to pravda. Nemali ho nechať samého, nemali mu dovoliť... ale už bolo príliš neskoro.

Celý ten čas bojovali pre väčšie dobro, pre nejakú príčinu a tá akoby zomrela spolu s jej najlepším priateľom.

Voldemortov chladný hlas sa ozýval v nedobrovoľnom tichu. "Bol zabitý, keď sa pokúšal odtiaľto odkradnúť, keď sa sám snažil zachrániť..."

Mala pocit, že do prázdnych žíl jej začína prúdiť krv. Horúca. Tie odporné klamstvá... Nedovolí nikomu zneuctiť Harryho pamiatku. Tá skutočnosť bolela, ale teraz sa nemienila poddať ničomu, ani bolesti. Vzdorovito zdvihla hlavu. Nie, toto ešte nie je koniec. Prudko chytila Rona za ruku. Prepletené prsty sa im triasli. Od smútku a hnevu. Dokončia to za Harryho. Pre Harryho.

Nevydržal len tak stáť a počúvať tie odporné klamstvá. Musel konať! Slúžiť ako brúska na nože už bolo takmer jeho funkciou, ale vedel, ako to druhým dáva nádej a silu odolávať. Nevzdať sa!

A oni sa nesmeli vzdať!

Vybehol z davu a vyslal na Voldemorta omračujúce zaklínadlo. Bolo to zbytočné, úplne zbytočné a aj on to vedel, stojac v strede medzi Voldemortom, jeho smrťožrútmi a pozostalými. Ale nemienil sa podradene vzdať, a aj po posmeškoch a cruciu sa dvíhal na nohy. A hoci sa bál, pretože Voldemortov hodvábny hlas bol hrôzostrašnejší ako tá najsilnejšia kliatba, vytrvalo sa odmietal podrobiť.

"Ak je toto tvoje rozhodnutie, Longbottom, vrátime sa k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu," predniesol Voldemort takmer slávnostne, mávol prútikom a o pár sekúnd sa z rozbitého okna vynoril nejaký ošúchaný predmet. Triediaci klobúk dopadol Nevillovi na hlavu, ktorý v tom momente stuhol.

Ticho naplnili výkriky, keď klobúk začal horieť. V skutočnosti to trvalo len niekoľko sekúnd, ale Nevillovi sa zdalo, akoby to trvalo celé roky, milióny rokov. Milióny rokov bolesti. Tie krátke sekundy, možno pár minút, spôsobilo, že nedokázal myslieť, znova videl svojich rodičov, videl ako sa ich telá prehýbajú vplyvom crucia, cítil tú bolesť, cítil horúce plamene, ktoré mu olizovali habit, a prial si len, aby to už skončilo...

A zrazu pocítil niečo studené, ruky sa mu inštinktívne za tým predmetom natiahli, zovreli chladnú rukoväť meča a vytiahli ho von z tlejúceho klobúka, ktorý akýmsi zázrakom prestal horieť. V hlave mu hučali Harryho slová: "A ty, keby si mal príležitosť... zabiť hada!"

Bez rozmýšľania švihol čepeľou a cítil, ako sa meč zaryl do mohutného hadieho tela.

Šokovane hľadel na telo mŕtveho hada, ktoré sa mu zosunulo z krku a spadlo k nohám, kde pred chvíľou ležalo Potterovo mŕtve telo. Posledný horcrux, posledná časť, ktorá ho udržiavala pri nesmrteľnosti, nech by sa stalo čokoľvek, Nagini, jeho verná spoločníčka...

"Nie!" vykríkol do hluku, no ani sám nepočul svoj vlastný výkrik. V obrovskom hneve zdvihol prútik na Longbottoma a zdesene zistil, že niekto už stihol medzi nich vyslať cloniace zaklínadlo.

Obzrel sa ku vzdialenej hranici Rokfortu, odkiaľ vychádzal najväčší hluk a na obrov, ktorí by ich ušliapali, keby neustúpili. Rýchlo zakričal smrťožrútom pokyny a vyslal zaklínadlo na nízku bucľatú blondínu, ktorá sa uhla len o vlások. Zelené svetlo jej preletelo tesne ponad plece. Aj ona naňho zaútočila, hoci ten chabý pokus by sa sotva dal nazvať útokom. Lenivým švihnutím prútika jej zaklínadlo odklonil.

Aj tak nemajú šancu vyhrať, hlupáci, keď si myslia, že ešte majú nádej...

Luciusovej ruky sa držala ako o život, hoci to "ako" bolo úplne zbytočné. Išlo o život. Dracov. Nevedeli ho nájsť, nikde nebol. Aj keď Potter vravel... Klamala Temnému pánovi, ale na tom nezáležalo. Už nie, nie teraz.

Nemyslela na následky toho klamstva. Nemyslela na trest, ktorý ju zaručene čaká, keď to Temný pán zistí. Ale v tej chvíli na ničom z toho nezáležalo. Jediné, na čo myslela a na čom jej záležalo, bol Draco. Musí ho nájsť, musí vedieť, že je v poriadku, že nie je...

Predierali sa bojujúcim davom, bežala za Luciusom ako v mrákotách, nedbajúc na okolie, na zaklínadlá, na nič. S nádejou hľadala svetlé vlasy a postavu v tmavom habite, ale potom, čo jej srdce vynechalo úder z očakávania, jej opäť sklamane a vystrašene pokleslo. Napätie a zúfalstvo v nej čoraz viac rástlo, strach ju bolestivo bodal v každom kroku. Kde len môže byť?

Periferným videním zahliadla šticu bledých vlasov. Dych sa jej zastavil v hrdle, keď sa otočila tým smerom, a bol to on! Draco! Bol živý a na prvý pohľad vážne nezranený!

Rozbehla sa k nemu, na nič nehľadiac, čo bola chyba. Zaklínadlo, smerujúce k niekomu inému ju zasiahlo do hrude, stratila rovnováhu a ako padala na zem, niekde z hluku sa k nieslo vystrašené "mama, mama!"

Niekde pri nej sa ozval Draco. "Si v poriadku?"

Chvíľu hľadala vlastný hlas. "Ty? Nič ťa nebolí?"

"Ja? Nie, som v poriadku, ale..." zvyšok vety ignorovala. Viac nepotrebovala počuť. Už bola v poriadku aj ona.

Dav ľudí bol zmätený. Chvíľu akoby ani neboli nepriateľmi, ale len spoločne utekali pred útočiacími obrami, testralmi a Merlin vie čím všetkým.

Ľudia sa tlačili bok po boku, nikomu akoby nezáležalo, koho tela sa dotýka. Rozhliadla sa okolo seba - zrazu bola sama, hoci Arthur bol len pár metrov od nej a Billove žiarivé ryšavé vlasy kontrastujúce s Fleurinými plavými, sa jej mihli pred očami. V diaľke vpredu zazrela vysokú postavu s haďou tvárou, ako vysiela zaklínadlá na každého v dosahu a vykrikuje pokyny smrťožrútom. V zmätenom rozbúrenom dave bola Molly strachom celá bez seba. No nie strachom o seba. Bola vydesená predstavou, čo sa mohlo stať jej blízkym. Desilo ju, že možno na druhej strane miestnosti už leží bezvládne telo niekoho z nich. Nie, nie... nedokázala na to ani pomyslieť.

Obzrela sa dozadu, keď sa jej stehna dotkla drobná rúčka domáceho škriatka, ktorý odušu šermoval kuchynským nožom. Z každej strany lietali zaklínadlá, ktoré kde-kto vysielal, zrejme bez konkrétneho cieľa, pretože ten sa priamo určiť nedal.

Veľká sieň bola plná duelantov, dnu sa strany opäť rozdelili. Boj sa zdal byť nemilosrdnejší, bojujúci boli poznačení poslednými udalosťami a tie akoby ich posilňovali. Prechádzala sieňou a pomáhala, kde mohla, v boji neboli žiadne pravidlá. Priamo pred ňou sa preblesol pás dlhých ryšavých vlasov, patriacich jej dcére a vzápätí okolo Ginny preletelo žiarivé zelené svetlo. Srdce jej vynechalo úder. Kliatba však o milimetre minula cieľ. Neváhala, rozbehla sa k dcére a surovo ju odtisla nabok, na nič iné nehľadiac.

"Nie moju dcéru, ty suka!"

V behu odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky. "Z cesty!" zrúkla, v hlase bolesť a hnev.

Bellatrix sa pri pohľade na svoju novú súperku šialene rozosmiala. Molly švihnutím prútika začala súboj. Ten smiech jej zlosť len posilňoval, prútik jej vibroval v prstoch, ruky mala rozochvené. Nemyslela, bojovala. Strach bol odrazu preč. Už na ničom nezáležalo.

Zopár študentov jej pribehlo na pomoc, no ona všetkých odstrčila nabok. "Nie, nie tá je moja!" vykríkla, v očiach hnev milujúcej a utrápenej matky. Pred očami mala obraz mŕtveho Freda. Remusa a Tonksovej. Harryho. Srdce jej pri tej myšlienke doslova krvácalo. Bojovala so všetkých síl a len nejasne si uvedomovala, že je to súboj na život a na smrť. Ale nezáležalo jej na tom. Nie na vlastnom živote, pokiaľ by skončil život niekoho jej milovaného. Nezniesla by ďalšiu stratu. Už stačilo.

"Čo sa stane s tvojimi deťmi, keď ťa zabijem?" posmešný úškľabok na Bellatrixinej tvári. "Keď sa mamička poberie za Freddiem?"

Krv jej divo pulzovala v hlave. Podlaha pod jej nohami bola horúca. "Už nikdy viac sa nedotkneš našich detí!" Každé slovo podčiarknuté útokom.

Napnuté zápästie. Prútik kmitajúci vzduchom. Letiace zaklínadlo. A potom, scéna ako v spomalenom filme. Bellatrixino padajúce telo, prehnuté vplyvom zaklínadla. Šok na jej tvári bol odrazom Mollinho. Zabrzdená ním stála na mieste, prútik stále držala pevne v ruke a sledovala, ako sa k nej so šialeným hnevom otáča sám Veď-viete-kto. No sotva sa stihla nadýchnuť, či akokoľvek zareagovať, sieňou sa rozľahol iný hlas, príliš známy a príliš neskutočný zároveň. "Protego!"

Harry vyslal na Voldemorta cloniace zaklínadlo. Zachránil ju. Ich všetkých. Slnko žiarilo cez rozbité sklá okien vo Veľkej sieni, keď bežala k Harrymu, spolu so všetkými, čo prežili. Bol koniec. Strachu, strát, hoci bolesti nie. To bola daň, ktorú si konečné víťazstvo vzalo. No v tejto chvíli to bolo len akési temné pozadie. Žiariace slnečné lúče, sľubujúce lepšiu budúcnosť, ho odtlačili do úzadia. V objatí svojich blízkych ju premohol pocit víťazstva, akéhosi druhu šťastia, ktoré v tom momente prebilo všetky ostatné pocity. Bol koniec. Koniec. Neverila, že sa toho niekedy dožije a predsa to bolo tu. Úľava sa jej rozlievala žilami, napäté svaly mohla konečne po nekonečných hodinách boja uvoľniť. Zhlboka vydýchla. Cítila sa, ako keby mohla po dlhom slobodne dýchať. A teraz sa zdalo, že to tak bude do konca života...

Dary smrti 2. časť

Sun, 31 Jul 2011 23:57:04 +0200

Písať to zrovna 31. 7. mi príde až príhodné, ale po druhom pozretí a s viac potterovskou spoločnosťou sú postrehy predsa len pozornejšie... :)

ps: áno, ešte žijem. A ďakujem za všetky komentáre :):)

Huh, nemáte pri tých posledných vetách pocit deja vu? Lebo ja áno. Nejako sa vtierajú do každého príspevku... :D

Z kina som vybehla nadšená, hoci nadšená bola najmä časť filmového fanušíka. Keby som to neporovnávala s knihou, tak by som film označila ako skvelý, ale niektoré scény z knihy jednoducho chýbali. Najväčšiu skazu prežil (irónia, že neprežil :D) Voldemort, "slovenský" hlas, ktorý už tradične znel, akoby nevedel chytiť dych, to celé len podčiarkoval, no a samozrejme zaklincovalo to to neslávne známe objatie Draca. Well, paródie na to sú ale bohovské!

A celkovo, vzťah medzi Harrym a Voldemortom, spôsob ich boja mi nejako veľmi nešmakoval (plus ich chýbajúci rozhovor pred duelom). Ako medzi ich prútikmi mohlo fungovať priori incantatem, keď už nemali jadrá-dvojičky? (a vôbec, ten istý prútik). Keď už sme pri prútikoch, Harry to svoj neopravil bazovým! A hej, som perfekcionista, keď sa už pýtate :D

Okrem iného som si nadávala, prečo som, dohája, dopredu pozerala všetky tie ukážky a Tv spoty, pretože veľa scén som už videla a z tých útržkov potom od nich čakala viac... Neodporúčam byť príliš nedočkavý.

Chýbajúce scény, samozrejme, chýbali - Percyho návrat, Fredova smrť (hoci Ron a George zničení pri Fredovom mŕtvom tele hrali perfektne), Ginnina hádka s pani Weasleyovou, Nevillovo knižné zabitie Nagini (hoci ten príhovor bol skvelý - ďalšia "made me cry" scéna), oslava na narodenie malého Teddyho... a našlo by sa plno ďalších, ale zároveň aj tých "nových" filmových, ktoré boli úžasné :) Všetky tie hlášky typu: "Bratov má dosť, ale Harry je len jeden!" "Si dobrý" "Kto to povedal? Ja!" "Akože BUM? Áno, bum! Spýtajte sa pána Finnigana, ten už má nejaké skúsenosti"... a pod. boli perfektné a spôsobili, že som sa smiala viac ako na nejakej komédií :) Ale asi s tým malo niečo spoločné aj to očakávanie, napätie a ukončenie... Pri odovzdávaní 3D okuliarov som sa cítila ako nadrogovaná z hp, nielen vyburcovanými emóciami a smiechom cez slzy, ale hlavne tak, že by som si najradšej hneď "vpichla" ďalšiu dávku... :)

Nuž a každý jeden doslovný citát z knihy ma až hrial pri srdci :) A Alanovi Rickmanovi patrí osobitná zmienka - bol absolútne perfektný! Aj nekompletný Princov príbeh bol úžasný, malá Lily neuveriteľne nádherná (až na tie hnedé oči...) Alan sa konečne mohol prejaviť a pri pohľade naňho objímajúceho mŕtvu Lily... no, slzné kanáliky sa činili. A činili sa aj naďalej, Fredovo, Dorino a Remusovo mŕtve telo, Harryho rozlúčka s Ronom a Hermionou (hoci by ma tá scéna iritovala, ale herecké výkony hlavného tria a moja nalomenosť mali svoj účinok), no a nakoniec scéna v lese, okrem Remusa s doslovnými citátmi a Harryho pokusom dotknúť sa Lily... z maskary dávno nič nezostalo a vreckovky v tichu sály šušťali...

Epilóg ma, prekvapivo nedostal, alebo nie spôsobom, akým som to čakala. Po všetkých tých fotkách so zostaršenými hercami sa mi to zdalo viac úsmevné a sčasti iritujúce ako slzy púšťajúce. Harryho s Ginny akoby spájala len obrúčka na prste, ktorá sa tam ocitla náhodou, Lily Luna takmer blondína, James bez jeho výstrelkov, chýbajúci Teddy (čo Warnerovcom neviem odpustiť) a väčšina postáv bez replík. Chýbal mi Ron, teda jeho hlášky (Snaž sa ho poraziť pri každom teste, Rosie", "Ak nebudeš v Chrabromile, vydedíme ťa, ale nenaliehame"), ktoré celý epilóg robili úžasným nadľahčeným koncom. Takým tým, ktorý ukazuje, že toto koniec napriek všetkému nie je.

A hoci som to nečakala, lebo si nemyslím, že filmami niečo končí, pri východe z kina som mala ten pocit. Po Daroch smrti (knihe) sme stáli na niečo čakali, stále tu boli filmy a zrazu... titulky, vypnutie svetiel a nič. Aj keď nič len na prvý, povrchný pohľad. Pretože niečo zostalo/táva, a to nielen svetový rekord v množstve predaných kníh a prelom v histórií kinemtografie. Mne dal Harry úžasné detstvo. Dospievala som s ním a budem aj ďalej. Nadviazala nové priateľstvá, našla nový spôsob trávenia voľného času, nový svet. Našla som vďaka nemu samú seba.

Takže už môžem dodať asi len - ďakujem Harry/Jo :)

The story will live in you. (Daniel Radcliffe)

No story lives unless someone wants to listen. The stories we love best do live in us forever. So whether you come back by page or by the big screen, Hogwarts will always be there to welcome you home. (J.K. Rowling)

Prezraď, kto si - 9.časť

Mon, 11 Jul 2011 17:33:27 +0200

Evanska si práve užíva zaslúžený oddych, ale aby ste videli, že nezaháľala a písala, 9., predposledná, časť Prezraď je tu. Hádam sa vám bude páčiť a nezbijete nás :D
Za Evansku, Tonks

Milá Lily,

verím, že po poslednom zápase nepochybuješ, že celé chrabromilské družstvo usilovne trénovalo. Máme to!!! Víťazstvo nad Slizolinom je to najlepšie, čo sa mohlo stať! To však, nepochybujem, vieš. Keď si sa o tom rozprávala s Potterom celé elixíry... Teda, Slughy asi nebol nadšený, že jeho najlepšia žiačka sa radšej venuje debate o metlobale ako hodine. Haha
Ale to znamená, že asi až taký stres zo skúšok nemáš. Minimálne nie z elixírov - síce, kto by pri tvojej hlave mal? Môžeme spraviť výmenný obchod. Ja ti dám lekcie z lietania a ty mne doučovanie z elixírov. Len nie naraz, heh. To by dopadlo, kotlík na metle... Asi by sme sa nedostavili ani na skúšky - lebo by sme sa ich asi nedožili. Ak by sme aj prežili výbuch kotlíka na metle, McGonagallka by náš pokus o doučovanie asi nebrala ako najinteligentnejší nápad a dokončila načaté... Heh
A prečo by som sa mal cítiť ako živý denník? Nepíšeš mi každý deň ani presné opisy... Ale aby si teda mala aj druhú stranu - tu je presne 10 informácii o mne:

1. Áno, mám rád psy. Len nie tie malé s mašľami za ušami.
2. Nemám rád brokolicu, ako som sa už asi aj zmienil.
3. Mám rád obranu proti čiernej mágii a naopak na dejinách mágie zaspávam.
4. Chcel by som byť aurorom.
5. Fandím Tutshillským tornádam (ich stíhač drží rekord v najrýchlejšom chytení zlatej strely - 3 a pol sekundy).
6. Na ruke mám jazvu zo svojho prvého pádu na metle. Mal som sedem a vrazil som do brezy, ktorú chvíľu pred tým zasadila moja mama.
7. V prvom ročníku mi raz na elixíroch vybuchol kotlík. Do konca roka som sa potom v noci tajne učil dopredu, aby sa to nestalo znovu.

8. Raz som na treste u Flitwicka zaspal. Mal som písať sto krát nejakú vetu, ale bolo po tréningu a ja som bol unavený...
9. Lily Evansová ma nazvala svojím osobným denníkom a oslovuje ma Joseph "Joe" Carrot.

10. A páči sa mi jedna červenovláska, ktorú chcem konečne naučiť lietať.
Takže kedy a kde, slečna racionálna? Aby si sa už pred April nemusela tváriť, že je všetko ako doteraz, lebo keď budeš vedieť lietať, všetko bude iné. A stále budeš môcť uletieť pred hocikým (aj predo mnou).

Joe

***

Nepovedz, že to je list od toho tajného neznámeho?! Otvor už konečne oči a uvedom si, že tadeto cesta nevedie!

Niečo mi ušlo? Veď to ty si bola vždy za to, aby som mu odpísala. Kade potom vedie? A čo takto zbaviť sa metafor?

Sakra, Evansová! Mala to byť len sranda! Píšeš s niekým, o kom nič nevieš a tešíš sa z tých listov a pritom máš vedľa seba úžasného chalana...

To síce mala, ale práve tá sranda mi pomohla, keď som to potrebovala. A čo mám teraz robiť len za to, že on je úžasný? Netvrdím, že nie je, ale takto nič nefunguje... A už o ňom viem celkom no, postačujúco dosť...

Takže ti už prezradil aj meno? Keby si dala zbohom listom, tak by to možno fungovalo...

Neprezradil, ale na čo potrebuješ meno? Na to, aby si človeka poznala ho teda potrebuješ najmenej... Nemyslím si, že by to tak fungovalo. Teraz sa aj tak nemáme o čom rozprávať. Netvrdím, že som sa naposledy pri rozhovore s Jamesom nudila, ale to o ničom nesvedčí...

Ale ako môžeš vedieť, že ťa tými listami iba neoblbuje? Že všetko, čo píše, nie sú bludy a nechce len jedno?!

Neviem to, ale tomu sa hovorí dôvera... Ale môžeš nás na tom stretku sledovať, ak sa budeš cítiť bezpečnejšie... A ako ty môžeš vedieť, že Blackovi nejde len o jedno?

Lebo vidím, ako sa tvári, keď mi to hovorí. A toto je zas úplne odlišný prípad! Ty ani nevieš, kto to je. Úplne pokojne to môže byť aj Snape!

Severus by tak nedokázal opisovať metlobal, neznáša ho... kvôli môjmu spolusediacemu. A nechaj ma, láskavo tak, chcem mu odpísať, tak mu aj odpíšem! Nakoniec, je to moja vec.

Jasné, tvoja vec. Dobre, rob si, ako myslíš. Len aby si nezistila, že si mala niekoho, kto ťa mal naozaj rád, až keď bude neskoro...

***

Milý Joe,

víťazstvo nad Slizolinom vždy všetci Chrabromilčania brali viac ako len víťazstvo a aj keď sa mi nepáči, že takto rozdiely medzi sebou len prehlbujeme, nebudem sa tváriť, že sa neteším (a pokrytrecky nielen pre víťazstvo). Hej, James ma "navlnil" na túto vlnu, haha. No a Slughy, ten sa na tom celom zabával, vieš, aký je, nenechá si ujsť príležitosť okomentovať niečo a zasmiať sa na tom, ale prvýkrát, odkedy nás učí, mi to až tak nevadilo. Možno pre to, že som si ho nevšímala.

Neviem, svojej, povedzme schopnosti stresovať pred skúškami sa len tak nezbavím, ale čo sa týka MLOK-ov, už preto tak nehysterčím, ako to nazvala April. Aj keď, čím viac sa to blíži, tým horšie spávam, haha.

Keď už spomínam April, zase je to medzi nami také... nevyslovené a z oboch strán nepochopené. Keď si na hodine všimla, že čítam list od Teba, povedala svoju zrejme už obľúbenú vetu: "Lil, otvor konečne oči a pochop, že tadiaľto cesta nevedie." Zrazu chce, aby som si s Tebou prestala písať? Nikdy doteraz mi nepovedala ani nijako nenaznačila, že sa jej nepáči, že si s Tebou píšem. Veď to bola ona, kto ma na začiatku prehováral, aby som Ti odpísala. A zrazu... Nerozumiem jej. A to som už takmer aj akceptovala ich vzťah so Siriusom, ale vadí mi, že spolu poriadne ani nie sme. Po škole buď píšeme nejaké eseje, učíme sa alebo je ona so Siriusom... alebo niečo iné. Je to odo mňa hlúpe, ale kde som ja? Chýba mi to... to, ako to bolo predtým. A zase sa z teba stáva živý denník, haha.

To stretko platí! Taký výmenný obchod sa mi páči. Ale vlastne nechápem, prečo má toľko ľudí problém s elixírmi. Veď tam nejde o nič iné ako o to, aby si si dával pozor na množstvo, presný postup a spôsob, ako elixír pripravíš. A potom je to skoro ako varenie, teda pokiaľ si nepripúšťaš "ingrediencie," (lebo keď si pomyslím, že by som mala jesť trus morského ježka... haha). Ale jasné, že Ti pomôžem. Mne by sa zase zišlo "vyvetrať si hlavu" a na nič nemyslieť a podľa Tvojich a Jamesových opisov je let na metle najlepším spôsobom, ako na chvíľu na všetko zabudnúť. Môže byť streda po vyučovaní? Ak nie, napíš, kedy to vyhovuje Tebe.

Lily

ps: Vidím, že si si už zvykol na prezývku, haha.

ps2: Som rada, že konečne viem aj ja niečo viac o Tebe. Ani ja nemám veľmi v láske tie malé psy s mašľami, hlavne nie toho mojej muklovskej susedy. A čo Ti na to povedal Flitwick? Aj keď, viem si jeho prekvapený výraz predstaviť, haha. Za to zaspať na dejinách mágie je celkom bežné. April mi síce často vraví, že asi jediná z triedy dokážem odolať Binnsovmu uspávajúcemu hlasu, ale nie je to celkom pravda, lebo aj na mňa pôsobí lepšie ako mamina uspávanka, haha. Škoda, že si sa s tými elixírmi neozval skôr. V stredu (ak teda) si môžeš doniesť aj kotlík, ak chceš, haha.

***

Milá Lily,
budem stručný, lebo ak nenapíšem tú esej na transiguráciu a porovnanie obraných kúzel na OPČM, tak ma už asi profesori zabijú...
V stredu po vyučovaní sa mi dá. Po ôsmej hodine ťa teda čakám vo vstupnej hale. Metlu si brať nemusíš, požičiame ti nejakú školskú. A ten kotlík asi necháme na potom. Heh.
Pekný zvyšok dňa, teším sa na stredu...
xxx

***

Lils, ty si kde včera bola, že si sa vrátila, až keď som spala? Vyzeráš, akoby si padla z metly...

A aj by som z nej spadla, keby som nakoniec nabrala odvahu. Ale na to som bola príliš šokovaná...

Počkať, chceš mi povedať, že si TY mala v pláne sadnúť na metlu??? Kto ti podstrčil esenciu šialenstva a chcel ťa na tú metlu dostať?

Už si dávno nečítala moje a Carrotove listy, že? Tak teda - Carrot. A tú esenciu šialenstva som asi pila ja celý čas, keď som si s ním písala.

Carrot??? Ty si s ním bola vonku?! Kto to je a čo ti spravil?!

Hej, včera. A nepovedala som ti o tom, pretože už sa mi nechcelo počúvať "Lils, pochop už, že tadiaľto cesta nevedie." A mám taký pocit, že vieš, kto to je.

Snape? Nepovedz, že je to on...

Nie, Severus to nie je. Ale celý čas to bolo viac ako očividné. Pre Merlina, som ja ale naivka.

Tak potom kto, sakra? Niekto dobrý, alebo...?

Podľa toho, čo rozumieš pod slovom "dobrý".

Vyhovujúci mojim, teda, prepáč, hlavne tvojim požiadavkám?

Ja neviem. Neviem, čo si mám myslieť, lebo len ťažko dokážem spojiť Carrota a jeho listy s týmto človekom. Neviem, či sa naňho dokážem dívať ako na Carrota.

Som z toho mimo... Skúsim to takto, bolo ti s ním dobre, alebo si z toho sklamaná?

Bolo mi s ním dobre... rozprávali sme sa a tak a... ale neviem si pripustiť, že je to ON. Nechcela som, aby to bol on, aj keď som to mohla viac-menej očakávať.

Počkať! Hej! Hádam len nechceš povedať, že Carrot je... Fúh, asi budem kričať!

Ja som mala problém, aby som nekričala včera. Len teraz neviem, koho myslíš! Asi sa začnem hystericky smiať.

Hystericky smiať? Tak ja sa už smejem... Keď si predstavím, čo som robila... A to bol ON! Vidím to na ňom aj na tebe... Wau!

Veď to! Teraz myslíš ten list, čo si mu poslala? Aby mi prestal písať. Hej, trochu paradoxné... A neobzeraj sa naňho tak, nie je nový model nimbusu!

Ja nemám slov... Merlin! Mám chuť sa niekomu hodiť okolo krku, ale Flitwick nevyzerá, že by mi to schválil... A čo bude teraz s vami? Pôjdete ešte von, alebo si v takom šoku, že radšej to vzdáš?

Prvýkrát som rada, že skúšky sú tak blízko. Teda, nebolo mi včera zle, ale... bože! Keď som ho tam včera videla, myslela som si, že je tam náhodou! Nemala som ďaleko k odpadnutiu, ale jemu by asi nevadilo, keby mi mal dať umelé dýchanie. A keby si videla, aký bol nervózny a ako sa červenal! (Ale asi nie viac ako ja.)
Na jednej strane mám ale pocit, že sa na tom strašne zabával. Bože! Celý ten čas!
Ale na druhej strane mi to AŽ tak nevadí, prekvapivo. A nesmej sa už toľko, nepotrebujem byť po škole, už mám potenciálny program na večer!

Chceš mi povedať, že s ním ideš znovu von?! Fúh, vidím to tak, že Sirius sa bude musieť rozlúčiť so svojimi plánmi, ja mám totiž trest za ten najlepší a najopodstatnejší záchvat smiechu... Toto je pecka! Vďaka ti Joseph Carrot! A užite si to... Lily a Carrot... Merlin! Toto je lepšie ako moje prvé rande so Siriusom!

Prezraď, kto si - 8. časť

Sun, 19 Jun 2011 22:04:15 +0200

Prekvapenie? :D Tento mesiac som akási aktívna, well, prebudila som sa zo zimného spánku. No ale ako povedala Tonks, nielen Lily potrebuje čas - Evanska ho potrebovala tiež :D

Zatiaľ najdlhšia časť, tak nech sa páči. Venovaná Martnke, keď som ju už tak dlho držala v napätí :D

To ideš ako teraz sedieť s ním? Chápem, že sa ťa to dotklo a malo sa aj čo... ale to sa musíme presádzať?!

Povedz mi jeden dôvod, prečo mám sedieť s niekým, kto si o mne myslí, že som štetka a že som sa zbláznila, keď som sadla na lep tomu "idiotskému namyslenému frajerovi, ktorý sa mi chce dostať len do nohavičiek"?!

Mrzí ma, že som na teba tak vybehla. Aj keď stále si myslím, že v niečom mám pravdu. Mrzí ma to. Mohli by sme sa cez prestávku porozprávať?

Och.. Mohli, pokiaľ teda nebudeš na mne skúšať svoje hlasivky. Som už dospelá a narozdiel od teba si viem priznať, čo cítim...

Prepáč. Bol to šok a... ok, zastavím to, kým napíšem ďalšie výhovorky. Ale ja neviem, čo cítim. Nechápem to, ako.

Tak namiesto toho, aby si mi tu cez celú triedu posielala lístočky, sústreď sa na svojho spolusediaceho. Možno pochopíš.

Neuveriteľné, ale môj spolusediaci sa snaží dávať pozor. Nebudem ho vyrušovať a... ani nechcem. Už to, že tu sedí 20 cm odo mňa je nevydržateľné. Asi je zbytočné dodávať, že absolútne nechápem. Fajn, ja uznávam, že mám hrozné predsudky, ale ja jeho/ich nepotrebujem riešiť. Aj keď minulý čas by sa asi viac hodil...

Rozumiem, že máš predsudky. Ale dakedy by si ich mohla dávať menej najavo... Nuž, James nevyzerá, že by mu tvoja prítomnosť vadila.

Pokúšam sa. Aspoň kvôli tebe. Stále to nechápem. Ako ste sa vlastne dali dokopy? A teraz sa pýtam nie ako detektív s predsudkami, ale ako kamoška očakávajúca romantické detaily.

Toto fakt nebudem rozoberať cez lístočky. Hlavne nie, keď sa tu vedľa mňa smeje... Vraj sa máš s romantickými detailami obrátiť na Jamesa...

Čítať by si mu to dávať zas nemusela. Aj moja novoobjavená schopnosť neprípušťať si niektoré veci má hranice - hmotné hranice...

Ja mu bez problémov môžem zakryť oči, ale skôr by si ich ty mala otvoriť a uvedomiť si, čo sa okolo teba deje. To ale neznamená, že sa musíš stále otáčať dozadu - neboj sa, na hodine ma neznásilní!

Dúfam, že ani mimo vyučovania... A prestaň s tým otvorením očí, už mám toho dosť. Buď hovor anglicky alebo míňaj atrament niekde inde!
Myslíš, že keby som si požičala okuliare môjho spolusediace, videla by som to, čo sa deje okolo mňa?!

Idem ho míňať do zošitu - viditeľne to pochopil aj James. A skús sa ho spýtať, možno niečo uvidíš.

Doriti, prepáč. Ja sa s tebou nechcem hádať! Len... neviem, čo so sebou! A ak... ak mu veríš, tak no, je to tvoja vec... A ak ťa sklame, tak tu pre teba budem a on nech sa bojí (keď už číta).

Lily, porozprávame sa sa cez prestávku, dobre? A otvorene, po včerajšku sa ťa bojí celá škola. Asi okrem Jamesa...

Vďaka za pripomienku...

***

Milá Lily,

hej, vidieť ma v knihách bolo dosť bizarné. Ale vidieť Ťa kričať na April muselo byť ešte viac.
Rozumiem, že je to pre Teba ťažké. Black má zlú povesť, ale zober to z druhej strany - April je inteligentná, takže ju musel niečím presvedčiť, že to nie je idiot. Predsa by sa nenechala nalákať na úsmevy a reči. Súhlasím teda s Potterom. Je to jej voľba, jej vzťah, jej risk. Neriskuješ aj ty, že si so mnou píšeš? (Obrazne povedané - Tvoja mama sa nemusí báť.) Povedala Ti niekedy, že robíš chybu?
Neobviňuj sa ale, že si tak vybuchla. Ona to chápe, a ak nie, tak to pochopí. Veď vás dve pohádané - to si neviem predstaviť. Usmej sa. Všetko bude v poriadku. Všetko sa upokojí a bude takmer ako predtým - len April nebude single. A ak jej Black niečo spraví, môžem Ti sľúbiť, že si to zapamätá.
A ty sa možno prestaň báť Pottera - keď Ti pomohol, tak asi naozaj dospel. Neutekaj pre ním - kvôli tomu s April sa hanbiť nemusíš. Heh, ale ani pred Jospehom Carrotom by si nemusela. Keď Ti vychladne hlava a budeš mať pocit, že by si zvládla ďalšie prekvapenie, napíš. Pokiaľ to nebude o tretej ráno, som schopný sa s tebou stretnúť aj za desať minút. Haha. A neboj sa, nie som Black! (V tom prípade by si ma asi v okamihu zabila a April tiež...)
V pohode mi napíš, aj ak budeš mať zas hlavu na vybuchnutie - ja to nikam neposuniem a ani nikomu nepoviem. Len si budem robiť poznámky na papier: "Čo nikdy nepovedať a nespraviť Lily Evansovej!" Jasné, robím si srandu...
Pekný zvyšok dňa, a keď Ťa to ešte stále trápi, choď sa prejsť - mne vždy pomôže prechádzka po hrade alebo areáli. Ak nepomôže, vieš kam sa obrátiť (lietanie dokáže účinne odstrániť hnev a stres).
xxx

ps: Záhada, ktoré dievča to chcelo študovať záhady tela Siriusa Blacka, je tým pádom asi vyriešená. (Dúfam som Ti týmto nespôsobil kolaps...)

***

Milý Carrot (alebo ako ťa to už Lily volá),

áno, predpokladám, že nespoznávaš moje písmo. A určite sa pýtaš, kto ti to dokelu píše. Presne tá, ktorá chcela študovať záhady tela Sirius Blacka. Áno, záhada vyriešená! Aj tvoja, aj moja.

Je milé od teba, že si sa takto snažil skamarátiť s Lily a dodať jej trochu sebavedomia, ale už by asi aj stačilo. Konečne si našla cestu k Jamesovi (ku ktorému naozaj niečo cíti, hoci si to ešte nepriznala) a teraz ju z nej ťaháš preč.

Prepáč, ale nemyslím si, že si pre ňu ten pravý. Ona potrebuje niekoho, kto sa neskrýva za listy. A nechcem, aby sa zase sklamala. Viem, že za jej posledný šok môžem ja sama, ale keby zistila, kto si a nebola by z toho nadšená, neviem, či by ju to ešte viac neznechutilo.

Prosím ťa, prestaň jej písať. Môžeš jej vysvetliť, že nemáš čas, alebo si vymysli hocičo, len jej, prosím, daj pokoj. Nechaj ju, nech si nájde cestu k Potterovi - lebo s tvojimi listami vo vrecku si ju nenájde.

Určite je na Rokforte plno dievčat, ktoré búde pre teba lepšie. Lily je Jamesova - nech to znie hocijako. Preto by som bola rada, keby si to mohla sama uvedomiť.

Ďakujem, lebo verím, že ma pochopíš.

April

ps: osobne si myslím, že tou poslednou vetou jej kolaps spôsobíš, ale to sú následky môjho rozhodnutia.

ps2: nemám pocit, že chalan, ktorý si píše s mojou kamarátkou, a o kom nikto nevie, ako sa naozaj volá, by mal riešiť to, že mi niekto ublížil...

ps3: pošli potom, prosím, sovu späť a nehovor Lily, že som ti písala.

***

Asi si si nevšimla, že ti tu držím miesto...

Asi som si skôr všimla, že som stále "šialená Blackova nová trofej" - Alice by na to prišla aj sama...

Ale ja by som sama neustála... to "otvorenie úst" bolo ešte predtým...

Mne je jedno, kedy a komu. Ale od teba som čakala viac ako reči hodné Tracy.

Neviem prečo čakám, že keď to niekomu poviem, bude reagovať ako ja. Asi o to mi išlo, keď som jej to povedala... Ale ak ti to vadí, v zabúdacom zaklínadle som celkom dobrá...

Nepotrebujem zabúdacie zaklínadlá. Len aby si sa s tým konečne zmierila. Mám Siriusa rada a nejdem na svojej situácii nič meniť, aby si ty mohla pokojne spávať.

Veď ja to od teba ani nechcem. Chcem len čas a to, aby si so mnou sedela na hodinách, ako keby bolo všetko úplne... no, v normále.

Ale ono to nie je všetko v normále! Ty potrebuješ čas, tak ti ho dávam. Keď sa s tým zmieriš a začneš sa správať ako stará Lily, ktorá ma podporovala, tak si sadnem späť. Ale dovtedy...

Vy dve už prestaňte! Nikoho to nebaví. Lily, spamätaj sa konečne, uvedom si, že čas nevrátiš a s týmto sa viditeľne musíš zmieriť. April, už celá škola vie o tvojom vzťahu, nemusíš deptať Lily ešte viac. To jej rovno môžeš opísať, čo robíte po nociach... Dúfam, že sa chápeme!

Ap, nemusíš mi to opisovať, radšej ma vyfackaj... to bude asi účinejšie. Máš pravdu, Alice. Koľko ľudí mi to ešte bude musieť povedať?!

Alice, čo si, pre Merlina, myslíš, že spolu robíme? Lily, opisovať nemám čo a fackať ťa nebudem. Idem sa radšej venovať tabuľkám.

To je teraz asi najmúdrejšie riešenie - tabuľka...

***

Milý Joe,
v prvom rade sa Ti chcem ospravedlniť za ten dlhý čas, ktorý mi trvalo, kým som Ti odpísala. Neviem, či je to už niečo ako reflex, skrátka som mala chuť odpísať Ti hneď, ale tentoraz som chcela odpovedať s chladnou hlavou a nevylievať si do listov... no, momentálnu náladu. Teraz, keď si Tvoj list čítam znovu, musím Ti poďakovať - rozosmial si ma. Bol to síce taký kŕčovitý smiech, až sa na mňa Joannie Cleavsová zmätene pozrela, ale kašľať na to. A hej, usmiala som sa. Len nechápem jednu vec - ako robíš to, že mi vždy napíšeš to, čo potrebujem počuť? Máš na mňa nejaké radary? Hah, žartujem.
Nie, nikdy mi nepovedala, že robím chybu tým, že si s Tebou píšem. A nemyslím si, že sa na to vôbec niekedy dívala takto. Ona to skôr berie ako hmm ako zábavu? To ona ma dokopala k tomu, aby som Ti odpísala. Ja by som sa na Tvojom liste zrejme len zasmiala, nechala to tak a potom, keď by som sa definitívne balila domov, by som ho možno našla zatisnutý niekde pod knihami. Takže jej potom niekedy vlastne môžeš poďakovať.
Haha, tá irónia, že mne Slughorn hovorí, že som za každých okolností racionálna. Keby to tak bolo, zrejme by som sa teraz pred April netvárila, že je všetko tak, ako bolo doteraz. A veď vlastne aj je - len občas sedávam na hodinách s Jamesom alebo Remusom. Včera som sa rozprávala s Jamesom - celkom fajn rozhovor (hoci, keď si na to pomyslím, je to dosť bizarné). Dokonca sme sa rozprávali o metlobale!Hah, ani neviem, ako k tomu prišlo. Keď o tom cez elixíry tak zapálene hovoril, až ma nakazil nejakým entuziazmom. Som zvedavá na najbližší zápas. Chrabromilu teda ide o veľa! Dúfam, že usilovne trénuješ, haha!
Ako sa vlastne máš Ty? Ja už začínam mať také menšie motýliky v bruchu - zo skúšok. A keď si predstavím to učenie, čo ma čaká
Nechceš mi o sebe napísať niečo viac? Cítim sa egoisticky pre to, že celá táto listová konverzácia sa točí len okolo mňa. Necítiš sa niekedy ako môj živý denník? Plus je tu ten risk, keď už si to pripomenul. Viem, čo sa týka teba, si stručný kvôli skrývaniu identity, ale čo keby si mi napísal o sebe nejakú (ne)podstatnú hlúposť? Čo ja viem, máš rád psy? To ma tak napadlo, keď sa dívam z okna a vidím Hagrida s Tesákom.

A tie lekcie lietania by sa mi celkom zišli - a hlavne by sa zišlo niekde odletieť. A vrátiť sa po skúškach... hah, úžasná predstava.

Pekný deň,
Lily

Bitka o Rokfort - 2. časť

Wed, 01 Jun 2011 21:40:18 +0200

Prekvapenie! Darček, keď už máme ten svoj deň :D Nech budem mať na torte aj 20 sviečok, stále sa zrejme budem cítiť detsky, aspoň tou detskou radosťou, ktorej sa nechcem vzdať :) Takže druhá časť, venovaná mojej storasyster, keď už je aj muklovsky dospelá :D Ak ťa istý úsek dovedie do potrebujem-vreckovy-nálady, tak ju vráť do pôvodného stupňa avatarom :) Viem, že absolútne nesúvisí, ale neodolala som :D

ps: tešte sa na nový "kabát" blogu, je perfektný! ;-)

Huh, ja som vedela, že niečo zabudnem! Ďakujem za komentáre, veľa pre mňa znamenajú :)

"Potter ho sem prišiel získať, takže to musí znamenať..." vysvetľoval netrpezlivo a ani sa nepokúšal skryť znechutenie nad Crabbovou nechápavosťou.

"Musí znamenať?" pohrdlivo zatiahol Crabbe. "Koho zaujíma, čo si myslíš? Ty a tvoj otec ste skončili!" vypľul mu do tváre a hoci to nebola žiadna novinka, Draco sa cítil ponížene, pretože teraz, pred Potterom, nad nimi definitívne stratil velenie.

"Prestaň!" zvreskol pobúrene, keď Crabbe vyslal na Pottera cruciatus. Ťahy, ktoré robil absolútne bez rozmyslu a jeho nadradené povýšenecké správanie ho vytáčalo. Kazil už aj tak nevydarenú situáciu. "Temný pán ho chce živého..."

"No a? Veď ho nezabíjam, nie?" zajačal Crabbe a opäť odstrčil jeho ruku, keď sa mu snažil zabrániť urobiť ďalšiu nerozmyslenú hlúposť. "Ale pokiaľ budem môcť, tak ho zabijem. Temný pán ho aj tak chce mŕtveho, tak čo je na tom?" Rozdiel, ktorý vie len Temný pán... ale pokiaľ to má znamenať jeho nespokojnosť... ďalšiu si Dracova rodina už dovoliť nemohla.

Potter sa však tesne uhol a z rohu odrazu vybehla Grangerová. Postrehnúc letiace iskry z jej prútika, ihneď sa hodil na Crabba a odtisol ho z dosahu.

Namiesto prejavu vďačnosti za to, že vďaka nemu ešte stojí na nohách, ho Crabbe odsunul a vrhol zaklínadlo na Grangerovú. "To je tá humusáčka! Avada kedavra!"

Zdesený sledoval ľahostajnosť, s akou sa Crabbe pokúšal zabiť Grangerovú. Od svojej nevydarenej úlohy minulý rok si viac uvedomoval silu tej kliatby. Napoly ho prekvapilo a napoly pobúrilo, že Crabbe toho bol schopný.

Grangerová však uskočila nabok a vyslala na Crabba omračujúce zaklínadlo, ten sa mu vyhol a hodil sa smerom na prekvapeného Draca, päsťou mu vyraziac prútik z ruky. "Čo to, do riti..."

Prútik s klopotajúcim zvukom zmizol z dohľadu. Odkotúľal sa niekde pod kopu zničeného nábytku.

Stratou prútika prišiel o všetku moc. Chcel sa hodiť poň, ale Crabbe a Goyle opäť stáli v bojovej pozícií a mierili na Pottera prútikmi. "Nezabíjajte ho! Nezabíjajte ho!" rozbehol sa za nimi, vrieskajúc na nich, aj keď jediný efekt, aký tie výkriky mali, bolo ich zaváhanie. Aj to však bolo niečo. A pre Pottera príležitosť zaútočiť.

Jeho odzbrojovacie zaklínadlo trafilo Goyla, prútik mu vyletel z ruky a on za ním úplne zbytočne skočil. Bolo nemožné nájsť ho v hromade predmetov...

Grangerovej ďalšie omračujúce zaklínadlo Draca minulo len o centimetre, cítil, ako mu jeho sila rozvírila vlasy. Kým sa dvíhal zo zeme, Crabbe vyslal smrtiacu kliatbu aj na Weasleyho a nehladiac na to, či avada trafila cieľ, zamrmlal inú formulu.

Výkrik nie Dracovi zamrzol v hrdle. Hodil sa na Crabba s úmyslom zastaviť ho, ale už bolo neskoro. Z plameňa, ktorý vyskočil z Crabbovho prútika, sa razom stali dva, tri... Obrovské plamene sa šírili a zväčšovali priamo pred očami. Zapaľovali všetko, čoho sa dotkli a zdalo sa, že ich prenasledujú. Už nezáležalo na tom, kto bojuje proti komu, teraz všetci bojovali o prežitie. Draco úplne stratil prehľad, kde sú dvere, vedúce von z tohto pekla. Doslova. Satanský oheň sa rýchlo šíril.

Počas behu chytil omráčeného Goyla a ťahal ho za sebou, ale v horúcom vzduchu rýchlo strácal výdrž a ťažká váha Goylovho tela ho len spomaľovala. Vedel, že dlho už bežať nevydrží a aj tak sa zdalo, že odtiaľto nevyviaznu. Zostal s Goylom sám a nemal poňatia, kde zmizli ostatní.

Telo ho zrádzalo, nevládal s dychom. Rozhliadal sa okolo, hľadajúc niečo, čokoľvek, ale nemal tušenie, ako sa zastavuje satanský oheň. Zúfalstvo v ňom rástlo, keď sa zrazu z boku vynoril vydesený Crabbe. V tvári bol úplne sinavý a vyzeral, že každú chvíľu bezvládne spadne na zem. Za ním zbadal obrysy niečoho vysokého. S vypätím síl dotiahol Goyla k veži zo stolov.

"Rýchlo, vylez naň!" kričal na Crabba a úzkostlivo ťahal Goylovo telo z dosahu plameňov. Škrabal sa na provizórnu vežu zo stolov a zúfalo sledoval oheň, siahajúci čoraz vyššie.

Výkrik zozadu, plný obrovského strachu, mohol znamenať len jediné. Otočil sa tým smerom a už sa mohol len prizerať, ako Crabbovo mohutné telo padá do papule ohnivej príšery, oči vyvalené hrôzou.

Nevedel, čo cíti okrem šoku a strachu. Nevedel odtrhnúť pohľad od miesta, kde Crabbe spadol. Obrovské plamene jeho telo úplne pohltili, nezostala po ňom ani stopa, len obraz doslova vypálený v jeho mysli...

To, že z jeho úst vychádza kvílivý krik, si uvedomil, až keď sa pred ním znenazdajky zjavil Potter na metle a s ním v tesnom závese Weasley s Grangerovou. Pocit úľavy sa však dostavil len čiastočne.

Pohľadom si premeral skupinu študentov, ktorú viedol k Zakázanému lesu. Sotva plnoletí sa snažili zvrhnúť najtemnejšieho čarodejníka všetkých dôb. Aj on bol v ich veku taký, taký nerozvážny, takmer nedočkavý, ochotný pomôcť, kde sa len dalo. Teraz bol rovnako ochotný, no zdráhavejší. Vojna mu už vzala najlepších priateľov, už poznal ten pocit beznádeje, ten pocit, že bitka nemala žiadny zmysel. Až príliš dobre.

Skupina ostražito stála v areáli hradu a čakala na prvé náznaky útoku. Časový limit vyprší každú chvíľu. Študenti za ním v napätí očakávali boj, pevne stískali tenké kusy dreva v rukách, svoju jedinú zbraň.

Zazreli prvé zaklínadlá. Prvé postavy v tmavých habitoch. Dostávali sa čoraz bližšie. Obrana Rokfortu sa strácala. Hranice medzi vojskami mizli. Boj sa začal.

Krutý. Nemilosrdný. Fakt, že bojujú ešte deti, na tom nič nezmenil.

Remus sa rozbehol k smrťožrútovi, ktorý stál niekoľko metrov pred ním. Vysoká postava, jej rázne pohyby a krok mu boli povedomé. Vypálil na ňu zaklínadlo, pomáhajúc tak nízkej čiernovláske. Kúzlo smrťožrúta zasiahlo do tváre, maska sčernela a spadla, odhaľujúc tak identitu svojho majiteľa. Dolohov namrzene zovrel pery. Obrátil sa smerom k Remusovi, začínajúc duel.

Remus mechanicky bojoval. Ráznymi švihmi prútika rozrážal vzduch. Cítil nehmotnú silu zaklínadla, ako mu preťala kožu na stehne. Mimovoľne sykol od bolesti. Bojoval s vypätím všetkých síl. Bojoval pre nich, pre ňu, pre lepší svet pre svojho syna.

Možnosť smrti tu bola stále. Visela nad nimi všetkými. Ale preňho bola teraz neznesiteľnejšia. Teraz, keď mal pre koho žiť, pre koho bojovať. Bojovalo sa mu ľahšie vediac, že Dora s Teddy sú v bezpečí. Bol spokojnejší s tým vedomím, no zároveň vydesený možnosťou, že ich už nikdy neuvidí.

Hnala ho nejaká potreba, nejaká túžba spojená s hnevom, aby to už všetko skončilo. Toto bola prítomnosť a on nechcel, aby v takomto svete vyrastal jeho syn. Aj keby ho to malo stáť vlastný život... Vtedy ešte netušil, že naozaj bude.

Teddyho plač pri odchode jej stále znel v ušiach, keď sa rozbehla do prachu. Riskovala, pretože strop vyzeral, že každú chvíľu spadne, ale toto bola najrýchlejšia cesta do areálu hradu. Najbližšia cesta k Remusovi. Nič nevidela, oči ju pálili a v zaprášenom vzduchu sa jej zle dýchalo, ale bežala ďalej.

"Remus!" vykríkla, keď ho konečne zbadala v dave bojujúcich. Bol to on, stále živý a vážne nezranený. Viac v tej chvíli nepotrebovala vedieť. Rozbehla sa k nemu, prekonávajúc tak vzdialenosť medzi nimi.

"Dora," zamrmlal nesúhlasne. To jedno slovo obsahovalo toľko emócií. Nesúhlas s jej rozhodnutím, strach o ňu, ktorý spôsobil, že sa mu rozšírili zreničky, ale aj nejaký druh úľavy, že ju vidí. Mimovoľne sa usmiala.

No úsmev jej rýchlo zmizol z tváre, pretože Remus nebol jediný, kto si všimol jej prítomnosť. Pred nimi stála unudená Bellatrix a tvárila sa ako bohyňa zúčtovania. Bez pozdravu či jediného slova švihla prútikom.

Dora so syknutím odrazila Bellinu kliatbu. Stála oproti tete, ale to, čo cítila nebol strach. Bola to bolesť. Hnev. Niečo ako zadosťučinenie. A chuť skončiť to. Tento rodinný súboj trval príliš dlho. A príliš veľa stál. Zatiaľ však len jednu stranu...

V mysli mala nepreniknuteľné vákuum. Vysielala zaklínadlá jedno za druhým. Za Siriusa. Za ocka. Za stovky ďalších životov, ktoré táto žena zničila.

Takmer ako pri kŕmení Teddyho ovsenou kašou.

Stiahnutie sa. Štít. Útok. Znovu obrana.

Pre jej mamu. Pre Remusa. Pre ich malého synčeka. Pre lepší svet preňho.

Chrbtom sa opierala o ten Remusov. Cítila každý jeho pohyb, stiahnutie svalu. Dodávalo jej to energiu, ktorú v gradujúcom súboji potrebovala. Jeho teplý chrbát zhomtňoval dôvod nekonečného duelu. A každú sekundu vyháňal z mysle strach, že Remus je zranený alebo...

Lenže chýbajúci strach znamenal aj chýbajúci pud sebazáchovy. Chýbajúci reflex....

Bellin víťazoslávny smiech sa ozýval niekde z diaľky. Ale na tom už nezáležalo, vôbec nezáležalo...

Jej telo akoby kliatbu pohltilo. Remus prestal bojovať, cítil zmenu v postavení jej tela.

Natiahla ruku smerom k nemu. Díval sa na ňu spaľujúcim pohľadom plným šoku, bolesti a ľútosti. Šoku z neočakávania. Bolesti zo straty. A ľútosti pre málo času. Tak málo.

Zreničky sa jej rozšírili, keď zbadala záblesk svetla letiaci k nemu. Nezbadal ho včas, nestihol...

Cítila, ako padá. Ako prestáva ovládať svoje telo. Ako sa stráca... ako sa strácajú spolu. Spolu...

"Dobrý deň, pán minister!" zatiahol Percy posmešne a ten výsmech dal najavo aj spŕškou zaklínadiel. "Už som vám spomenul, že dávam výpoveď?!"

"Perce, ty žartuješ!" prekvapene sa obrátil k bratovi, na tvári široký úsmev. Doteraz si veľmi neuvedomoval, ako mu Percy chýbal. Percy sa uškrnul, no opäť zvážnel, keď vyslal ďalšie zaklínadlo na teraz už zrejme niekďajšieho ministra. Thickenessovo telo s buchotom dopadlo na dlážku, scvrkávajúc sa a meniac na morského ježka.

Nadšene kričal na brata, akoby zabúdajúc na fakt, že toto nie je žiadne bezstarostné cvičenie kúziel. Tvár mal roztiahnutú vo veselom úsmeve. "Ty si naozaj žartoval, Percy! Myslím, že od teba som nepočul vtip asi..." vetu však nedokončil. Vzduch odrazu vybuchol, akoby sa roztrhol na dve polovice a tlaková vlna medzi nimi sa s ich telami hrala ako s handrovými bábikami, metala ich zo strany na stranu.

Vedel, že Percy niečo kričí, počul ohlušujúci hluk a cítil, že mu niečo tekuté tečie po tvári. Rukami si inštinktívne kryl hlavu. A potom to zrazu prestalo. Nastalo zvláštne ticho, takmer ako pred búrkou, predzvesť niečoho horšieho.

Nevedel, čo sa stalo, ale vyzeralo to, akoby sa prepadol strop. Nič nevidel, nič nepočul a dokonca ani necítil. Vstal a rozhiadal sa okolo, hľadajúc náznak pohybu, čohokoľvek. Niekoľko krát zažmurkal. Cez prach zo spadnutého stropu zazrel záblesk kliatby. Reflexívne sa odhodil na bok v snahe vyhnúť sa zaklínadlu, ale čas bol proti nemu. Žiarivé svetlo letelo priamo naňho a on už nestihol odskočiť. Už nestihol vyslať protikúzlo. Už nestihol... Posledné, čo cítil, bola nejaká sila, ktorá mu narazila do brucha, odhodila ho nabok a potom všetko stmavlo.

Neznesiteľné ticho prerušil výkrik, plný bolesti, ktorú nemôže spôsobiť žiadne zaklínadlo. Podvedome vedel, čo to znamená, ale nechcel tomu veriť, nemohol... Bol vydesený ako ešte nikdy v živote, pretože ten výkrik mohol znamenať len jediné...

Všade bola prachová hmla, oči ho štípali z čiastočiek prachu a sĺz, ktoré mu v zlej predtuche tiekli po lícach. Predral sa troskami chodby k miestu, odkiaľ znel Percyho hlas. Percy triasol Fredovým nehybným telom, ktoré už neprejavovalo žiadne známky života. Ako v mrákotách si k nemu kľakol. Kolísal sa na mieste, neschopný pochopiť realitu, neschopný prijať ju, uniesť ju...

Ilúzia, že bitka skončila, však rýchlo zmizla. Ale jemu na tom nezáležalo. Na čo ďalej bojovať? Z akého dôvodu?

"K zemi!" zvreskol Harry. Ten výkrik ho prebudil zo strnulosti. Naraz s Harrym stiahli na zem Hermionu, ktorá si nevšimla spŕšku letiacich zaklínadiel. Percy si ľahol na Fredovo mŕtve telo, rozhodnutý chrániť ho pred niečím, čo mu už nemohlo ublížiť. Ten fakt všetko zdefinitívnil. Potiahol Percyho za ruku, ale ten akoby to ani necítil a Ron nemal silu presviedčať ho, aby prestal robiť niečo, čo by najrašej on sám urobil tiež...

Hermiona odrazu vykríkla, čím upozornila na tmavé postavy, ktoré sa objavili na zvyškoch chodby. Jej výkrik sprevádzalo zaklínadlo, ktoré jedna z postáv odklonila. Ron nasledoval Hermionin príklad. Bolo to takmer ako reflex. Sebaobrana.

"Rockwood!" zrúkol Percy, ako náhle zistil identitu jednej z postáv. V šialenom hneve a agónií sa rozbehol smerom k vysokému smrťožrútovi. Ron cítil, ako sa mu krv hromadí v hlave a zatieňuje všetko ostatné. Dych sa mu zrýchlil, srdce divo bilo. Zabili Freda... on zabije ich! Chcel vybehnúť za bratom, ale nejaká tenká ruka ho zadržala, stratil rovnováhu a takmer spadol, no nedbajúc na Hermioninu snahu zastaviť ho, pokúšal sa jej vytrhnúť.

"Ron, počúvaj ma... nie, počúvaj ma!" kričala mu do tváre. Zdvihol k nej pohľad a trasúc sa na celom tele stále odporoval, hoci už slabšie. "Chcem im pomôcť, chcem zabiť všetkých smrťožrútov..." šepkal dookola, tvár mal skrivenú smútkom a túžbou po pomste.

"Ron, RON! Budeme bojovať, my sme jediní, ktorí to môžu ukončiť!" kričala ďalej cez slzy. Až teraz si uvedomil, že aj ona plače, že aj jej bude chýbať, že sú v tom spolu...

Obzrel sa, o meter ďalej stál Harry, rovnako zdrvený Fredovou smrťou. Sú v tom spolu. Dokážu to. Ukončia to.

Bitka o Rokfort - 1. časť

Mon, 23 May 2011 20:28:55 +0200

Škola, zápal očí, pokazená wifi a nakoniec aj ples dokážu narušiť plány, ale keď už som začala tými výhovorkami, našťastie ich nedokážu celkom zrušiť :) Takže, poprosím potlesk :) ale len čo sa týka kvantity, lebo kvalitatívne je to dosť biedne. A nebyť toho, že nemám čo pridať a veľmi chcem, sa to tu zrejme nikdy neobjaví. Ale aj napriek tomu som zvedavá na vaše názory :)

Takí mladí a ochotní všetko zahodiť. Len pre takzvané väčšie dobro. Nechápal tú ich zapálenosť. Vari si nevážia vlastné životy? Čo nevidia, ako dopadli ostatní? Ako dopadol jeho brat?

"On nikdy nebol slobodný."

Po tých slovách zaujato zdvihol hlavu a pozrel chlapcovi do očí. V ohni teraz tlel aj iný plameň. Prekvapila ho intenzita toho pohľadu.

"Prosím?" neveriaco zvolal, nečakal, že na to vôbec zareaguje. No to, čo Potter povedal, ho zasiahlo, hoci si to nechcel pripustiť. Napriek minulosti, na ktorú sa celé roky snažil zabudnúť, by o tom chcel vedieť viac.

"Nikdy," zopakoval Harry a nevedomky zvýšil hlas. "Tú noc, keď váš brat zomrel, vypil elixír, ktorý ho privádzal do šialenstva. Kričal, prosil niekoho, kto tam nebol... neubližuj im, prosím... Myslel si, že je znovu s vami a Grindewaldom, viem, že áno. Keby ste ho vtedy videli, nikdy by ste nepovedali, že bol slobodný."

Sklopil pohľad, z nevysvetliteľného dôvodu sa na Pottera nedokázal pozrieť. Po dlhej chvíli prehovoril, hlas nepatrne o tóninu vyšší. "Ako si môžeš byť istý, že môj brat sa nezaujímal viac o väčšie dobro ako o teba? Ako si môžeš byť istý, že nie si nahraditeľný rovnako ako moja malá sestra?"

"Neverím tomu," zasiahlo do rozhovoru dievča. Z jej hlasu cítil naivnosť, vieru v lásku a jej nekonečnú silu. Musel sa premáhať, aby si neodfrkol. "Dumbledore mal Harryho rád."

"Prečo mu teda nepovedal, aby sa skryl?" odsekol Aberforth ostro. "Prečo mu nepovedal, aby na seba dával pozor?"

Čakal na odpoveď dievčaťa, no odpovedal mu Potter. "Pretože niekedy musíte myslieť na dôležitejšie veci ako je vaša bezpečnosť! Niekedy musíte myslieť na väčšie dobro! Toto je vojna!"

Tá zapálenosť, to slovo "väčšie dobro" ho iritovalo. Príliš mu pripomínalo, čo pre takzvané väčšie dobro stratil. Celkom zbytočne.

"Máš sedemnásť, chlapče!" Aj jeho brat bol v tomto veku takýto. Bude musieť aj Potter stratiť niekoho milovaného, aby pochopil...?

"Som plnoletý a budem bojovať, aj keď vy ste sa už vzdali," vmietol mu do tváre, rozhodnutý dokázať mu svoju pravdu.

"Kto hovorí, že som sa vzdal?"

"'Fénixov rád skončil'," Potter zopakoval jeho vlastné slová. "'Veď-Vieš-Kto zvíťazil, je koniec, a každý, kto tvrdí niečo iné, iba klame sám seba.'"

"Nehovorím, že sa mi to páči, ale je to tak!" Mladícka viera v to, že traja sedemnásťroční zmenia realitu...

"Nie, nie je," oponoval mu Harry. "Váš brat poznal spôsob, ako skoncovať s Veď-Viete-Kým a povedal mi ho. A ja sa o to budem pokúšať, až kým neuspejem - alebo nezomriem. Nemyslite si, že neviem, ako by to môžd skončiť. Viem to už roky."

Niečo horiacie v zelených očiach. Nádej. Presvedčenie.

Potterov hlas mu bzučal v hlave. Otvorom prechádzali stovky mladých, bývalých študentov, sotva plnoletých. Prechádzali chodbou, rozhodnutí, s prútikmi pripravenými. To si neuvedomovali, čo ich to môže stáť? A aj napriek tomu... ?

Nechápal. Dokonca ani vtedy, keď sám kráčal tunelom vedúcim do hradu. Nechápal, ani keď sa s napnutým prútikom a zaklínadlami na jazyku predieral medzi bojujúcimi. A predsa, bol tam... Napokon, on nemal čo stratiť.

"Máte Pottera? Čo myslíte tým, že máte Pottera?" ostro sa spýtala a vstala od Alecto Carrowovej. Trpezlivosť s jej bratom ju už pomaly opúšťala, aj keď po tomto roku mala nervy veru poriadne otestované.

Nechápavo pokrútila hlavou, hoci čiastočne len naoko. Pokiaľ si to myslel Temný pán... "Čo by tu robil Harry Potter? Potter patrí do mojej fakulty!" prehlásila zlostne a s hrdosťou, takmer akoby vyhlasovala výsledky nejakej súťaže a jej žiak vyhral. Očami jastrila po miestnosti a pokúšala sa zachytiť rozvírenie prachu vo vzduchu spôsobené pohybom. Na vlastné prekvapenie také miesto našla.

Zo zamyslenia k nej prenikol Carrowov hlas. "O pár deciek menej, aký je v tom rozdiel?"

"Rozdiel medzi pravdou a klamstvom, odvahou a zbabelosťou. Skrátka rozdiel, ktorý vy a vaša sestra nikdy nepochopíte. Ale dovoľte mi vám niečo vysvetliť. Nezhodíte vlastnú neschopnosť na študentov Rokfortu, to ja nedovolím!" Pokiaľ išlo o ňu, dokázala zniesť veľa. Ale čo sa týka študentov... už dovoľovala príliš veľa, príliš dlho. Pohár trpezlivosti pretiekol. Bola ochotná podstúpiť všetko pre túto školu, pre jej žiakov. Dlhšie sa pozerať na to, to čo sa tu teraz deje, čo ani nedokázala pomenovať, by už nezniesla.

"Tu vy nič dovoľovať nebudete, Minerva McGonnagallová! Váš čas sa naplnil," povedal víťazoslávne a pristúpil k nej bližšie. Zhnusene a posmešne sa naňho zhora dívala. Posmešne, pretože netušil, že je to presne naopak. To jeho čas sa naplnil. Teraz tu boli len oni dvaja...

Vtom jej zhluk jeho slín jej pristál na tvári. No skôr, ako stihla zareagovať...

"To si nemal robiť! Crucio!" vykríkol hlas a Harry Potter vykĺzol spod neviditeľného plášťa.

"Potter, vy ste tu, ale..." nechápala. Sama bola prekvapená, že ju jeho náhle zviditeľnenie prekvapuje. "Čo... ako?" Snažila sa spamätať a urovnať si myšlienky v hlave. "Musíte ujsť, skôr ako..." nedopovedala, snažiac sa lapiť dych. "Potter, ak Ten-koho-netreba-menovať vie, že ste tu..."

"Pani profesorka, konám na Dumbledoreov príkaz a musím nájsť niečo, čo chcel, aby som našiel! Ale najprv musíme dostať preč študentov. Voldemort chce mňa, ale pokojne zabije aj ďalších, najmä teraz, keď vie..." no vetu nedokončil.

"Konáte na Dumbledorov príkaz?" opýtala sa neveriaco. Pohľad sa jej stretol s tým Harryho. V zelených očiach horel nejaký oheň. Pochopila. Všetko do seba zapadlo. Vystrela sa a zdvihla bradu. "Zabezpečíme školu proti Tomu-koho-netreba-menovať a vy zatiaľ môžete pátrať po... po tom predmete." Ešte pred rokom by sa cítila čiastočne aj dotknuto, že jej Potter natoľko nedôveruje, ale teraz... už nezáležalo na ničom inom ako na evakuácií. Myseľ jej horúčkovito pracovala. Patronusy, fakulty, vedúci, Snape, rád...

Nejasne si uvedomovala, aké následky to bude mať. Ale nech už budú akokoľvek katastrofálne, bolo načase prejaviť nespokojnosť s momentálnym režimom. Koniec prispôsobovania sa. Koniec podriaďovania. Vzbura.

"Mal som dojem, že Alecto chytila páchateľa," naznačil potichu, tvár úplne bez emócií, hoci kamenný výraz ho nezvyčajne stál veľkú námahu. Čas plynul, musí sa dostať k Potterovi...

"A z akého dôvodu ste mali ten dojem?"

Naznačil pohyb ľavou rukou, kde mal vypálené temné znamenie.

"Ach, prirodzene, zabudla som, že vy smrťožrúti máte aj iné prostriedky komunikácie..." veľavýznamne prikývla, patrične dávajúc najavo svoj postoj k nemu. On jej však nevenoval príliš veľkú pozornosť, očami jastril niekde za ňu a pokúšal sa zachytiť ševelenie plášťa. Potter tu určite niekde je... Vedel však, že bude musieť nájsť iný spôsob, ako sa k nemu dostať a pokus o odpútanie McGonnagallovej pozornosti nestačil. Rozhodol sa ísť na vec priamo. "Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak áno, musím trvať na tom..."

Profesorka švihla prútikom tak rýchlo, až zacítil pohyb vzduchu, no očakával takúto reakciu a jeho reflexy na tú rýchlosť stačili. Nechcel jej ublížiť a popravde, bolo by dosť obtiažne dostať sa cez jej obranu; len sa bránil a horúčkovito premýšľal, čo ďalej, keď...

"Minerva!" skríkol tenký hlas profesora Flitwicka. "NIE, žiadne ďalšie vraždy už v Rokforte nespáchate!"

Tie slová sa dostali aj za jeho chladnú masku. Keby vedeli...

Traja proti jednému a možno jeden neviditeľný, nemal na výber. Rozbehol sa rovno cez okennú tabuľu, zvraštil tvár, keď mu sklo na niektorých miestach preťalo kožu a padajúc vzduchom sa transformoval do svojej zvieracej podoby.

Ako letel, povetrím sa za ním nieslo "Zbabelec, zbabelec!" Celý rok znášal nevraživé pohľady svojich kolegov, ale slovo zbabelec v ňom vyvolávalo čosi viac. Krivdu. A to nielen preto, že bolo použité absolútne nespravodlivo.

Fučiac a dychčiac dobehol za profesorom Flitwickom. Zarazene hľadel na bojové postoje svojich kolegov a dieru v okne, ktorá mala tvar jeho niekdajšieho žiaka. Potom mu pohľad padol na ďalšie dve prítomné osoby, ktoré takisto držali prútiky vzpriamene, pripravené na obranu.

"Harry, drahý chlapče, aké prekvapenie... Minerva, vysvetlite prosím... Severus, čože?" opýtal sa zadychčaný Slughorn, narýchlo si okolo tučného brucha zavezoval župan a pokúšal sa lapiť dych.

"Náš riaditeľ si vzal krátke voľno," odvetila McGonagallová neprítomne, tuho rozmýšľajúc nad niečím iným.

"Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu, už prichádza!" vyhŕkol naliehavo Harry, rukami sa držal za hlavu a tvár mal zvraštenú v bolestnej grimase.

"Tak dobre. Ten-koho-netreba-menovať prichádza!" oznámila profesorka McGonagallová stroho.

Z úst mu vykĺzol ston. Ten-koho-netreba-menovať prichádza! Premkla ho hrôza. Ako? Čo? Prečo?

So zdesením počúval rozhovor svojich kolegov, strach a dych, ktorý stále nemohol chytiť, mu zabraňovali pripojiť sa do rozhovoru. Ich vážne tváre a bojové postoje zdefinitívňovali situáciu.

Stále sa spamätávajúc zo šoku z náhlych zmien dobehol za profesorkou McGonagallovou.

"Nie som si istý, či je to múdre, Minerva. Viete, že každý, kto sa ho pokúsi zadržať, bude v obrovskom nebezpečenstve..." začal s chabou snahou o presviedčanie, vážnosť situácie a omedzený čas ho donútili zahodiť hrdosť bokom. Ani jemu sa nepáčilo, v akej situácií sa čarodejnícky svet nachádzal, ale vždy sa zo všetkého snažil vybrať tú ľahšiu cestu.

Profesorka sa tvárila, akoby očakávala podobnú reakciu z jeho strany. "Očakávam vás so Slizolinom vo Veľkej sieni o dvadsať minút, Horace. Pokiaľ chcete so svojimi študentmi odísť, nebudem vám v tom brániť. Ale pokiaľ sa pokúsite sabotovať našu obranu, potom budeme bojovať na život a na smrť."

"Minerva!" vyhŕkol zdesene, z tváre stratil posledné zvyšky farby, ktoré mu po behu ešte zostali. Zreničky mal strachom rozšírené, obrovské fúzy sa mu zvláštne chveli.

"Nadišiel čas pre Slizolin. Rozhodnite sa, na ktorej strane so svojou fakultou ste, Horace!" profesorka mu ešte venovala prenikavý pohľad, potom sa otočila a začala energicky vysielať obranné zaklínadlá.

Sledoval profesorkin rázny krok a rýchle pohyby prútikom. Jej rozhodnosť a nebojácnosť akoby podporovala jeho zdesenie.

Potriasol hlavou nad myšlienkou, ktorá mu skrstla v hlave. Nejako sa to vyrieši, tak ako sa to vyriešilo doteraz vždy aj bez jeho pomoci. A čo by on zmohol? Takto si aspoň zachráni život a v novinách bude uvedený nižší počet obetí.

Stiahol prútik a zabočil za roh, pričom takmer narazil do oživených brnení, s hrmtom sa rútiaciach na pomoc Rokfortu. Zastal, udivene hľadiac smerom, kde brnenia zmizli. Brnenia akoby potvrdzovali blížiaci sa boj. Celý hrad už bol vysvietený, po pokojnej noci nebolo ani stopy. Aj z jeho vnútra sa pokoj vytrácal. Obrana sa organizovala rýchlo, nemal teda veľa času.

Ako kráčal chodbou, v hlave počul útržky rozhovoru svojich kolegov. "Budeme potrebovať každú ruku..." Každú. Každú. Aj on sa do toho rátal, či nie?

Čoho sa vlastne bál? Pred čím utekal?

Naozaj bol čas rozhodnúť sa. Teraz.

Prepadlo ho náhle rozhodnutie. Chuť odčiniť. Bojovať. Za všetky chyby. Za ten dlhý čas, kým sa odhodlal. Za Lily Evansovú. Za Dumbledora.

Bolo načase postaviť sa vlastnému strachu. Bolo načase zmeniť realitu. Aj on ju chcel inú.

Už príliš dlho ignoroval. Príliš dlho pred tým utekal.

Vytiahol prútik a pridal do kroku.

Vbehol dnu a chcel pokračovať ďalej, no pri pohľade na osadenstvo núdzovej miestnosti prekvapene zastal. Áno, vedel, že sa tu stretne so svojou rodinou, ale nevedel, nečakal, že to bude hneď teraz. Nebol na to pripravený. Nebol pripravený uniesť ich pohľady.

Letmým pohľadom postrehol, že sú z jeho náhleho návratu rovnako vokoľajení ako on. Mamke sa triasli pery. Sklopil pohľad, pretože sa paradoxne bál odmietnutia. Roztrasene si napravil okuliare. Od jeho príchodu v miestnosti vládlo ťaživé ticho. Počul každý svoj rozochvený nádych.

To ticho ho ničilo. Pripomínalo mu všetko, čo stratil, alebo skôr sám zahodil. Všetko, čo spôsobil.

Blondínka, ktorá mu bola odniekiaľ povedomá, sa nervózne obrátila k Remusovi Lupinovi, v snahe odľahčiť situáciu. "A tak, ako sa má malý Teddy?"

Remus sa vykoľajene otočil. "Á-áno, má sa dobre," odmlčal sa, no rýchlo pokračoval. "Mám tu zopár fotografií." Následne rýchlym pohybom vytiahol z vrecka na krku fotky a šermoval nimi blondínke a Harrymu pod nosom.

Percy to už nemohol vydržať. To, čo sa v ňom za posledný rok lámalo, sa teraz úplne zlomilo. "Nenápadná" snaha zmierniť takmer hmotné napätie v miestnosti ho vyburcovala.

"Bol som hlupák, úplny idiot.." vykríkol, sotva postrehnúc, že Remusovi fotky vypadli z rúk. Ale jeho vymenúvanie sebakritických prívlastkov prerušil Fred. "Ministerstvo milujúci, rodinu zavrhujúci, po moci bažiaci tupec," dokončil s úškrnom, čakajúc na Percyho reakciu.

"Áno, to som bol," Percy nahlas preglgol, akoby chcel tým glgom spláchnuť všetok stratený čas.

"Nuž, krajšie si to povedať nemohol," uškrnul sa Fred, hoci to bol viac úsmev ako úškrn, a ponáhľal sa smerom k bratovi. V ceste ho však predbehla mama, odtisla ho od Percyho a strateného syna išla rozdrviť v objatí. Až počas posledného roku si naplno uvedomoval, ako veľmi mu chýbala. Ako veľmi mu chýbali. Zhlboka vdychoval maminu charakteristickú vôňu.

Zdvihol hlavu ako reakciu na otcov prenikavý pohľad. "Mrzí ma to, ocko." Tie slová nevyjadrovali ani polovicu jeho ľútosti, no bol vďačný otcovi, že mu to stačilo. Stratený v objatí rodiny sa nemohol cítiť šťastnejší. Úpne mu to vytlačilo z mysle dôvod, prečo vlastne prišiel na Rokfort. Bol tu, obklopený svojou rodinou a aj napriek vojne opäť všetko vyzeralo v poriadku.

I am still here - 13. výročie

Mon, 02 May 2011 22:36:05 +0200

2. máj, dátum významný nielen pre Victoire Weasleyovú a čarodejnícku komunitu... ale v niečom aj pre mňa, keďže práve dnes som po dlhom čase napísala do mozilly stránku blog.cz. Poprave neviem, čím začať. Snáď len ospravedlnením (ok, výhovorky vynecháme) a poďakovaním, že napriek všetkému (a ten zoznam napriek čomu všetkému by bol dlhý) tu ešte stále občas hodíte očkom.

A naozaj sa snažím vyhnúť melodráme, keď píšem, že to ďakujem to nemôže dostatočne vyjadriť. Blog mi dal strašne veľa a istým spôsobom som len vďaka nemu tým, čím som teraz (a nie, nie je to predkec ku koncu blogu, aj keď ktovie, či by v tom bol nejaký podstatný rozdiel :D). Zaujímavý je ten paradox - keď mi blog dal tak veľa, prečo tu chodím tak málo? Som divná, viem, ale to zrejme nie je žiaden nový objav mojej zmätenej existencie. Ale späť k pointe. Tento "zmysluplný" článok je okrem pripomenutia si smrti úžasných postáv aj takou predzvesťou, pretože dnes to nemal byť len tento článok, ale to by som zrejme nebola ja, keby som niečo urobila na čas (resp. bola s tým spokojná). Tá nespokojnosť je taká veľká, že ešte budete musieť počkať. Nie dlho (a v tom bežnom ponímaní, nie mojom :D:D)

Teraz ma napadol jeden citát, tuším, že to povedal Dumbledore - "Oplatí sa bojovať aj zdanlivo prehratý boj." - čo sa k dnešnému "sviatku" celkom hodí :)

No a túto pieseň som si nemohla odpustiť. Ten názov berte doslova :D

http://www.youtube.com/watch?v=0Z-l9IUBOqM

Prezraď, kto si

Mon, 07 Mar 2011 21:56:59 +0100

Kritika padla na úrodnú pôdu a akcia sa rozbehla. Okrem toho aj Apriline tajomstvo, Lilina krv v žilách, aj keď Carrotova identita sa nerozbehla, ale aspoň nadškrtla.

Btw. veľmi pekne ďakujem ľuďom, ktorí so mnou majú trpezlivosť a stále tu chodia! Tibby sa v mojej hlave doslova usadila, až mala Lily problém sa presadiť - preto to zdržanie. Ale nejdem si tu zas vylievať dušu, skrátka ďakujem :) A nech sa páči :)

Milá Lily,
mal som síce v pláne ti odpísať neskôr - som zahrabaný v knihách (Kto čakal, že na elixíry bude toho tak veľa?), ale na pokus o stretnutie musím reagovať. Haha.
Lekcie lietania? Prečo nie? Povedz si čas a miesto stretnutia a ja určite prídem. Nech sama zistíš, či som, alebo nie som vhodný kandidát (na učenie lietania... heh). Len si dobre premysli, či chceš prísť o tak skvelé listy... hahaha.
Jasné, robím si srandu. Rozmýšľal som (áno, ja som rozmýšľal!) a mala si pravdu v tom, že je to voči tebe nefér. Teda čakám inštrukcie...
Sakra, spolubývajúci mi doniesol ďalšie dve knihy - vraj z minulých rokov. (Bolo by odo mňa veľmi trúfalé pýtať si od teba poznámky na prepísanie? Heh.) Idem sa do toho pustiť, lebo Slughy ma nenechá prejsť (A veľmi rád by som spravil MLOK-y...) Neskôr ti odpíšem na celý list.
Dobrú noc.
xxx

***
Kde si bola celú noc?! Ach Merlin, taký veľký šuter zo srdca mi ešte nikdy nespadol!

A padol rovno na papier, nie? Nemusela si tým brkom tak tlačiť, žijem! Jednoducho sa mi nedalo v noci spať, tak som sa bola prejsť po hrade...

A to si nemohla napísať odkaz? Nespala som pol noci v strachu, že si ako námesačná spadla so schodov a niekde ležíš v bezvedomí... Celú noc?

Neprechádzala som sa celú noc. Išla som sa prejsť a nakoniec som zaspala v klubovni. A nikdy som nebola námesačná.
Mrzí ma, že si sa vyľakala. Ale som v pohode...

Ok, daj mi chvíľu, musím to predýchať... Nebolí ťa krk? Tie kreslá nie sú zrovna vhodné na spánok. Inak dúfam, že ťa nik nechytil... A čo ten úsmev?

Spala som tam necelú hodinu. A rozložená na gauči, takže nemusíš mať starosť o môj krk. Myslíš, že by o tom, ako ma chytili, naša hlavná prefektka nevedela? Neboj. Nechytil ma nikto z prefektov ani profesorov (ani Filch). A aký úsmev?

To som rada. No úsmev, to je keď trochu roztiahneš pery. A to ty práve robíš... Tak ma napadlo, že prečo...

Lebo som živá a zdravá. Nespadla som zo schodov, ani ma nebolí krk. To nie je dôvod na úsmev?

Ale je, len sa mi zdalo, že je v tom niečo viac. Prechádzať sa celú noc (okrem hodiny) po škole... hmm

Čo viac by v tom bolo? Je v tom iba nespavosť...

Mne sa to celé spája skôr do niečoho iného... skoro ako logický vzorec.

Logický vzorec? Vysvetli...

Všetky narážky na prežitie s končiťatinami, potom ako zistím pár vecí + včerajšia absencia v posteli + momentálny úsmev = niečo, o čom neviem... A mám taký pocit, že v tom je zapletený nejaký jedinec opačného pohlavia...

Ale Lily! Nič také nie je!

Nič také? Tak aké potom?

Jednu noc som nespala vo svojej posteli a ty z toho vyvodzuješ hneď, že s niekým spávam?

Nepovedala som, že s niekým spávaš! Na ten dohužvaný papier sa nedá písať, hmm. Ale to trochu rozširuje logický vzorec...

Sakra, čo za logický vzorec to stále riešiš?!

Prečítaj si vyššie...

Môžeš mi teda aspoň povedať, kto je to ten tvoj "jedinec opačného pohlavia"?

Ja neviem, to sa zas ja snažím zistiť od teba... a neboj sa, mám len brko, a tým by si neprišla ani len o prst...

Nevyjadrila som sa jasne, že v tom nie je žiaden chlap?

Tak v čom to je? Čokoláda? Alebo... Ooo, lístočkové konverzácie so mnou sa zunovali? A mimochodom, herečka si skvelá!

To mi nikto nemôže ani napísať lístok!? Lily, stalo sa niečo, o čom pre zmenu neviem ja?

Tak prečo ho predo mnou schovávaš? Alebo ma ohovárate? S tou osobou bez identity (tých je tu akosi veľa).

Neviem, prečo by som ťa mala ohovárať... Ale keď ide len o to, tak nech sa páči: "Krk je v pohode? Nečakal som, že ťa ráno uvidím spať v klubovni len v pyžame..." Spokojná?

Nie celkom. Ešte chýba meno osoby, ktorá sa tiež zaujíma o tvoj krk.

Nie som si istá, či by práve to meno nazabilo posledný klinec tohto všetkého...

Už je aj tak načatý... ale nútiť ťa nebudem, je to vlastne tvoja vec...

Prosím ťa, neurážaj sa, ale toto s tebou radšej vyriešim zoči voči ako na hodine cez lístočky. Prečo mám pocit, že ma budeš za toto nenávidieť? ...

Prečo by som ťa mala nenávidieť? Nech je to aj môj tajný ctiteľ, o kamošku nechcem prísť...

A čo ak to nie je tajný ctiteľ, ale chalan, ktorého nenávidíš z celej duše? Mrzí ma táto situácia.

Nie je to Potter, že nie? Ale vlastne neviem, či ho nenávidím, ale nemyslím si, že áno. Aj by som ti napísala, že nevadí, ale neviem na čo. Máš pravdu, radšej cez prestávku. Mám sa psychicky pripraviť, hej?

Asi sa radšej psychicky priprav. A nie, Potter to nie je. Lebo viem, že k tomu cítiš niečo iné ako nenávisť...

Ja neviem, čo cítim. Tak potom nechápem to ospravedlnenie... No, asi si ešte počkám zo desať minút. Čo to vlastne robíme?

Otvorene? Absolútne netuším...

Ani ja. Ale vyzerá to tak, že niečo s knihami...

Myslím, že toto už nemá význam. Cez prestávku sa porozprávame...

***
Milý Jospeh,
podľa toho, čo píšeš, by asi bolo dosť bizarné vidieť ťa zahrabaného v knihách, haha. Len sa v nich na poslednú chvíľu nestrať! (Žeby každý, kto sa učil priebežne? Na elixíry a transfiguráciu je toho hádam najviac.)
Viem, že som to bola práve ja, kto ti napísal o stretnutí. Ale neviem, či som pripravená prežiť ďalší šok. Momentálne mám nábeh na srdcovo-cievny infarkt, takže pokiaľ sa so mnou chceš stretnúť živou, bude to musieť počkať. Hádam sa môj strach z lietania dovtedy nezdvojnásobí...
Popravde toto je už hádam tretí list, ktorý ti píšem (tie predošlé skončili zhužvané pod posteľou). List sa má vraj písať s chladnou hlavou a ja ju chladnú zrovna nemám. Ktovie, či aj tento neskončí pod posteľou a neodpíšem ti až po týždni, ak to teda bude stačiť na vychladnutie. Viem, stále tu o niečom nezrozumiteľne meliem, ale neviem, kde začať. Nedokážem sa spamätať...
Hmm, pamätáš, keď som ti písala, že April je ešte nezrozumiteľnejšia ako ja teraz? Často mávala zvláštne dvojzmyselné narážky a potom celú jednu noc nebola na izbe. Bolo mi jasné, že je v tom chlap. Ale to som ešte nevedela, kto je to. Ale teraz to už viem. Chápeš, ona... ona chodí s Blackom! Ja tomu nerozumiem! Ako... ako je to možné? Ako môže?! Ona a Black?! Spolu?! To je také... nepredstaviteľné a vylúčené a neprijateľné a... a... ja neviem aké. A hej, viem, že som hrozná a nedávam ľuďom druhú šancu. Ale čo si mám po tom všetkom myslieť? Hej, správam sa ako malé decko, cítim sa ukrivdená a zradená a... bože, tá moja reakcia. Mohla som to čakať, pretože podľa toho, ako sa správala, som si chvíľu myslela, že chodí s Potterom. Vyvrátila mi to, tak som si myslela, že to môže byť ktokoľvek a bude to v pohode. Ale, dopaže nie je to celkom v pohode! Aj keď som nemala byť prečo taká naštvaná, veď mi to povedala sama, neprichytila som ich. Ale keď... ona a Black! Merlin! Stále to nedokážem prijať! Stále neviem, čo si o tom myslieť a hľadím na kalendár dúfajúc, že je len prvý apríl a toto celé veľmi nepodarený žart. Veď April to má v mene! Ale vtip to bohužiaľ nie je...
A potom... viem, že som bola naozaj hrozná. Nemám dôvod hovoriť jej, ako môže byť taká naivná a blbá a naletieť mu na jeho sladké rečičky. Neviem, či som viac sklamaná zo svojej reakcie alebo z Aprilinho "vkusu". A tá reakcia vyhráva... Nechápem, ako môžem byť taká nespravodlivá! Ako môže April chodiť s Blackom?! Ako sa to všetko stalo. Ani ako sa do toho zaplietol Potter. Merlin, ešte aj to! Neuvedomila som si to, ale asi sme s April boli dosť hlučné. Teda, ja som dosť kričala. A potom sa bránila aj ona. Potter bol zrejme niekde nablízku a počul nás. On o tom tiež vedel a vlastne to bol on, kto mi otvoril oči. Alebo teda mi ich otvoril skôr, ako by som ich otvorila ja a povedala ďalšie veci, ktoré by sa teraz pridali na zoznam k tým, ktoré ľutujem, že som povedala. A dopaže, fakt mi pomohol. Nehádal sa so mnou, ani ma neodsudzoval, aj keď mohol, lebo sakra, mal by prečo. Len mi skrátka ukázal druhý pohľad na vec. Som mu za to vďačná a keby som pred ním od hanby neutekala ako smrťožrúti pred Dumbledorom, možno by som mu aj poďakovala. Hanbím sa! Hanbím sa ako pes! A netuším, čo si mám o tom myslieť! Čo robiť! Mrzí ma to všetko... a zároveň irituje. Tie moje idiotské nekončené predsudky...
Som nehorázne nenábožne sebecká! Tu predsa vôbec nejde o mňa! A April tiež prežila moje priateľstvo so Severusom, aj keď jej nebol ani trochu sympatický. Ako povedal James, je to Aprilina voľba a ja by som to mala akceptovať, ak tak jej poradiť... Strašne ma to mrzí... A okrem mojej reakcie aj to, že April bude pravdepodobne ďalšia trofej Siriusa Blacka. Som chodiaci predsudok, ale ako mu môže dôverovať?! Ja som si myslela, že je pre ňu len príťažlivý a to je všetko... Bohužiaľ nie je.
A vlastne ani neviem, prečo ti to píšem, keď neviem, kto si. Mamine večné prednášky o nedôverovaní neznámym asi predsa len mali nejaký zmysel...
Stále rozmýšľam, či ti to vôbec poslať (a tá tvoja sova je už dosť dobre netrpezlivá.) Ale potrebujem objektívny pohľad na vec. Radšej to nejdem po sebe čítať, aby som si to ešte nerozmyslela. Prepáč za ten výlev...
Hádam prečítaš... alebo možno bude lepšie, keď nie, heh.
Lily
ps: Ak nechceš, nemusíš odpisovať...

Prezraď, kto si - 6. časť

Fri, 11 Feb 2011 23:00:55 +0100

Trochu unexpected, alebo mám taký pocit len ja? V každom prípade je to pre mňa záchranné koleso, keďže som okrem povinného beletrizovaného životopisu za posledný mesiac nenapísala nič :-/ Neviem, aký to má dôvod, ale nemám chuť písať, zrazu ma to vôbec neláka a som z toho nervózna, hoci v hlave mám zase raz zopár príbehov. Dúfam, že aspoň jeden z nej dostanem :) A zatiaľ tu je prezraď, trochu menej akčný oproti tomu minulému, ale aj tak som si papierikovú konverzáciu užívala :) Hádam si ju užijete aj vy :):)

ps: Perimbabka má zrejme alzheimera :D

Pekný večer, Lily,
koláč s rumovou príchuťou? To bolo na obed? Ako je možné, že sa ku mne nedostal?! Žeby Dumbledore prikázal škriatkom určité rozmiestnenie, aby sa nedostal do rúk študentov, ktorí by tú príchuť ocenili? Keď už tebe ten obed príliš nevyšiel.
Nie, nevidel som ťa. Mal som hodinu pred obedom voľnú, takže som jedol medzi prvými. A nemusíš mať strach, nesledujem ťa. Nepoužívam ani neviditeľný plášť ani splývajúce zaklínadlo. Len mám jednu veľkú výhodu. Som pre teba neviditeľný. Nevieš o mne. Hehe. No sledovať by som si ťa netrúfol. Bolo by to divné (tebe tiež.)

A áno, máš pravdu, som pri tebe blízko. Hah. A pomaly sa začínam báť, že čoskoro zistíš, kto som. Aby sa potom April vyzbrojila elixírom na upokojenie. Hoci, už dnes vyzerala, že by ho potrebovala. Stalo sa niečo?

Veď pospať si môžeš aj počas vyučovania. Len si vystriehni, kedy majú vyučovanie tvoje spolubývajúce a na izbe bude ticho. Alebo sa nasáčkuj na nejakú prvácku izbu. Si hlavná prefektka, ani nepípnu. Hehe.
To sa Tracy uspokojila s pravdou? Nemožné. Že si jej podhodila nejaký elixír? Haha.
Ale človek aby sa ťa bál s tými elixírmi. Odteraz nekonzumujem nič, čo mi príde sovou poštou. Alebo ťa nenápadne zbavím tej knihy a vrátim ti ju až na konci roka. Dohodnuté?
Ale nie, robím si srandu. Hoci, zrealizovať by sa to dalo ľahko. Určite ľahšie, ako by si navliekla Kennetha Gilberta do džínsov. To by si ich hádam skôr obliekla McGonagallová. A to by mohlo byť... hm... zaujímavé. No zaujímavejšie by bolo vidieť v džínsoch teba. Predsa len, habity toho zakrývajú príliš veľa. (Viem, že ty máš iný názor.)
Večera bola dnes dobrá (aj keď k mrkve a brokolici som sa nedostal). Možno preto, že som jedol aj za teba. Hádam sa žalúdok vráti do normálu.
Dobrú noc, Lily.
xxx

Fíha, niekoho buď veľmi baví Aritmancia, alebo skôr denné snenie. Nejako sa usmievaš... Či ešte doznievajú elixíry od Pomfreyky?

Aritmancia... ale stále som trochu nadopovaná.

Myslíš, že som si nevšimla ten list, čo si čítala ráno pred hodinou?

Aj keby, čo to má s tým spoločné!? Merlin, verím, že máš zdravé oči!

Áno, v poriadku, rozčuľuj sa. Pán Neznámy ti odpísal, ty si z toho v siedmom nebi, ale v pohode, poďme sa tváriť, že to je tým, že si sa znovu vrátila na vyučovanie.

Ja som vždy mala rada školu, ak si nevšimla! A ty by si nebola rada, že si späť po celodennom kukaní do záchodovej misy? Nie je to príjemné, ver mi.

Aj ja som si zažila rande so záchodovou misou. Ale tak, nepovedz, že sa ti nepáčilo, keď ťa pár hodín predtým niesol Potter ako princeznú? hehe.

Vždy vieš veci vytiahnuť na svetlo sveta v pravú chvíľu (keď som na tú skutočnosť už zabudla...)
A to má byť ako dôvod, prečo sa dnes usmievam? Ak by sa pre hanbu mali ľudia usmievať, to by hneď bolo menej zamračených na svete...

Nie, to nie je dôvod. Ledaže by ti ten list napísal Potter a stálo by v ňom, že ti ďakuje za komplimenty...

Vieš čo, radšej si ho prečítaj...

Och, takže až dva... Ale Lils, naučili ťa, že klamať sa nemá? "Chápem, že niekedy nemáš čas..." hej? A kto tu chytal hysterické záchvaty, že neodpisuje?

Máš pravdu, ale na to ťa tu mám, nie? Veď sama si mi povedala, že možno nemal čas... a naozaj nemal.

Máš ma na hysterické záchvaty? Asi sa fakt zásobím elixírom na upokojenie, lebo keď zistíš, kto to je, tak od tvojej hystérie zahyniem...

Zas... no dobre, som hysterická, priznávam...

Ou, ďakujem Ti, Merlin! (alebo skôr madam Pomfreyová?)

Dúfam, že to stálo za to... asi madam Pomfreyová, keď už sme pri tom.

Ešte priznaj, že si začala padať a deň bude krásny... hehehe

Deň bude krásny aj tak... a hej, šmýkam sa zo stoličky, ako vieš?

Ako myslíš, deň mi môže zlepšiť aj niekto iný... A ty sa ďalej "šmýkaj zo stoličky".

Rada ti zlepším deň, ale čo takto niečím normálnym? A nie je to zas až také nepohodlné...

Hm... Ako tak uvažujem, dnes je piatok, že? Takže zlepšený ho budem mať určite. Ale ak chceš, môžeš priznať, že Potter ti nie je ľahostajný...

Nie, nie je. Ako by mi mohol byť ľahostajný niekto, kto ma niesol na rukách do klubovne v dosť zlom stave? Len neviem, čo si myslieť ohľadne toho. Na jednej strane ma to prekvapuje - že to spravil a ešte nepovedal ani slovo, a na druhej irituje, aspoň myslím.

A čo ti mal povedať - "Evansová, si taká sexi, keď si opitá..."? Alebo chceš, aby to začal rozhlasovať po škole... No ale s tým iritovaním ťa úplne chápem...

Neviem, čo mal povedať. Ale bavíme sa o Jamesovi Potterovi, predsa! Nerozumiem ničomu... čo čaká na vhodnú príležitosť? Hej, sú to predsudky, ale nemaj ich po tých rokoch...

Nuž, ako napísal Carrot - ľudia sa menia. A ja ti to viem len a len potvrdiť. A osobne si myslím, že Potter dospel a nepotrebuje rozmazávať pred celou školou, že ťa niesol do klubovne...

Možno, ale aj tak je to divné... nemyslieť radšej na to a nekaziť si pekný piatok...

Pekný piatok. Málo výstižné... To je nádherný piatok! A čo máš naplánované? Nepovedz, že to, čo väčšina Rokfortu...

A čo má naplánované väčšina Rokfortu? Som úplne mimo diania. Zatiaľ mám v pláne len dlhý spánok...

Chodíme na rovnakú školu??? Evansová! Piatok večer! Rokfort! Orgie!

Prepáč, ale toto slovo je momentálne mimo môjho slovníka... V tom prípade, nie. A čo tvoje plány? Pridáš sa k zajačej väčšine?

Momentálne? Pár dní dozadu bolo tým top slovom... Ehm, zajačej nie...

Ehm? Dúfam, že ani inej zvieracej nie... ku zvyšku sa radšej nevyjadrujem...

Myslím, že ja sa rovnako nebudem vyjadrovať k tým zvieratám...

Diplomatka... niečo sa mi nezdá a keby som momentálne nebola natoľko unavená a na seba zameraná, aj by mi to asi došlo...

Ja budem radšej, keď najprv zistíš, kto je tvoj tajný ctiteľ. Myslím, že potom budem mať aspoň o 10% väčšiu šancu na prežitie so všetkými končatinami...

Vitaj späť, stará zrozumiteľná April! Už si mi takmer chýbala... Skúsim to inak. Buď taká dobrá a maj súcit s nechápavou... Prečo mám najprv zistiť o ctiteľovi?

Aby som prežila? Vitaj späť, mladá, nechápavá Lily...

Ok možno som výbušná červenovláska, ale ver či never, chýbala by si mi a pokiaľ sa môj mozog netopí v alkohole, tak pred skutkami rozmýšľam...

Dobre, to, že by som ti chýbala, si zapamätám. Potom, keď ma zabiješ, mi môžeš posielať lístky dakde k Merlinovi...

Ak to pomôže, len si pamätaj. No ale späť k téme. Prosííííím...?

Prosíš? Nevyjadrila som sa absolútne jasne? Keď zistíš, kto je tajný neznámy, potom ti to možno poviem... (Ak nebudem dovtedy mŕtva...)

Pokiaľ neskočíš z Astronomickej... Žeby som mu napísala, aby sme sa stretli? Teda tak, že aj ja uvidím jeho, nielen on mňa...

Takže už nepochybuješ, že by to mohol byť úchyl, vrah, či troll? Som na teba hrdá!

Troll ma nikdy nenapadol! Ale listy nikdy nesmrdeli, haha... Hups, ešteže už viem splývacie zaklínadlo. Vyzerá, že nie je, ale nikdy nevieš. A môžeš byť skôr hrdá na svoju hmm iracionalitu? Hehe.

Na moju iracionalitu? Som celkom hrdá na jej príčinu... Ale ty sa s ním chceš reálne stretnúť? Uvedomuješ si, že to bude rande? (a povedzme, naslepo, hehe)?

Idem radšej šetriť papier a nepýtať sa, ako sa zdá, zbytočnú otázku - akú príčinu? A prečo nie? Neviem, či ako rande. Zatiaľ by stačilo stretnutie, nie? A potom, možno... (škoda len, že naslepo len z jednej strany)

Čo keby si išla so zaviazanými očami? Myslím, že potom by to bolo niečo medzi a stále by si mohla žiť v sladkej nevedomosti... hehehe. Ale vážne. Tak mu napíš a spýtaj sa ho. Uvidíš, ako zareaguje.

A veľa zistím z toho, či cúvne alebo nie... psychologický ťah, muhehe. Ok, tak mu to idem navrhnúť. Ale merlin, asi budem trpieť insomniou kým odpovie!

***

Milý Joseph,
pokiaľ to bol Dumbledorov zámer, tak to u mňa ako riaditeľ klesol. Niekedy má dosť zvláštny humor. Nie, žartujem. Aj keď ten humor má niekedy naozaj dosť zvláštny. To je tá irónia osudu (niežeby som naň verila). Ale tak, teraz aspoň už aj záchodová misa vie, akú chuť má koláč s rumovou príchuťou, haha.

To nie je celkom pravda. Viem o tebe, len neviem, kto si a že možno ten chalan práve prechádzajúci okolo mňa si ty. Niežeby to niečo menilo... A práve preto mám pre teba návrh, aj keď sama si ním nie som istá. Čo keby si mi dal nejaké lekcie lietania? Minule som totiž mala problém zísť z metlobalového štadióna, tak sa mi od strachu z výšok točila hlava... pokus o humor. Ale naozaj by som chcela vedieť, kto si. Tak čo povieš na stretnutie? Aspoň môžem posúdiť, či si dobrý učiteľ, haha.

Mám taký pocit, že Ap sa už zbrojí (a dobre robí). V poslednej dobe sa cítim úplne preťažená a to nemyslím len kopu učenia. Jednoducho sa rôzne úplne banality dohodli na jeden termín a tak z nich vznikla jedna veľká banalita, ktorá už ale nie je banalitou. Nie, nič sa nestalo. Alebo sa tvárim, že sa nič nestalo. To je tak, keď som bola blbá... Súrne potrebujem oddych, zopár voľných dní strávených v posteli. Zišiel by sa mi časovrat. Myslíš, že by Slughy nejaký zohnal? Možno kedysi učil súčasného výrobcu, haha. Tie jeho kontakty sú nevyspytateľné.

Že ma to nikdy nenapadlo! Vďaka, Joe! (či sa ti to páči alebo nie, takto je to aspoň trochu osobnejšie). A teraz ti ďakujem za tú radu o rozvrhoch, aj keď by možno nebolo zlé ani nasáčkovať sa ku prváčkam...
Skôr by som povedala, že ma zachránila "naša psia hviezda". Sirius Black práve išiel okolo a to bolo ideálna príležitosť zdrhnúť. Pravdepodobne Tracy aj zabudla, že sme sa spolu rozprávali. Takže ak sa jej niekedy budeš chcieť zbaviť, stačí zavolať na Blacka, hehe.
A chodí Ti toho veľa sovou poštou? Neboj sa, už žiadne elixíry neplánujem, po prvé si ma presvedčil (nie úplne, ale to nateraz stačí) a po druhé som si našla alternatívu - časovrat, haha.

No tak McGonnagallová v džínsoch je takmer ešte nepredstaviteľnejšia ako Gilbert. Predstav si ju v obtiahnutých, haha! Vlastne nemám rozdielny názor. Habity sú pri behu strašne nepohodlné...

Myslím, že už je v normále. To bola len dočasná vzbura žalúdka. A nabudúce sa viac rozhliadaj po stole, možno sa jeden z koláčov ujde aj tebe :)
Lily

Prezraď, kto si - 5. časť

Thu, 06 Jan 2011 20:47:24 +0100

Áno, ďalšia časť :) A musím skonštatovať, že našťastie, lebo síce mám rozpísané niečo iné, stále v tej vete špatí to slovo rozpísané. Hmm, kým do dopíšem, téma "Vianoce" už bude aj pasé...

Ale k aktuálnejším veciam - táto časť sa mi ohromne páči, a takisto ma aj neuveriteľne bavilo ju písať, je trochu netradičná a vývoj udalostí dosť nečakaný, dokonca aj pre nás :D Niekedy mi sánka padá až na klávesnicu po Aprilinej odpovedi :D A v tejto časti mimoriadne. Ale nejdem zdržiavať, nech sa páči :)

ps: milujem ten avatar! A hlavne jeho výstižnosť :D

Ap? Neukradla si mi náhodou list?
List? Prečo by som ti, pre Merlina, kradla listy?
Lebo mi žiaden neprišiel, tak či náhodou si nebola zvedavá a potom sa hanbila priznať...
To ako, tajomný neznámy nepíše? V tomto ja prsty nemám...

To v tomto sa mi nepáči... nepíše a ja... alebo nič. Radšej mi povedz, o čom to ten Binns rozpráva!

Kašlem ja na Binnsa. Čo ty? Chýba ti to?
V každom prípade aspoň pokojne spávam. A už mám vybratý elixír...
Aký elixír, pre Merlina? Pre koho?
Ale no tak, však je jasné, že je to vtip! Preňho predsa, akonáhle zistím...
Podľa mňa to nie je vtip. Koľko ti neodpísal?
3 dni. Ja neviem. A je mi to jedno... zachytila som dobre, že hovorí o vojnách medzi škriatkami a čarodejníkmi?
3 dni nie je veľa. Môže mať veľa úloh, byť chorý, byť na ošetrovni, alebo sa k nemu tvoj list nedostal... A kedy som ja počúvala Binnsa?
Veď práve, mala by si ho začať počúvať! Sakra, hrabe mi! Už som úplne paranoidná! Nemáš po ruke čokoládu?
Ty chceš jesť na hodine??? Asi ti pôjdem od Blacka vypýtať fľašu niečoho tvrdého... či si už azda mala?

To to škvŕkanie nepočuť? A ja som si myslela, že to ruší ešte aj Binnsa. A odkiaľ máš informácie, že Black má niečo tvrdé? So mnou sa o také niečo nepodelíš?

A čo si nejedla odkedy si poslala ten list??? Pre Merlina, Lily!
Veď na Blacka sa stačí len pozrieť po akomkoľvek úspechu a vidíš, že niečo také má v zásobe. Ja sa s tebou podelím o tú fľašu - liečebné účely...
...na elixíry, predpokladám. A čo si myslíš, že by nám dal? Prosím ťa, najskôr by nás vysmial pred celou školou a potom by tak nadvihol sumu, že by sme skrachovali. Nie, vďaka. Práveže som jedla až príliš...
Myslím, že bude o chvíľu zvoniť. Choď si cez prestávku dať niečo zdravé, napríklad mrkvu...

*
No hurá! Kde si bola celý čas? Chcela som si od teba požičať poznámky z čarovania a ty nikde... Takmer som si myslela, že si sa vyparila cez stenu spolu s Binnsom...
Drahá Lily, ako som ti sľúbila, išla som za Blackom. A mám fľašu ohnivej whisky. Takže, kašli na poznámky...
KDE? ČO? PREČO? Merlin, Rushová! Nádych, výdych... A len taká maličkosť, sú z nás odteraz kostolné myši?
Nestresuj. To je všetko moja vec. Teba musí zaujímať už len to, že večer ťa konečne upokojím. OK?
Upokojíš? Začínaš mi naháňať väčší strach ako ja Slughymu, keď mu oznamujem, že možno neprídem na jeho vianočný večierok... Ale v tom prípade som rada, pretože je dosť vysoká šanca, že z toho bude prúser a ja som bola/budem donútená, ha-ha...
Ale veď to by si mu hádam nespravila... hahaha... A prosím ťa, pokoj, lebo vyzeráš, akoby som ti práve povedala, že čakáš dieťa s Potterom. A prúser bude, iba ak sa spiješ a budeš vyvádzať blbosti (nemáš dnes službu, však?) ...
Nemám... len aby si mi to po dnešku naozaj neoznámila. Čo ak využije moju bezbrannosť a znásilní ma?!
A ty si myslíš, že len preto, že je to fľaša od Blacka, tak ideme piť s ním? Pekne ťa budem držať v izbe a dám pozor, aby ťa nikto neznásilnil. (Merlin!)
No ale ak aj ty budeš v stave, že znásilníš Blacka, kto na mňa dá pozor? Možností je dosť, čo by sa všetko mohlo stať...
Ty stresuješ ešte viac. Asi radšej píš poznámky, lebo z teba umriem. Ja a znásilniť Blacka?
Ani nápad! Teraz, keď existuje možnosť, že predčasne ukončím štúdium mi vravíš, aby som písala poznámky?!
Pre Merlinove gaťky, prečo by si mala predčasne ukončiť štúdium? Lils, dýchaj, lebo po nás pozerá už aj Potter...
Tak mu odkáž, že sa z otcovstva nevyvlečie a bude platiť! A že ani dieťa ma neprinúti, aby som s ním žila!

Ty nie si v poriadku. Asi začnem hľadať toho tvojho ctiteľa, lebo ma z teba porazí...
Nemala si začať s tými teóriami! A nebudeme radšej piť na záchodoch Umrčanej Myrtly? Tam by ani Potter nešiel! Pre lepší pocit... Ale hľadať ho môžeš... aspoň zistíš, kto to je, ak sa ti teda uráči mi to povedať...

Lily Evansová práve napísala, či nebudeme radšej PIŤ na záchodoch...??? Och, bojím sa ťa.
Bol to tvoj návrh a nedramatizuj! Sakra, bude zvoniť a ja som nenapísala ani čiarku! Ak nezmlokujem, čo nezmlokujem, keď ma Potter znásilní, tak to bude aj tvoja vina...
Ja dramatizujem? Radšej si teda píš tie poznámky... Och, Merlin!

****
Nechceš sa trochu prikrčiť, Rushová? Tvoj chrbát vyzerá ako ideálne miesto na spanie...
Myslela som si, že si sa vyspala dosť, keď si ma pred pol siedmou budila so šialeným výrazom v tvári. Ja by som skôr ten spánok potrebovala...
Kedy som ťa ja prosím ťa budila? Čo nevieš rozlíšiť sen od reality? Hmm, myslíš, že by jej vadilo, keby som si pričarovala vankúš?
Ty si nepamätáš, ani čo bolo ráno? A ja že nevieš len, čo bolo večer a v noci... Skús, alebo ešte lepšie, použi ako vankúš Pottera...
Prečo by som na to mala použiť Pottera? Keď už cudzích ľudí, tak potom radšej Eleanore Springovú, tá má mäkší chrbát... A čo bolo ráno? Pamätám si len záchodovú misu (a dokonca ju mám stále pred očami).
Tak v noci ti absolútne nevadilo, keď ťa niesol do klubovne, takže prečo sa teraz o neho neoprieť? A ráno, nuž ráno si ma fanaticky zobudila, potom si si dala stretko s misou a potom si ma znovu budila...
Čo prosím? Absolútne netuším, o čom hovoríš (ale za to tuším aj to, že to tušiť ani nechcem).
Tak chceš, alebo nechceš? Nejdem sa s tebou handrkovať. Nemám náladu. Jednoducho, Potter ťa včera odniesol spred záchodov do klubovne. A tebe sa to viditeľne páčilo...
To... to naozaj? Teda to že ma niesol... a tebe by sa nepáčilo, keby ťa niekto niesol ako princeznú a nemusela by si sa trepať po svojich? Navyše som si ani neuvedomovala, že je to on...

"Potter, ty máš tak krásne oči..." - podľa mňa si si veľmi dobre uvedomovala, že je to on. Skoro odpadol, keď si mu povedala, že má sexi hruď a snažila si sa mu rozopnúť košeľu...
Evansová, nejač tu! Nespala som a nepotrebujem dostať trest za tvoju vraždu!

Čoskoro ho dostaneš... psychicky sa priprav... nádych, výdych... nepomáha...
Nemala si sa tak spiť, drahá. A netrhaj si tie svoje krásne vlasy. Ani tvoj tajný ctiteľ ťa nebude chcieť holohlavú...

Nemala som vôbec piť! A láskavo sa netvár, ako keby si zožrala všetku múdrosť sveta... lebo ten trest za tvoju vraždu si budem odpykávať ja!
Vieš čo, ok, zabi ma. Aspoň dospím túto noc...

Keď si praješ... hmm, esencia šialenstva, to je viac ako pravdepodobné a možno aj pravdivé, veď ako inak...? Hmm...
???

Čo zásoby múdrosti skryté vo fľaši došli?

Poalkoholovým, opicovým stavom zamilovanej baby, ktorá si práve začala uvedomovať, že počas svojej "hodinky pravdy" takmer vyznala lásku svojmu nepriateľovi, asi nerozumie nik.

A šialenej podľa nej vševediacej a všetko chápajúcej slečne "mám dobrý nápad - poďme sa opiť" tiež nie.
A povedala by som, že skôr hodinky šialenstva!

Nikdy som nepovedala, že sa máme opiť. Iba sa napiť. Mne stačil bohate jeden pohárik. Ty si musela dať dole zvyšok fľaše. Takže nadávaj len a len sebe. Ešteže Black nechcel za tú whisky peniaze...

No bodaj by za to ešte chcel peniaze... Neviem ako tebe, ale mne bohate stačí, že som prišla o hrdosť...
Ale vieš, drahá Lils, ja som o hrdosť neprišla a som rada, že ani o peniaze nie.
Áno, slečna egoistická... to si mi nemohla niečo napchať do úst? Mohla si aj tú fľašu...

Fľašu si si napchala sama a neskôr si si tam skoro napchala Potterov jazyk... Ty si predsa sebestačná, nie?
Tak teda ďakujem za pomoc... ak to vôbec prečítaš...
Evansová, neplač, to ti nepomôže. Len ťa bude viac bolieť hlava a Potter sa príde spýtať, čo je s tebou. Takže si radšej pospi...
A čo mi pomôže okrem spánku? Radšej mi povedz, čo sa ešte stalo, aby som to už mala za sebou...
Nuž, okrem tvojho flirtovania s Potterom (tie komplimenty nemali chyby) a toho, ako si si vylievala predo mnou dušu, sa nič nestalo. V klubovni nebol nikto, takže som ťa v tom stave videla iba ja a Potter.
Vďaka Merlinovi! Stačí použiť len jedno zabúdacie zaklínadlo... počkať! Čože som ti to hovorila?
To si máme s Potterom hodiť mincou, kto z nás to zabúdacie zaklínadlo schytá?
Hovorila si toho veľa. Ale nič, čo by som nevedela.
Aspoň vidíš dôvod, prečo nikdy viac nepiť! Nemusíte, vidím to na oboch...
Ja? Nemáš to vidieť ty? Och, niežeby som sa nechcela zbaviť niektorých spomienok, ale radšej vymaž spomienky sama sebe...
Veď práve, keď vidíš, ako som dopadla ja! Či empatia vyprchala spolu s alkoholom? Dobrý nápad! Cez prestávku realizujem...
Kráska, ja som nepila prvýkrát. Zaspávam, takže prepáč, ale dnes nebudem ani citlivá, ani empatická. Otoč sa, tam možno nájdeš všetko, čo mne chýba...
Dnes, áno? Beriem ťa za slovo. Chýba ti hanba? Stačí povedať, vypijeme si znovu a tentoraz aj ty. A to si nemohla nováčika lepšie zaškoliť?

Keď som ti povedala, že už by si mohla tú fľašu odložiť, tak si na mňa vytiahla prútik...
No dobre, vyjadrím to takto - nemali sme vôbec piť!
Super... Môžem už spať?
Super... Môžeš.

....

Milá Lily,
prepáč mi, že som Ti dlho neodpísal, ale kamarát mal menšie problémy, tak som nestíhal. Hádam si nezačala chystať žiadne elixíry, ktorými by si ma odrovnala. Alebo azda áno?
Takže od teraz som Broccoli? A to som si už zvykol na Carrot... Haha.
Tracy je kapitola sama o sebe, tá vie aj veci, ktoré sa nikdy nestali. Len by ma zaujímalo, čo si jej povedala, keď sa snažila z teba vypáčiť, či niekoho máš? Pamätám si, ako minulý rok rozhlasovala po škole, že Black má medzi lopatkami vytetované srdce s jej menom. Fantáziu má dobrú, to sa jej musí nechať.

Žeby som vyskúšal chodiť jeden deň po škole v sukni? Ale neviem, či je to práve dobrý nápad. Taká McGonagallka by mi asi naparila trest, celá škola by si o mne začala hovoriť (a tým pádom by si zistila, kto som) a asi by som sa začal báť chalanov, čo počas voľna nosia ružové svetre. Hahaha.

Ale aj tak, sukne sú na vás pekné. Hlavne, keď máte dobrú postavu a o tej pri tebe ani polemizovať nemusíme. O ich pohodlnosti hovoriť nebudem, ale zas, aspoň nemáte kravaty, ktoré vás škrtia pri najmenšom pohybe hlavou. Muklovské oblečenie by bolo oveľa vhodnejšie, ale my to už na škole nezažijeme, ani keby sa to zmenilo. Len, predstav si slizolinčanov v muklovskom oblečení...
Hviezdy sú možno romantické, ale jedno viem určite, naša "Psia hviezda" romantická určite nie je. Takže ak ideme podľa nej (neho) súdiť aj zvyšné hviezdy, tie asi tiež romantičky nebudú. Teda žiadna romantika čisto vo hviezdach nie je.
Asi začnem lietať popred dievčenské spálne. Vidieť ťa uprostred noci, ako pozoruješ hviezdy, by mohlo byť zaujímavé. A ak sa náhodou budeš práve v tom okamihu učiť, hovor nahlas, aspoň sa niečo naučím, kým si budem užívať pohľad...
Tiež by bolo možno zaujímavé vidieť April v inej dimenzii. Mám námesačného spolubývajúceho a ten sa dakedy dostane v noci naozaj do inej dimenzie. Hehe. Ale April asi nie je námesačná. Mám trochu problém so ženským slovníkom...
Ako sa inak máš? V poslednom čase si sa mi zdala nejaká podráždená. Hádam to nebolo hnevom na mňa za to, že neodpisujem. Veľmi ma to mrzí. Viem, mal som poslať aspoň krátky odkaz. Prepáč mi.
Prajem Ti krásny deň a dobrú chuť na obede. Dnes možno máme aj brokolicu, či mrkvu. Alebo zas bude niečo iné a budem si musieť zvykať na novú prezývku. Haha.
xxx

....

Milý xxx,

(koláč s rumovou príchuťou by asi znelo divne, nemyslíš? Keď sa už inšpirujem obedmi, hah) popravde mám elixír vybratý odkedy mi prišla tá kniha, hehe. Nemal si mi dávať typ na Slugyho, tvoj problém. Nie, žartujem. Chápem, že niekedy proste nemáš čas. Nemusíš sa ospravedlňovať. Veď ani ja neodpisujem expresne rýchlo. A teda s tým kamošom už v poriadku?

S dobrou chuťou si to vystihol. A nebola to ani brokolica, ani mrkva, čo mi tak "úžasne" pripomenulo včerajší deň. Nemôžem síce povedať, že by mi ten koláč nechutil, čo sa týka chuti, asi bol výborný (o schopnosti variť a piecť sa u rokfortských domácich škriatkov nedá pochybovať), ale jednoducho mi nepadol dobre. Tá rumová príchuť bola podľa mňa príliš príkra. A vôbec, obed mi nepadol dobre, aj keď to kuracie soté vyzeralo skvelo. Ale môjmu žalúdku zrejme dnešný obed nevyhovoval, takže som si pri chrabromilskom stole dlho neposedela. A keď už "šťastný" deň, tak kompletne, pretože cestou na wécka som takmer vrazila do McGonagallovej. Ale má to výhodu - poslala ma do nemocničného krídla a zo zajtrajška som ospravedlnená. Hmm a možno si to aj videl, ťažko povedať. Niekedy mám z tvojich listov pocit, že ma špehuješ a pobiehaš niekde okolo poza kríčky a stoly, alebo si mi v pätách pod neviditeľným plášťom/zamaskovaný splývajúcim zaklínadlom. Alebo je to len moja paranoja. Ale aj tak, je zvláštne vedieť, že niekto si ťa všíma viac ako ostatní a ty nevieš kto. A vôbec nechápem, ako tak dokážeš v listoch kľučkovať a vyhýbať sa konkretizovaniu. Nemám šajnu, kto si, ale mám pocit, že si pri mne blízko. A neber to tak, ako to znie na prvý krát, prosím ťa. S tou sukňou to môžeš skúsiť, ja budem len rada... :D

S tými slizolinčanmi máš pravdu, asi by bolo dosť bizarné vidieť ich v muklovskom oblečení. Fúh, predstav si Kennetha Gilberta v džínach a roláku. Nepredstaviteľné...

To by si chcel vedieť, čo? Nuž, neklamala som jej. A myslím, že keby sa jej odpoveď páčila, poznal by si ju, aj keď trochu zveličenú a prikrášlenú. Hmm, to s tým jej menom na Blackových lopatkách sa ku mne nedonieslo. Asi by som mala v Tracinej prítomnosti tráviť viac času, hneď by som mala nový dôvod zasmiať sa. Nepočul si náhodou nejakú novinku z jej "dielne"? Haha.

Ďakujem za opýtanie :) Je pekné vedieť, že sa niekto zaujíma o môj psychický stav (keďže April to má dnes naháku, ale zas musím povedať, že na to má dôvod. Len by ten svoj aktuálny postoj nemusela dávať až tak otvorene najavo). No aby som neklamala, "mám sa super" ti neodpoviem. Ale dúfam, že zajtra to bude lepšie (súrne potrebujem spánok a svoju teplú perinu) a ak sa zobudím v noci, tak mi to pohľad na hviezdy vynahradí :) Len dúfam, že nebude zamračené. A ak budeš náhodou letieť okolo, dnes ti to zrejme bude na nič, pretože si opakovať učivo nemienim. Potrebujem oddych a to hneď. Najradšej by som ušla niekde, kde je teplo a ticho. A presne takým miestom je moja posteľ. Škoda, že len v noci (čo sa týka toho ticha).

Tak ja Ti aspoň poprajem dobrú chuť na večeri. A nalož si aj za mňa, nejdem to radšej riskovať.

Lily

Jednoducho ona

Thu, 30 Dec 2010 23:38:08 +0100

Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé skutky :D Áno, dávno napísaná karikatúra pre kamošku, keď nestíhala písať do školy. Narýchlo zrekonštruovaná a... tu :D Nech sa páči! Prajem pekne prežitý silvester, hoci ten môj nebude podľa iných ideálny (doma, s poslednými zvyškami choroby a návštevou, s ktorou si veľmi nerozumiem, ale ja sa naň dokonca vcelku teším) a ako bonus bez knihy :D Ale... :D

A šťastný Nový rok! :)

ps: inšpirované skutočnosťou (krutou skutočnosťou), hoci predmet opisu nie je reálna konkrétna osoba, skôr niekoľko osôb spojených do jednej :D

"Máš milú kamošku!" Táto veta zvyčajne zaznie po tom, čo Evu niekomu predstavím. Nečudujem sa, veď kto by veril, že stelesnenie anjela tým anjelom vôbec nie je? Lenže ja ju poznám od malička, kedy jej herecké umenie ešte nesiahalo až ku Oscarovi ako dnes. Takže viem, čo je len prvý dojem a čo tvrdá realita. Už ako malému batoľaťu mi kradla cumlík z úst a svojimi vtedy ešte malými nohami mi mnohokrát podupala hrad z piesku.

Eva sa očividne nikdy nenaučila iné zámená, pretože počuť z jej úst niečo iné ako ja by bol zázrak. Dokáže však byť aj dobrou poslucháčkou, občas prikývnuť a zašomrať hmm, či si popri tom poprehrabávať vlasy a skontrolovať manikúru.

Ego pred ňou kráča ako duch, keďže jej telo je na také množstvo príliš malé a síce ho nemožno vidieť, ale za to je možné ho cítiť rovnako ako jej parfum. Najprv cítiš, potom vidíš.

Kráčať vedľa nej, keď fúka silný vietor rozhodne nie je prospešné, keďže sotva niečo vidíte cez svoje vlasy, ktoré vám vietor navial do tváre a odrazu vás po nej plieskajú aj jej dlhé hnedé vlasy.

A vôbec, kráčaním popri nej riskujete, že stratíte aj posledné zvyšky sebavedomia, ak vám po celých tých rokoch ešte nejaké zostali. Je vychudnutá na kosť, čo sa jej, pravdaže, hodí, lebo nikto okrem mňa nechápe, že je to len krycí manéver na zvýšenie záujmu o tvrdo pracujúcu študentku.

Rozhodne však nie je na osoh príliš sa zdržiavať v jej prítomnosti, pretože dokáže človeka nakaziť takým optimizmom, až si začne myslieť, že svet je gombička. Teda možno je, ale len v jej dimenzii, ktorá je, možno bohuvďaka a možno bohužiaľ, radikálne rozdielna od tej mojej. S výzorom anjelika, dokonale súmernými črtami tváre, veľkými jasnomodrými očami a mierami 90, 60, 90 sa svet taký naozaj môže zdať. Ale zdanie predsa klame, však?

Jej oči farby čistej oblohy vás kedykoľvek dokážu zrengenovať od hlavy po päty. Alebo skôr zrengénovať každú nedokonalosť na vašej tvári, zle zakrytú vyrážku, rozmazanú maskaru a podobne.

No a rozhodne nie je dobré na ňu tlačiť, keď nestíha, aj keď by si mala pohnúť, lebo potom prežiť zvyšok dňa je horšie ako nechať si odseknúť obe uši, čo by zrejme bolo na dobro veci, pretože potom by ste nemuseli počúvať jej nespokojné reči, že jej stoja vlasy a podobne. A nahnevať ju, to je hotová samovražda. Páli to viac ako štipľavé papričky a to je o nich známe, že pália ešte aj v žalúdku.

A zrejme chvíľu potrvá, kým si zvyknete na jej slovník a na to, že nič nemyslí tak, ako povie. Hoci vyzerá absolútne presvedčivo. "Vyzerám hrozne" v jej reči totiž znamená "Čo je s tebou? Ešte si nepovedal, že dnes vyzerám super!" Podobné výroky by sa mali nazývať jej syndrómom.

Hmm, vraví sa, že každý má aj nejakú dobrú vlastnosť. Nuž, opäť raz výnimka potvrdzuje pravidlo.

Možnosť

Mon, 20 Dec 2010 21:47:10 +0100

Historická chvíľa! Áno, dočkali ste/sme sa. Nakoniec. S niektorými časťami som celkom spokojná (s inými zas nie), ale je to toľkokrát prepisované a opravované a toľkokrát som vyberala rôzne varianty niektorých častí, že už ani sama neviem. Naozaj sa ospravedlňujem za to čakanie a za to, že sa napriek všetkému zas neozývam. Toť také menšie vynahradenie.

Venujem najlepšej sestre na svete, nielen preto, že na to hádam čaká najdlhšie (lebo o tom prvá vedela) ale aj ako darček k meninám (ktoré boli pred týždňom) a takisto všetkým, ktorí tu ešte chodia - Nellie, Martnka, Aďka :) Hope you like it :)

ps: Vždy som plánovala, že to napíšem nejako inak, v súvise s kapitolou, ale ja očividne také číslo nie som schopná dosiahnuť. Skrátka, dnešný deň si tak trochu privlastňujem (keď som sa pred šestnástimi rokmi rozhodla predčasne výjsť z maminho pohodlného bruška) a to v znamení šestnástky (až príliš sladkej - čo yvšlo z úst sladkoholika a ako sa zdá, bývalého) :D

"Pre Merlina, to je už toľko hodín?" vykríkla odrazu Hermiona. "Nestíham dopísať esej z rún!" v hlase jej zaznel náznak paniky. Odhrnula si neposlušný prameň vlasov, ktorý sa jej oddelil od ostatných a padal do očí a obviňujúco pozrela na Rona, akoby ju zdržiaval.

"Do kotla!" zanadávala, prehrabávajúc sa v taške a očividne niečo hľadajúc. Keď našla predmet, ktorý hľadala, zúfalo pozrela na hodinky. "Umm... Harry?" zatiahla prosebným tónom. "Ty máš teraz voľnú, však?" opýtala sa, hrýzuc si spodnú peru.

Harry lenivo rozvaľujúci sa na posteli prikývol a zamračil sa, pretože vycítil z tónu Hermioninho hlasu, že si na tej posteli už dlho nepoleží.

"Mohol by si ísť za mňa zaniesť časovrat McGonagallovej? Už ho asi nebudem potrebovať," vysvetlila na Ronovo zdvihnuté obočie.

"Tak dobre," súhlasil Harry napokon, hoci sa mu ani najmenej nechcelo vstať z postele.

"Vďaka," vydýchla si Hermiona a začala netrpezlivo listovať v knihe, až sa stránky nahlas šúchali o seba.

Harry pozrel na Rona, ktorý ospalo zazíval a súcitne naňho zamrkal, a s povzdychom vstal z postele. Prútikom si priaccioval časovrat a pevne ho držiac v ruke vyšiel na chodbu, kde sa predral cez stojace a klábosiace šiestačky.

Schádzal po schodoch, obzerajúc sa, kde toľko trčí Ginny, ktorá tu už dávno mala byť a ako kládol nohu o schod nižšie, pošmykol sa. V rýchlosti sa snažil zachytiť zábradlia, ale ruky sa mu šmýkali a už sa s tvrdým dopadom ocitol na zemi. Pri páde si narazil hlavu, dunelo mu v nej, keď sa dvíhal zo zeme. Ešte stále sa mu točila, oprel sa o zábradlie a šúchal si boľavú ruku. Žeby spadol až tak tvrdo? Pri metlobale sa zranil nespočetne veľa krát, ale nikdy mu v hlave nedunelo tak ako teraz. Farby sa mu menili pred očami, zlievali dokopy, na chvíľu všetko zahalila hustá hmla a potom sa zrazu vyparila, nenechávajúc po sebe žiadne stopy. Tak rýchlo, ako prišla aj zmizla a on odrazu videl až krištáľovo jasne. Rýchlo zažmurkal, ale klubovňa bola rovnaká ako predtým. Čo to malo znamenať?

A kde zmizol časovrat? Pri páde mu vypadol z ruky, ale nevidel ho nikde naokolo. Niekoľko krát prehľadal okolie, pozrel sa aj ďalej, keby sa náhodou odrazil a dopadol o niekoľko metrov ďalej, ale nebolo po ňom ani stopy.

Vtom mu niečo napadlo a žalúdok mu od nepríjemného pocitu stiahlo. Mohol by sa rozbiť na márne kúsky? Harry nemal zrovna chuť oznámiť profesorke McGonagallovej, že časovrat stratil alebo rozbil.

S divným pocitom vstal a obzrel sa, pretože keď vchádzal do klubovne, bola takmer prázdna, ale teraz bola plná študentov, ktorí mu vôbec neboli povedomí. Nemal nejakú extra pamäť na tváre, ale vedel, že títo študenti nie sú z chrabromilu. Ale čo tu robia? A ako sa dostali dnu? Takmer mal chuť ísť sa spýtať Hermiony, či nezabudol na nejakú oslavu, ktorá sa z nejakého dôvodu koná práve v chrabromilskej klubovni. Ale čím bol pri nich bližšie, tým neznámejší sa mu zdali, až mal pocit, že ich doteraz nikdy predtým nevidel.

Prekvapene kráčal ďalej, pripravený spýtať sa prvého známeho, čo sa to deje, keď sa portrét odklopil a dnu vošlo červenovlasé dievča s objemnými knihami v náručí. Harry takmer zakopol, keď ju zbadal a len tak-tak sa zachytil najbližšieho kresla. To si pri tom páde udrel hlavu až tak veľmi? Pretože osoba, ktorá práve kráča oproti nemu, je už sedemnásť rokov mŕtva...

Usiloval sa spamätať, pretrel si oči a niekoľkokrát zažmurkal, ale stále ju videl a čím bola bližšie, tým viac vyzerala, že je naozaj z mäsa a kostí...

"Lily?" opýtal sa mimovoľne a v hlase mu znela neistota. Cítil sa, akoby sa na túto situáciu díval ako pozorovateľ a nie ako jej účastník. Nevedel presne, ako sa do tejto situácie dostal, ale v každom prípade bol za ňu vďačný.

"Neotravuj, Potter, mám čo robiť aj bez hádania sa s tebou," odvrkla Lily takmer reflexívne, akoby ani nepočula, čo sa jej spýtal. A Harry sotva rozlíšil význam slov, tak sa sústredil na zvuk jej hlasu.

Súdiac podľa jej reakcie, keď ho zbadala, vedel, že James sa ju ešte stále pokúša neúspešne pozvať na rande a ona ho vytrvalo odmieta.

Nevedel, čo povedať a nechcel stratiť túto príležitosť, tak sa rýchlo spýtal. V duchu nadával na svojho otca, že ešte nepochopil, že doterajšou cestou to nepôjde.

"Nie, ja som len..." začal Harry, ale nevedel, ako ďalej pokračovať a sformulovať slová. Ale vtom ho niečo napadlo a rýchlo jej položil inú otázku, chytajúc sa slamky. "Aký je vlastne teraz rok?"

"1976," odvetila Lily pohotovo a tým potvrdila všetky jeho dohady.

"No, ja som z roku 1999," povedal pomaly a cítil, ako sa mu napätie šíri telom. Netrpezlivo čakal na jej reakciu.

Zatvárila sa, akoby nevedela, či sa má smiať alebo to má brať vážne. Jej výraz tváre prezrádzal, že sa prikláňa skôr k tej prvej možnosti.

Veľmi mu nevenovala pozornosť, už sa otáčala v domnienke, že je to len nejaký Jamesov nepodarený vtip, ktorým chce dosiahnuť, aby si ho viac všímala, tak len zamrmlala. "Pochop konečne, že slnečná sústava je heliocentrická a nie Potterocentrická." Ale periferným videním sa naňho lepšie pozrela a niečo sa jej zrejme nezdalo, pretože sa zamračila. Rozdiely, ktoré zbadala medzi ním a Jamesom ju zaujali natoľko, že odtrhla pohľad od knihy a obrátila sa tvárou k nemu.

"Ja viem, ako to znie, ale..." začal Harry, ale koniec tej vety "si moja mama," znel už len v duchu divne. Radšej ho prehltol a rozmýšľal, ako by to povedal tak, aby mu verila, ale myseľ mu celkom zamestnával fakt, že sa naozaj rozpráva so svojou mamou. A to dokonca so širšou slovnou zásobou.

Nadýchol sa. "Lily, ja nie som James... volám sa Harry a..."

"Si azda jeho bratranec? Neuveriteľne sa podobáte!" vyhŕkla Lily a mimovoľne zatvorila knihu. Ešte si pravdepodobne neuvedomovala, ako dobre Jamesa pozná, pretože rozdiely medzi nimi dvoma boli na prvý pohľad zanedbateľné a nevšimol by si ich každý.

"Viem, znie to šialene, ale som syn Jamesa Pottera a..."začal, vyhýbajúc sa Lilinmu pohľadu, ale zarazil sa, lebo si uvedomil, že táto prostá veta môže všetko zmeniť, celý jeho život. Dokončením tejto vety by mohol celkom zbúrať a nanovo postaviť domček z kariet, ktorý tvoril jeho život.

Bola tu príležitosť zmeniť minulosť a ovplyvniť budúcnosť. Stačilo sa jej chopiť, otvoriť ústa a využiť ju. Stačilo im povedať, ako to všetko dopadne, ak si za strážcu tajomstva zvolia Petra na Siriusovu radu. A ak by to teraz využil, všetko by dopadlo inak. Harry by sa možno nikdy nestal Chlapcom, ktorý prežil, nebýval by u Dursleyovcov, nestal by sa Vyvoleným, nemusel by zničiť Voldemorta, necítil by sa tak sám, rodičia by mu nechýbali, nezomreli by preto, aby on mohol žiť, mnoho ďalších ľudí by zaňho neobetovalo život, nemusel by sa každý deň vyrovnávať s pocitom viny a dívať sa na malého Teddyho, tiež vyrastajúceho bez rodičov. Možno by sa Chlapcom, ktorý prežil stal Neville, ale možno by to boli Harryho rodičia, ktorí by sa pomiatli pod vplyvom zaklínadla crucatius, možno by ho vychovával Sirius a možno... existovalo toľko rôznych možností a všetky sa zrazu zdali lepšie ako tá, ktorá sa v skutočnosti odohrala, či vlastne odohrá.

A on mal práve možnosť zmeniť to. Možnosť zmazať si jazvu v tvare blesku z čela...

Mimovoľne sa jej dotkol a stretol sa s Liliným začudovaným pohľadom. Ešte nemohla vedieť, čo ten čudný znak znamená. A čo znamená pre ňu...

Zahľadel sa na ňu, potláčajúc slzy a rýchlo žmurkajúc, a hlavou mu hmýrili predstavy, čo by bolo, keby...

Mohla by to byť jeho mama, kto by potláčal slzy na nástupišti, keď odchádzal na Rokfort. Mohla to byť ona, kto by ho objal na rozlúčku a sľúbil mu, že mu bude písať. Mohla to byť ona, kto by mu upiekol tortu na narodeniny. Mohla to byť ona, kto by mu poslal vrešťadlo, keď by s Ronom porušili školský poriadok.

Mohol to byť jeho otec, kto by ho učil lietať na hračkárskej metle. Mohol to byť on, kto by mu hovoril, že je naňho hrdý, keď jeho tím vyhral metlobalový zápas. Mohol to byť on, kto by sa tváril prísne, keď porušil školský poriadok a za maminým chrbtom mu ukazoval zdvihnuté palce. Mohol to byť on, kto by mu daroval Záškodnícku mapu.

Mohli to byť oni, kto by ho čakal na nástupišti. Mohli to byť oni, kto by sa naňho tešil, keď sa vracal na prázdniny domov. Mohli to byť oni, kto by sa oňho bál, keď sa nechtiac zúčastnil Trojčarodejníckeho turnaja.

Nie, v tom prípade by sa ho nezúčastnil. Nezachránil by Kameň mudrcov, Ginny Weasleyovú z Tajomnej komnaty, pretože by nemusel. Sirius by sa nesnažil zabiť Petra a nemusel by ujsť z Azkabanu, pretože by tam nikdy ani nebol. Trojčarodejnícky turnaj by bol naozaj len trojčarodeníckym a on by ho nadšene sledoval s Ronom a Hermionou z tribúny. Umridgeová by na Rokforte neučila, Dumbledorova armáda by nikdy nevznikla, Dumbledore by možno ešte nezomrel a Draco Malfoy by sa ho nepokúšal zabiť. Harry by nemusel hľadať a zničiť horcruxy, Ron a Hermiona by možno...

...možno by ho nepoznali, možno by sa s rodičmi musel skrývať, nemohol by ísť na Rokfort... Nespoznal by toľko skvelých ľudí, ktorých takto spoznal. Možno by ani on nebol taký, aký je teraz. Možno by rovnako ako Malfoy pohŕdal Ronom a smial sa z Hermiony. Možno by sa nikdy nespoznali, nikdy by neboli priateľmi, pani Weasleyová by nebola jeho náhradnou mamou, nikdy by nestretol Ginny, nikoho z Weasleyovcov, ani Hagrida či kohokoľvek iného. Jeho život by bol možno taký ako ktoréhokoľvek iného čarodejníka. Nemal by na čele jazvu v tvare blesku. Jeho rodičia by žili, on by ich poznal sám, nielen z rozprávania iných ľudí, ktorí ich poznali, ale... zároveň by sa možno nestalo ani nič, čo mal vo svojom živote rád. Napriek všetkému, všetkým útrapám, problémom, neistote, možnosti, že kedykoľvek zomrie, zdaniu, že všetko je vopred prehraté, zúfaniu a stratám, s ktorými sa stále nevedel vyrovnať, hrozného detstva bez skutočných rodičov, desiatim príšerným rokom u Dursleyovcov, kedy ešte nevedel, že je čarodejník, napriek tomuto všetkému mal svoj život rád. Alebo skôr mal rád ľudí, ktorí sa mu doňho priplietli. A keď už čo i len existovala možnosť, že by tí ľudia v ňom neboli...

Áno, možno by to ovplyvnilo životy niektorých ľudí k lepšiemu, ale iných k horšiemu. Pretože čo ak by Voldemort nebol porazený? Čo ak by Alice Longbottomová neobetovala život za svojho syna? Alebo by na to nemala príležitosť? Čo ak by si Voldemort aj tak vyložil z proroctva, že ide o Potterovcov? Čo ak by ich nenašiel a možno bol ešte stále pri moci? Možno by jedna rodina nebola navždy roztrhnutá, ale za to stovky či tisícky iných áno.

Už teraz to rozhodnutie ľutoval, ale vedel, že nech by sa rozhodol akokoľvek, ľutoval by to. Ale v živote, v ktorom doteraz žil, sa karta začala obracať na dobrú stranu. A odhliadnuc od niektorých vecí, strát a bolesti, bol jeho život vlastne dobrý.

"Čo to tam máš?" opýtala sa Lily prekvapene a pohľadom mu skúmala čelo tak, ako všetci ostatní zvedavci, ktorých pohľad tam tiež zablúdil. No ona nechápala jej význam.

"Ja... nič podstatné," zašomral a rýchlo si stiahol ofinu do čela.

"Ale no tak, ukáž," dožadovala sa Lily, prehodila si knihy do jednej ruky a druhou sa pokúšala odhrnúť Harrymu vlasy z čela. Pravdepodobne si myslela, že je to len nejaký nakreslený znak, ktorý má Harrymu dodať frajerský vzhľad alebo čo.

To, že sa stiahla, malo zrejme niečo spoločné s jeho výrazom tváre.

Zahľadel sa jej do očí, ale jej pohľad prezrádzal len prekvapenie a ešte niečo, čo nevedel identifikovať. Stále nevedel, či mu verí a vlastne na to ani nemala dôvod, pretože jej nedal žiadny dôkaz, len zopár prázdnych slov, ale cítil, že jej postoj k nemu sa sčasti zmenil. Akoby vedela...

"Takže nejaké dievča bolo také hlúpe, že si ho vzalo a porodilo mu dieťa?" Lily prerušila ticho, v hlase jej bolo cítiť odtieň irónie a predsa len čiastočnej nedôvery. On sám si nevedel predstaviť, akoby prijal fakt, že sa vraj rozpráva s chalanom z budúcnosti... Zdvihol pohľad a videl svoj odraz v jej jasnozelených očiach, presnej kópií jeho očí, akurát tie jej viac žiarili a pútali pozornosť, pretože jeho sa skrývali za často krát špinavými sklíčkami okuliarov.

Harry sa uškrnul nad jej poznámkou a v rýchlosti hľadal nejaký dôvod, aby mu verila, ale to, čo ho napadlo, buď nemohol povedať, alebo tu nemal...

No vtom si na niečo spomenul a sotva sa ovládol, aby si rukou neplesol po čele. Niečo tu predsa len mal.

Rukou náhlivo siahol do vrecka z oslej kože pod svetrom, odkiaľ vytiahol časť fotografie a podal ju Lily. Kým jej ju podával, zazrel Jamesovu postavu naháňajúcu dvojročného chlapčeka letiaceho na hračkárskej metle...

"Neuveriteľne sa naňho podobáš..."
Usmiata Lily zdvihla pohľad od fotky a zahľadela sa mu priamo do tváre, akoby na ňom hľadala stopy iných génov, keď odrazu vykríkla. Jej výkrik však zanikol, pretože si rukou prikryla ústa a zdesene naňho vyvaľovala oči.

"Ty... ty... tvoje oči..." koktala a neuvedomujúc si, čo robí, klesla do kresla.

"Áno, všetci mi hovoria, že som celý otec, len oči mám po mame..." Harrymu sa táto situácia zdala neuveriteľne komická, ale pri pohľade na Lilinu tvár sa usiloval nesmiať. Predsa len, musí to byť šok zistiť čosi zo svojej budúcnosti, navyše budúcnosti so spolužiakom, ktorého zatiaľ nemá príliš v láske. A ako bonus sa to dozvedieť z úst svojho syna z roku 1999.

"Prečo ja?" Lily vydala zvuk podobný zaskučaniu.

"Nie je taký zlý, ako si myslíš. Len sa ťa snaží zaujať, ale vnútri je... veď sama na to prídeš."

"Ako o tom môžeš toľko vedieť?" opýtala sa prudko.

"Hovorili mi... hovorili ste mi o tom," rýchlo sa opravil, keď si uvedomil, že túto časť musí preskočiť. Stále ho to lákalo, pre Merlina a ako, ale...

Rukou opäť siahol do vrecka a vytiahol chýbajúcu časť fotografie, na ktorej sa Lily smiala a ktorú našiel vo vrecku Snapovho habitu. Lily si ju od neho spýtavo vzala. Oči sa jej zvláštne leskli, keď ju spojila s jej druhou časťou.

Harry si zatiaľ sadol do kresla vedľa nej, čakajúc, kým tie "novinky" spracuje a pozorujúc striedanie emócií na jej tvári. Každý pocit bol zmiešaný so šokom, no aj ten postupom času začal opadávať.

"Harry?" opýtala sa s hlbokým nádychom, keď konečne prehovorila. "Sme... sme šťastní?"

Harry jej hľadel priamo do očí, z ktorých naňho kričala otázka a niečo ako nádej. Po krátkej odmlke jej odpovedal. "Sme," povedal a uvedomil si, že to vlastne nie je až také veľké klamstvo.

Nádej v Liliných očiach sa rozšírila z úzadia a zaliala celé jej oči. Usmiala sa.

"Dúfam, že chodíš na Rokfort!" vyhŕkla odrazu a nedočkavo naňho hľadela.

"Práve končím siedmy ročník," uškrnul sa Harry nad tou zmenou sitácie.

Zamyslela sa. "Hmm... ako si sa sem vlastne dostal?" opýtala sa zvedavo a ho na nej videl, že mu verí, stále pre ňu bolo ťažké prijať fakt, že sa jej to nesníva a Harry nie je len výsledkom jej zo skúšok prepracovaného mozgu a nestráveného obeda.

"Ja... neviem celkom presne. Niesol som Hermionin - kamarátkin časovrat, potkol som sa na schodoch a časovrat zrazu zmizol a všade boli cudzí ľudia, teda nie z mojej doby a..."

"Takže vlastne nehodou? Žeby som to vyskúšala?" zasmiala sa, ale Harry sa k nej nepridal, no ona si nevšimla. Bola príliš stratená vo vlastných myšlienkach. "Počkať, keď poznáš mňa... nepoznáš náhodou Alice Rayleyovú?" nadškrtla a spýtavo zdvihla obočie.

"Asi myslíš Longbottomovú... no, áno. Má syna," odpovedal Harry, nebadane začínajúc inú tému.

Lily vyvalila oči, obzrela sa ponad plece po klubovni a stíšeným hlasom sa spýtala. "Alice si vzala Franka Longbottoma? Merlin!"

Prikývol. "A mimochodom, môj krstný otec je Sirius Black," povedal Harry a čakal na jej reakciu.

Lily vydala nejaký neidentifikovateľný zvuk, bolo to niečo medzi smiechom a zabehnutím slín. "To čo bol za rozum spraviť z neho tvojho krstného otca?!"

"Ten istý, ktorý si vzal Jamesa Pottera za manžela," odpovedal Harry a vzápätí sa obaja rozosmiali, no nečakane rýchlo zvážneli.

"Lily?" opýtal sa zbytočne a cítil sa zvláštne, že ju oslovil menom.

"Áno?" opýtala sa nežným materským hlasom, neuvedomujúc si to.

"Ďakujem," vydýchol, naozaj cítiac silu toho slova.

"Za čo?"

"Za život."

Usmiala sa a zažmurkala, no nechápala, že to myslí oveľa doslovnejšie a vážnejšie, ako to chápe ona.

Vzápätí sa k nemu nahla cez operadlo kresla a objala ho. A hoci bola nižšia a fyzicky mladšia ako on, cítil sa ako malý chlapec, ktorého mama utešuje, keď si rozbil koleno pri páde z metly. A chcel by v tom objatí zostať ešte dlho, pretože to bol pocit, ktorý nikdy nemohol cítiť v plnej miere. Keď ho objala pani Weasleyová, bol to len požičaný pocit, pretože nech ho akokoľvek brala ako svojho syna, tomuto sa to nikdy nevyrovnalo. Pretože nebola jeho skutočnou mamou.

"Hej, čo to robíš?! Evansová, no toto...!" ozval sa nejaký hlas zozadu. Harry ten hlas síce nikdy nepočul tak, že by si naň pamätal, ale hneď vedel, kto je jeho majiteľom. A hoci sa hneval, že ich James vyrušil, na druhej strane mu nabehli zimomriavky zo stretnutia s otcom.

Odtiahol sa od Lily a odrazu stál tvárou v tvár Jamesovi. Boli rovnako vysokí, okrem iného.

"Čo si robil, že vyzeráš ako ja?" vyhŕkol prekvapene James a pri tom šoku celkom zabudol, že tento chalan sa pred chvíľou objímal s Lily.

"Skôr čo si ty robil," odpovedal Harry, zdôrazňujúc slovo ty a uškrnul sa. Lily sa rozosmiala.

James sa naňho nechápavo zamračil a vyzeral byť sčasti dotknutý, pretože Lily sa smiala na vtipe, ktorému on nielenže nerozumel, ale dokonca ho hovoril chalan podobný jemu, a s ktorým sa Lily ako bonus ešte pred pár sekundami objímala.

Harry sa len usmial a podal mu obe spojené časti fotky.

"To... to vyzerá ako ja. Som to ja?" opýtal sa zmätene, preskakujúc pohľadom z Lily na Harryho. "A to je... pre Merlina, že si to ty, Evansová?" prekvapené oči upieral na Lily. "Ale ako táto fotka vznikla?" Z hlasu mu kričala nechápavosť.

"Tá fotka je z roku 1981," oznámil mu Harry.

"Z roku 1981? Ako to...?" vyhŕkol vykoľajene James a vyzeral, akoby mal pocit, že sa rozpráva s dvoma utečencami z psychiatrickej liečebne.

"No, ja som z budúcnosti, presne z roku 1999," Harry sa odmlčal, čakajúc, kým tú informáciu jeho otec vstrebe. Pozrel na Lily a povedal. "Volám sa Harry a som tvoj syn."

Po chvíli sa James ozval zastretým hlasom, celkom odlišným od toho typického ľahkovážneho. "Takže ty si tá lietajúca šmuha?" opýtal sa Harryho, ukazujúc na ročné babätko s nadšeným výrazom na tvári. "Ale čo potom na tej fotke robí Lily?" zatiahol zmätene a porovnával Lily z fotky s tou súčasnou. "Počkať, niee..." povedal a tváril sa, akoby ho osvietilo. "Okej, Tichošľap, vtipné, veľmi vtipné... ale už skonči to, dobre? McGonnagalka má pravdu, fakt nemáš žiadne hranice..." mlel dookola a hľadel na Harryho s Lily, akoby sa každú chvíľu mali premeniť na niekoho iného.

"Nie, James, my..." hovorila Lily a Harry cítil z tónu jej hlasu, ako ťažko sa jej to hovorí. "... my sa naozaj vezmeme a... a tu je výsledok," dokončila, kývajúc hlavou smerom k Harrymu a zamyslela sa, pretože ju zaujalo jednotné číslo. "Nemáš súrodencov, Harry?" opýtala sa a zatvárila sa takmer sklamane, keď pokrútil hlavou.

A James sa tváril, akoby práve dostal panvicou po hlave. "Vezmeme...?" zopakoval slabým hlasom, v tvári ešte viac šokovaný a nádejný výraz. "A máme syna... ale to znamená..."

Lily ho okamžite plesla po ruke a ako na povel očervenela. "Všetci vieme, čo to znamená a ak si si nevšimol, je tu s nami náš syn!" vyštekla na Jamesa a pozrela na Harryho, no neudržala smiech, keď si uvedomila, že ten syn je od nej starší.

James sa neprítomne uškrnul nad tou poznámkou a škrabajúc sa na líci mimovoľne mrmlal. "Syn... z budúcnosti... Lily..."

Harry na nich hľadel a už teraz videl medzi nimi istú náklonnosť. Žeby prezradenie budúcnosti mohlo hneď zmeniť Lilin pohľad na Jamesa? Alebo sa jej tá budúcnosť už teraz páčila?

Mimovoľne sa usmial. No napriek šťastiu, že sa s nimi sám rozpráva, nemohol zabrániť smútku a zbytočným myšlienkam na to, čo bolo, ale byť už nemusí. Takmer videl, čo mohlo byť. Čo stále môže byť...

A on mal možnosť zmeniť to. Možnosť, za ktorú by niekedy dal čokoľvek, a teraz... teraz si nebol istý, čo chce. Normálny život? Ale za akú cenu? A tá cena sa zdala privysoká...

Nikdy neuvidia, ako vyrástol, ako sa učil písať, ako prvýkrát jazdil na muklovskom bicykli, ako sa uňho prejavovala mágia, ako prvýkrát "šermoval" s prútikom, ako sa dostal do metlobalového družstva, ako vyhral svoj prvý zápas...

A on ich nikdy neuvidí zostarnúť, jeho deti nebudú mať starých rodičov, starkú, ktorá by im piekla buchty a doučovala ich z elixírov a starkého, ktorý by neodolal a kúpil by im najnovší nimbus 2002.

No napriek tomu, napriek hroznému detstvu prežitému u Dursleyovcov a všetkému ostatnému Harry celý čas mlčal o Petrovej budúcej zrade a ani sa im to nechystal prezradiť. Možno sa práve vzdal života bez jazvy v tvare blesku na čele, aký si vždy prial, ale tá jazva je napokon jeho a bez nej by nebol tým, čím je teraz. Tá jazva je symbolom toho, čo prekonal ale zároveň toho, kým je. Žil s ňou príliš dlho na to, aby sa jej šmahnutím ruky dokázal vzdať, aj keď inokedy by predpokladal, že by to spravil pri prvej príležitosti. Tá tu teraz bola a on sa ju chystal zahodiť...

No to, že jednu možnosť zmeniť svoj život nevyužil, neznamená, že zahodí druhú a to spoznať ich, spoznať ich sám, nielen z fotiek a z rozprávania.

***

"Harry?"

"Áno?"

"Môžeš mi povedať len jednu vec?" opýtal sa Dumbledore a hľadel naňho ponad polmesiačikové sklíčka okuliarov. Z tej otázky bolo cítiť, že profesor chápe následky prezradenia budúcnosti. "Skončí to niekedy?" opýtal sa hlasom plným emócií a oblizol si suché pery. "A skončí to dobre? Len aby som mal nádej, keď niekedy..." nedopovedal, ale ani nemusel. Harry to viac ako chápal. Sám by niekedy dal za niečo podobné čokoľvek.

"Skončí... áno, dobre," odpovedal nakoniec a v duchu dodal "ale neviem, či aj pre vás." Lenže Dumbledore si túto cestu zvolil sám s plným vedomím jej následkov.

Profesor akoby si vydýchol a Harry v jeho očiach videl odraz ohňa v kozube a práve nadobudnutú istotu.

"A ako viete, ako sa dostanem späť?"

"Myslím, že takéto nehody by sa mali vracať tak, ako sa stali. Hovoríš, že si spadol a rozbil časovrat?"

A keď sa mu opäť prostredie zlievalo dohromady a vytváralo nejasnú škvrnu farieb, už pri spomienke na svojich rodičov nemal len nejasný pocit prázdnoty a straty.

A hoci sa nemohol ubrániť čiastočnej ľútosti, teraz ich sám poznal, dokonca aj za ten krátky čas, pretože tých pár hodín skutočne prežil, každý zanedbateľný moment. Cítil sa, akoby si od nich odnášal fotoalbum, každá jedna minúta bola preňho ako fotografia. Mal pocit, že nejaká chýbajúca časť zapadla na svoje miesto. Teraz mal vlastný kúsok z nich.

O desať minút dvanásť

Mon, 29 Nov 2010 22:07:25 +0100

Áno, zas na poslednú chvíľu, aj keď tentoraz o desať minút dvanásť, nie o päť. Maličký pokrok :D A ak to takto bude pokračovať... tak sa hádam aj polepším. Verte mi, sama si leziem na nervy. Ale tento mesiac bola posledná kvapka. Chýbate mi, vaše poviedky a komentáre, za ktoré vám veľmi ďakujem, strašne ma potešili a aj vďaka nim som si uvedomila, ako mi všetko spojené s blogom chýba :)

Pôvodne (toť u mňa tak často používané slovo) som tu dnes chcela pridať jednorázovku, ale nie som s ňou celkom spokojná :D Pridám ju čoskoro, sľubujem :) Aj keď momentálne dosť skáčem z jedného koňa na druhého, z jednej poviedky do druhej, podľa nálady a ponožiek :D:D

Okej, mám dojem, že brat ma každú chvíľu vyhodí z izby a keďže chcem svoj sľub splniť :) chudák, zajtra má skúšku z vodičského a nasnežilo dva metre. Celkom tú jeho nervozitu chápem, len mi tu zas nemusí vyklepkávať prstami :D

Brú noc :)

Harry Potter a Dary smrti, prvá časť

Sun, 21 Nov 2010 20:37:08 +0100

Keďže kamoška odmietla počúvať fakty z filmu, pretože si nechce pokaziť prekvapenie a ja také nadšenie jednoducho nedokážem udržať v sebe + sa mi to celkom hodí, lebo síce mám rozpísané 3 veci a k dokončeniu jedného songficu nechýba veľa, nálada je opäť fuč a s ňou aj chuť písať (a mám taký pocit, že so sebou uniesli aj inšpiráciu! :D)... Ehm, nejako mi ušla pointa :D Aha, skrátka tu je môj rozbor filmu Harry Potter a Dary smrti, prvá časť.

Pozor: obsahuje spoiler, novinkami naozaj nešetrím, takže pokiaľ si tiež nechcete pokaziť prekvapenie...

ps: Nellie, špeciálne pre teba :):)

Celkovo vzaté súhlasím s priori-incantatem.sk, že tento film bol najlepší zo všetkých. Naozaj som vďačná scenáristovi, že sa oveľa viac držal knihy ako v predošlých filmoch. Samozrejme, boli aj vsuvky, ktoré v knihe neboli, ale myslím, že tie boli len prínosom - ako napríklad scéna, keď lapači prechádzajú tesne okolo stanu, jeden, tuším Scabior zacíti Hermionin parfum. Alebo scéna, keď Hermiona učí hrať Rona na klavíri J

Ani vsuvka počúvania Potterovej hliadky mi nevadila a Rupertov herecký výkon pri hádke a bitke s Harrym bol skvelý! "Myslíš, že prečo som v noci počúval rádio? Chcel som si byť istý, že medzi mŕtvymi nie sú mená mojej rodiny!" (Ron).

A scéna na začiatku, kedy Hermiona začaruje svojich rodičov a vymaže im pamäť, filmu len pridáva dojem, že je emotívnejší ako ostatné.

Tanec Harryho a Hermiony bol úžasný, príjemne ma prekvapil, pretože keď som sa dozvedala, že spolu majú tancovať, nebola som zrovna potešená. Niekedy mám dojem, že filmy robia na pár Harry/Hermiona. Ale ten tanec, alebo skôr Harryho tanec... Dan úžasne tancuje! :D Jedna z najlepších situácií celého filmu! A to nielen kvôli komickosti, ale aj postupnosti emócií, ako Harry a Hermiona postupne prešli zo smútku do uvoľnenia a zabudnutia a potom späť do reality.

Z vynechaných scén mi veľmi chýbal rozhovor medzi Harrym a Ronom po zničení medailóna. Nepadlo medzi nimi ani slovo, čo si myslím, že je úplne nemysliteľné po odchode a poslednej hádke. Jednoducho zničili horcux a vrátili sa späť do stanu, kde Hermiona začala biť Rona :D Ale Ronov "príbeh" o tom, ako sa chcel hneď vrátiť, to aspoň sčasti vynahradil :D A ničenie medialónu bolo trochu prehnané, nahí Harry a Hermiona a vôbec ten výjav...

Ďalej okolo Moodyho smrti mi chýbali nejaké emócie, tá trúchliaca scéna mohla byť trochu dlhšia. A nechápem, čo z jeho okom. Ostalo vo dverách o.O A takisto chýbajúca návšteva Remusa na Grimauldovom námestí... ale nemôžeme mať všetko, že? :D

A samozrejme, to, čo ma sklamalo najviac, bola vynechaná ukážka smrti Lily a Jamesa. Áno, viem, bolo to v jednotke a čakala som, že túto scénu vynechujú, ale... tak nejako som dúfala, že tým vynahradia ten mizivý okamih vo Fénixovom ráde. Nestalo sa a môžem povedať iba -škoda... Lilin list a fotografia záškodníkov tiež chýbala...

Myslím, že Darom smrti trochu príliš skresali priestor a Harryho posadnutosť nimi ani nemala čas sa prejaviť, keďže hneď po príchode od Xena ich chytili lapači.

V celom filme chýba neviditeľný plášť, tu to až tak nevadilo, ale dúfam, že v dvojke bude.

Niektoré scény trochu pokazili ako krásna scéna s Dobbyho smrťou, teda krásne zahratá (nie som žiaden sadista) a naozaj emotívna, s úžasným hereckým výkonom hlavného tria, Harry drží Dobbyho mŕtve telo a zrazu tam pribehne Luna a celú scénu pokazí hláškou "Niekto by mu mal zatlačiť oči." A takisto podľa mňa Dobby priveľa rozprával ako to tak typicky vo filmoch býva, že umierajúci skoná, až keď povie všetko, čo chcel. Aj Dobby priveľa rozprával na to, že mal v hrudi zaseknutý nôž. Ale to je len banalita :D

Za to Nagini bola perfektná, v 3D verzii by bolo úplne bohovská, ale neviem si predstaviť, čo by som vtedy robila, keď už bez 3D som pri jej útoku nadskočila na sedačke.

Emma si na mučení Hermiony naozaj dala záležať a to, ako jej Bellatrix vyrezala nožom na ruku nožom humusáčka...! Aj keď táto ukážka bola dosť krátka.

Harry "popŕhlená" tvár bola spravená úžasne a aj pri emotívnom úteku zo sídla Malfoyovcov sa v sále ozýval smiech.

Harryho správanie mi občas vadilo, pretože niekedy sa správal nevďačne. Napríklad mal aspoň trochu odhovárať Rona a Hermionu od toho, aby s ním šli. Scéna so Záhrobným duchom bola vynechaná, čo by ani nevadilo, len Harry ako keby bral spoločnosť priateľov ako samozrejmosť.

V každom prípade som zvedavá, ako v druhej časti zomrie Červochvost, keďže zatiaľ žije :D

No a Voldemortov dabing je otrasný, niekedy som mala pocit, že nemôže lapiť dych. A prepáčte, ale aby lord Voldemort vykal Snapovi! Plus niektoré slová, ktoré dabingéri preložili zle ako bazilišk. A občas aj formulácia viet trochu ušla.

Tentoraz sa scenáristi spoľahli hlavne na fanušíkov kníh, teda tých, čo hp aj čítali. Keby som nečítala, tak niekedy neviem, o čom/kom sa postavy rozprávajú, čo mne absolútne nevadilo, ale moji spolužiaci sa sťažovali, že im často unikala pointa. A mne zas ušlo niekoľko dialógov, kde sa z každej strany ozývalo "Hej, Mirka, prečo toto a prečo tamto?"

Čo sa týka hercov, Emma bola klasicky krásna :) Dan bol, nuž Dan :D Rupert bol... dopaže, bohovský!!! Z jeho scén som sa tešila ako malé dieťa! :D Tom hral Draca prefektne, ten strach a jeho trasúce sa pery!

Ale celkovo bol film úžasný, rôzne efekty pri čarovaní boli perfektné, takisto snímanie kamier z rôznych miest a herecké výkony boli špičkové. Podľa mňa film nebol až taký temný, ako píšu v mnohých novinách a ani sa temnotou až tak veľmi nelíšil od predošlých.
Celkový dojem tragédie vyvážili vtipné situácie a hlášky.

Pokiaľ ste ešte v kine neboli, naozaj vrelo odporúčam, ja sa chystám ešte raz :D :)

29.výročie

Sun, 31 Oct 2010 22:15:37 +0100

"Už nie si ten nafúkaný arogantný Potter."

"Na najchytrejšiu žiačku ročníka ti to trvalo poriadne dlho."

Smiech, kroky bližšie k tomu druhému. Dotyky pier, búšenie srdca, hrejivé teplo v žalúdku.

"James Potter, beriete si Lilian Evansovú a sľubujete, že...?"

Chvenie rúk. Ligotavá obrúčka na prste.

Štuchanie v rastúcom brušku.

"Blahoželám, pani Potterová, máte syna."

Detský plač. Úsmev na tvári hrdých rodičov. Drobné telíčko spiace v náručí.

Pocit šťastia. No nie nadlho...

Vŕzgnutie bránky. Buchot dverí.

"Lily, vezmi Harryho a choď! To je on! Bež! Uteč! Ja ho zdržím!"

Mrazivý smiech. Švihnutie prútikom. Telo bezvládne ležiace na dlážke.

"Nie Harryho! Prosím nie Harryho! Urobím čokoľvek!"

"Odstúp nabok, odstúp ty hlúpe dievča!"

"Prosím nie! Zmilujte sa, zmilujte sa... vezmite si namiesto neho mňa, zabite mňa!"

"To je moje posledné varovanie!"

"Prosím nie... zmilujte sa!"

Strata trpezlivosti. Záblesk zeleného svetla. Náraz do hrude.

Dopad tela na zem.

Koniec dvoch ľudí. Koniec ich šťastia, lásky, života...

Aspoň pár riadkov venovaných dvom výnimočným ľuďom.

Áno, ak ste postrehli, že tento článok nie je novinkou, máte pravdu. A pocit deja vu máte oprávnene. Presne tento úryvok som zverejnila aj minulý rok a tento rok je tu opäť, keďže moja činnosť v písaní sa akosi drží na bode mrazu (niežeby sa mi to páčilo). Navyše som si dôsledkom nejakej chyby v systéme pomýlila dátum (alebo sa mojej hlave zdala myšlienka, že sa včerajšiu noc nepridá len hodina, ale celý deň, zdala taká priťažlivá, že sa jej chytila a začala jej veriť :D), takže keď mi dnes brat oznámil, že 31. je už dnes, bola som vďačná vynálezcovi stoličiek, že jej vymyslel štyri nohy, lebo... au :D Takže zase raz sa žezla chopila moja tradícia, ktorú nemám bohvieako v láske, že pridávam narýchlo zbúchaný článok a o päť minút dvanásť. Mrzí ma to, ale čas sa vracal len o hodinu a to nie je dostatočné množstvo na vyrovnanie zameškaného. Aj keď, všetko lepšie ako nič... :D:D

Prajem pekný zvyšok prázdnin :)

ps: opäť upozorňujem, že táto poviedka nie je celkom mojej tvorby, hoci je prerobená, ale je to INŠPIRÁCIA Catharine Corneliou! A treba dodať, že moja je len slabý odvar! :D:D