Mojím odporom je láska

25. července 2016 v 21:53 | Evanska |  Jednorázovky
Nová poviedka :) Počas týchto letných dní ma to akosi pochytilo a v priebehu pár dní uzrela svetlo sveta. Pôvodne mala byť krátka (v konečnej verzii má 8 strán) a pôvodne to mal byť songfic (preto k tomu odporúčam pieseň - Love is their resistance) Príjemné čítanie - niekde pri vode alebo vnútri pod dekou počas búrky :)

popis: Ginny a jej vzťah k Harrymu v priebehu rokov - od piateho ročníka, kedy sa ho prestala hanbiť, až po konečné víťazstvo druhej čarodejníckej vojny 2. mája 1998.
postavy: Ginny, Harry, Ron, Hermiona, Weasleyovci, Neville etc.
žáner: dráma, romantika...? (na žánre vôbec nie som dobrá).




Bratia s mojou voľbou frajerov nikdy neboli spokojní. A možno aj mali pravdu. Micheal bol otravný a zameraný na seba - veď sme sa aj rozišli kvôli metlobalovému zápasu. Hermiona sa len smiala, ale pre ňu metlobal veľa neznamenal. Pre mňa naopak, takmer všetko. S Deanom som sa zase rozišla, pretože ma postrkoval pri prechádzaní portrétovou dierou. Navonok smiešne dôvody, ale mne v tých vzťahoch skrátka chýbala sloboda.

Nebola som celkom typické dievča. Ako by som takou aj mohla byť, keď som vyrástla so šiestimi staršími bratmi? U nás sa neplakalo, nehrávalo s bábikami (resp. minimálne - veď ma to ani veľmi nebavilo). Nosili sa špinavé gumáky, ošúchané veci po starších bratoch, aj muklovské oblečenie zo secondhandov, hral sa metlobal a ďalšie čarodejnícke hry. K šťastiu nám nič nechýbalo.
Vedela som nadávať a biť sa, pľuť a šikovne utekať. To všetko aj napriek tomu, že som po mamke drobná - meriam sotva niečo vyše meter päťdesiat.

Prvý skutočný vzťah som mala s Harrym. Prvý raz som sa naozaj zaľúbila. Bodaj by nie, keď pre mňa predstavoval vysnívaného princa z detstva. Bratia sa mi preto vždy smiali - večer čo večer som mamku prosila, aby mi rozprávala o tom malom hrdinovi, čo, chudáčik, býva bez rodičov.
Ale v pätnástich som ho už nevnímala ani ako hrdinu, ani ako princa. Videla som jeho chyby, poznala jeho povahu. A čo je podstatnejšie, viac som sa ho nehanbila. Dokázala som naňho beztrestne hľadieť, smiať sa s ním, nadávať na nespravodlivé pravidlá a Malfoya, ale najmä som dokázala klamať sama sebe, že je pre mňa len kamarátom a ničím iným ani nebude. Veď on to nechce. Preňho som len sestra jeho najlepšieho priateľa.
Lenže pre mňa neexistoval nik ako on. Žiaden z frajerov ho nedokázal nahradiť. Objavovala som svoju patetickú, dievčenskú stránku. Nikomu som sa s tým nepriznala, ani len Hermione.
Hanbila som sa. Toto predsa nie je Ginny Weasleyová, ktorú všetci poznáme a milujeme. A tak to malo zostať.
Až kým sa čosi nezlomilo. Vo mne aj v Harrym.


"Ginny, ideš?" zavolal na mňa Dean z chlapčenskej šatne. Už bol kompletne prezlečený.
Opäť som sa šuchtala, ale v Demelzinej prítomnosti mi bolo dobre.
"Jasné, už len chrániče..." zakričala som smerom ku dverám.
"Akási si spomalená," doberal si ma. Mala som rada, keď si zo mňa uťahoval (hoci nahlas by som to nepriznala), pripomínal mi tým rodinu.
Vyšli sme spolu von. Už zo spôsobu, akým ma držal za ruku, som pochopila, že dnes sa učiť nebudeme. Niežeby som sa tomu bránila...
Dean odhrnul gobelín na šiestom poschodí, ktorý ukrýval tajnú chodbu. Za iných okolností ma jeho gentlemanské pokusy vytáčali, ale dnes mi nič neprekážalo. Už vôbec nie, keď ma chrbtom oprel o stenu a začal bozkávať...
A bol by v tom aj pokračoval, keby nás nevyrušil môj podarený brat a jeho najlepší kamarát!

Vedela som, že Dean ma čaká, ale potrebovala som byť sama. Túžila som vyjsť na čerstvý vzduch, ale bezpečnostné opatrenia mi to neumožnili. Bezcieľne som blúdila hradom a pokúšala sa upokojiť.
Na lícach som stále mala stopy po slzách. Hnev a zmätok ma opantali.
Ron červený v tvári, Harry, akoby rovnako naštvaný a zmätený...
Naozaj ten pohľad znamenal viac? Prečo vyzeral rozzúrený? Nemohol to byť predsa následok tréningu, dnes sme cvičili mimoriadne dobre! Hnevá sa na Rona? Alebo na mňa? Na Deana?!
Z celého srdca som si želala, aby to boli tie posledné možnosti, ale neodvážila som sa dúfať. Nie po toľkých rokov a prianiach... Navyše, chodím predsa s Deanom a ešte pred chvíľou som sa s ním veselo bozkávala v chodbe za gobelínom...

Nerozumela som si. Mám takmer dokonalého frajera a ja... Snape by určite povedal, že túžim po vyvolenom. Trpko som sa zasmiala. Čo tam po Snapovi...


Rozbehla som sa klubovňou k nemu a hodila mu ruky okolo krku. Na krátky okamih som zbadala jeho tvár, ako sa približuje k mojej. A potom ma začal bozkávať a ja som mu bozky nadšene opätovala. Dokázala som myslieť len na jediné slovo - konečne! Bolo mi jedno, že sa na nás všetci dívajú. Toto bola naša chvíľa.


Užívala som si výhody chodenia s vyvoleným. Hoci to, smaozrejme, so sebou prinášalo aj ich opak - stali sme sa témou číslo jedna v rokfotských klebetách. Vrcholom všetkého bolo, keď sa ma Romilda Vaneová spýtala, či je pravda, že Harry má na hrudi vytetovaného krčorohého chrapogota.
"Nie, má tam uhorského chvostorožca..." Romilda na mňa len vyvaľovala oči a nevedela, čo povedať. Možno také niečo Harrymu naozaj navrhnem...


Slnko ostro pálilo a bránilo mi v učení. Niežeby sa mi darilo alebo vôbec chcelo. Nemala som nijaké výčitky svedomia, keď konečne zazvonilo a ja som vstala, v ústrety Harrymu. Tuším mu práve končila obrana - musím mu zlepšiť náladu (ten Snape je ale zmrd), hoci Hermiona tvrdí, že odkedy spolu chodíme, je oveľa veselší.

Rozvaľovali sme sa na Harryho posteli v chlapčenskej izbe. Bola prázdna - Ron sa v klubovni hádal s Hermionou (ako to len oni vedia), Dean a Seamus sa v klubovni tiež učili a Neville bol nezvestný. Využívali sme prázdnu izbu - na učenie, dole bolo príliš hlučno.
Už nejakú tú polhodinu v izbe vládlo ticho. Akurát sa mi s herbológiou začalo dariť, keď sa odrazu Harry ozval: "Nemá to zmysel. Nedá sa mi sústrediť," a lišiacky sa na mňa zahľadel.
"No len počkaj, môj zlatý, mne to celkom slušne ide..." a veľavýznamne som dodala, "Navyše, dole sa zjaviť nemôžeme - čo by len povedala Hermiona?"
Ešte pred pár dňami totiž Harrymu vyčítala, že ma odpútava od prípravy na VČÚ.
"Kto povedal, že by nás zbadala?"
"Hmm..." povedala som už iba, slová mi uviazli v hrdle.
Keď sme sa od seba odtiahli, Harry si zložil okuliare a pretrel oči. Zoširoka sa usmieval.
Zrazu mi niečo napadlo. "Ukáž mi ich."
"Och, máš fakt hrozný zrak," skonštatovala som s okuliarmi na nose.
Harry iba pokrčil plecami. "Ale pristanú ti."
"Nie tak ako tebe."
Nadvihol obočie a pokrútil hlavou. "Nepristanú."
"Ale pristanú."
"Nie," húdol si svoje.
"Si tvrdohlavý, vieš o tom?"
"Ozvala sa Ginny Weasleyová, povestná svojou tvrdohlavosťou!"
Obaja sme sa zasmiali. Niekedy bolo také ľahké zabudnúť, že nie je len obyčajným tínedžerom a nesie na pleciach toľkú zodpovednosť. Rada som mu ten pocit dodávala, ako som len vedela.


"Ty si taký idiot, Harry Potter!"
Opäť ma pofŕkal. Špinavou vodou z jazera.
Harry sa, samozrejme, vo veľkom bavil na mojom výzore pripomínajúcom zmoknuté kura.
No veď počkaj, vyvolený-nevyvolený...
Schytal šplechu priamo do tváre a vrátil mi ju rovnakým dielom. Dokonca som sa tej prečistej vody aj napila.
Mala som rada, že so mnou nezaobchádzal ako v rukavičkách. To bol Harry. Bol jedným z mojich bratov.
A ešte čímsi viac.

Rozišli sme sa pri jazere po Dumbledorovm pohrebe. Čakala som to, odkedy riaditeľ zomrel. Vedela som, že Harry nebude šťastný, kým naháňa Voldemorta. Slnko ostro žiarilo, akoby sa mi vysmievalo. Je pekne a ty si nešťastná... Lenže niekedy sa veci nevyvíjajú tak, ako by sme si priali. Musela som ho nechať ísť, aj keď som nebola pripravená. Veď kto je pripravený žiť s možnosťou, že stratí niekoho, koho má tak veľmi rád?

Rozchod vždy bolí. Už som mala zo dva za sebou, ale ani jeden nebol natoľko intenzívny. Plný farieb a strachu. Preniknutý bolesťou. Stratou - možno viac stratou seba. Predtým som nebola naozaj zaľúbená, len pobláznená. K Harrymu som už niečo skutočne cítila. Cítim... *


Spolu sme prestierali a chystali večeru. Bolo mi do smiechu, mamka sa pokúšala zabrániť odchodu Harryho, Rona a Hermiony tým, že ich zamestnávala prípravami na svadbu. Každého osobitne, prirodzene.
"A čo si myslí, že kým nás tu ona drží pri svadobných koláčikoch, Voldemorta zabije niekto iný?"
Hrsť lyžičiek mi vypadla z ruky. "Takže je to pravda? Pokúšaš sa o to?"
Harry si ihneď uvedomil svoj omyl. "Ja nie... žartoval som..." márne sa to pokúšal napraviť, ale škoda už bola napáchaná.
Teraz boli karty na stole. Harryho slová mi iba potvrdili to, čo som už dávnejšie tušila. Všetky tie reči o proroctve a vyvolenom... Človek nemusí byť génius, aby si spočítal dva a dva.
Zavládlo medzi nami ticho. V spomienkach som sa vrátila do slnečných dní pri jazere, keď sme ešte boli spolu. Tušila som, že aj on na ne spomína.
Obaja sme sa strhli, keď do miestnosti náhle vstúpil ocko a chvíľu prerušil.


Zábava na svadbe bola v plnom prúde, tanečný parket praskal vo švíkoch, keď sa zjavil Kingsleyho patronus. "Ministerstvo padlo. Scrimedgeur je mŕtvy. Prichádzajú." V zmätku a panike som stratila prehľad o dianí. Hostia sa rozbehli do všetkých strán. Na okamih som zahliadla Harryho a Hermionu, ako hľadajú Rona. Pribehol k nim a chytili sa za ruky. Zatočili sa v priestore a odmiestnili. Zmizli. Len tak. Puk a sú preč. Prázdnota v žalúdku sa mi rozšírila.


*

Malá Ginny Weasleyová! Ja im ukážem!
Odjakživa som neznášala, keď ma niekto podceňoval. Predpokladám, že som tento pocit menejcennosti získala od bratov - lebo Ginniekins treba ochraňovať. Nie, netreba.
Nenadarmo som sa stala povestnou vďaka svojmu kúzlu netopierých soplí. Vďaka tomu si ma predsa Slughorn vybral do klubu. Ten zbabelec! Ron mal pravdu, učiteľ elixírov sa vie akurát tak schovať za študentov a svoje veľké brucho.

Sklamalo ma veľa ľudí. Sklamala som sa sama. Ľudia sa boja, opakovala som si v duchu. Bola to moja mantra, vravela som si ju každé ráno. Nepomáhalo. Hnevala som sa a zúfala som.

Harry bol niekde vonku, ani som nevedela, či je nažive, hoci smrť nežiadúceho číslo jeden by určite zaplavila noviny... Ale aj napriek tomu som sa po večeroch neubránila slzám. Keď ma nik nevidel, za zatiahnutými závesmi, mi vzlyky lomcovali telom.


Ešteže som mala Nevilla a Lunu. Spolu sme sa stali vedúcimi Dumbledorovej armády alebo aspoň jej pozostatkov. Luna bola mozgom, Neville vynikal odvahou a ja som do rovnice pridala horlivosť. Od mala mi vravievali, že mám v sebe oheň, rovnaký ako farba mojich vlasov. Tak som ho zapaľovala vonku.

Zubami nechtami sme bojovali proti režimu. Síl nám ubúdalo, preto ma vždy prekvapilo, keď sa niekto nový podujal na nebezpečnú úlohu. Carrowovci tresty pritvrdili. Zaviedli by aj trest smrti, keby tak nepreliali drahú a čistú čarodejnícku krv... Po stenách sme písali nápisy, aktivizovali sme sa, ako sa len dalo.
Informácie zvonku sme nemali takmer žiadne, Prorok písal samé klamstvá a časopis Luninho otca bol zakázaný, hoci so zákazmi sme si vedeli poradiť. Listy od našich boli síce heslované, ale ani rodičia sa mi veľmi nezdôverovali - predpokladám, že za tým stála mamka, aby ma chránila. Jediný, kto ma ako-tak chápal a napísal mi viac, ako by mamka kedy schválila, bol Bill. V duchu som si pripomenula, že k Fleur musím byť milšia...
Fred a George nám posielali zásoby, za smiešne ceny a niekedy úplne zadarmo. Časy sa celkom zmenili, Rokfort už nebol teplým domovom...


Dni stále plynuli, ale ja som sa cítila, akoby som zastala v čase. Jedinou útechou pre mňa bola DA, ktorú sme s Lunou a Nevillom udržiavali zubami-nechtami. Tešila som sa na každé jedno stretnutie, každú vzburu, ktorú sme podnikli.
Spočiatku sa nám skvele darilo, a Carrowovci nevedeli odhaliť, kto je za tým. Ale presne tak rýchlo, ako úspechy prišli, tak rýchlo aj odišli. Potom to všetko išlo, ako sa hovorí, dole vodou. Chytili nás pri krádeži meča z riaditeľne. Trestom bol zakázaný les s Hagridom! Nedokázali sme tomu uveriť - zdalo sa, že sa na nás na chvíľu usmialo šťastie. Odhadujem, že sa za nás prihovorila McGonagallová... Snape by nás bol nechal umučiť a zabiť...


"Sadnite si, slečna Weasleyová."
Usadila som sa na ponúkanú stoličku. V tejto pracovni som si už odpykala zopár trestov.
"Sušienku?"
"Nie, vďaka," pokrútila som hlavou.
Bola som zvedavá, prečo si ma dala profesorka zavolať, hoci som tušila, že to súvisí s mečom.
"Dajte si!" prikázala mi takým tónom, že som sa neodvážila odmietnuť. V očiach za hranatými okuliarmi sa jej blýskalo. "Kradnúť meč z riaditeľne, čo vám to, pre Merlinov ľavý lakeť, už len napadlo?"
"Kde ste vzali takú myšlienku?!" Ale nečakala na odpoveď a pokračovala. "Tým, že na seba pútate pozornosť? Nemajú vaši rodičia dosť starostí?"
Už-už som sa chystala namietať, keď odrazu dodala. "A ani Harry by to neschvaľoval. Takto sa vystrkovať, navyše úplne zbytočne!"
Prudko som sa nadýchla, keks mi vypadol z ruky. Harryho do toho miešať nebude!
Vstala som. Považovala som rozhovor za ukončený.

Potom Lunu uniesli z vlaku... Myslela som si, že sme celkom skončili. Jednak som sa o ňu nehorázne bála a zároveň pohasli všetky moje nádeje. S Nevillom sme sa snažili zachrániť situáciu. Ale mne zakázali Rokwille a Neville bol niekedy natoľko doráňaný od rôznych trestov, že sotva chodil. Predo mnou to, pravdaže, skrýval a hral sa na hrdinu... Koho mi to len pripomína?! Nečudujem sa ostatným, že viac neboli ochotní vzpierať sa režimu. Stratili motiváciu a nádej.
Najmä mučenie Michaela Cornera, ktorý vyslobodzoval z reťazí spútaného prváka, ich dosť odstrašilo. Ľudia sa zľakli a odstupovali. Schôdzy v noci sme celkom zrušili.
A ja som sa čoraz viac uzatvárala do seba. Nemalo to zmysel...


V hlave som si vymýšľala predstavy. Možno by som ho bola dokázala zastaviť. Možno som sa mala pokúsiť... Teraz by som ho mala len pre seba... Ale Harry by nebol šťastný. Tým som si bola istá. A koniec koncov, ani ja nie. Ale boli by sme spolu. Bol by tu.

Kde len si, Harry? Prečo nie si pri mne? V noci som sa budila prepotená. Od strachu z nočných môr. Už sa mi nesnívalo o Tajomnej komnate. Moje sny skôr pripomínali mamkine minuloročné (a predpokladám, že aj terajšie). Mŕtvy Harry. Opäť. Alebo mŕtva Hermiona. Nešťastný Ron. Harry - unesený a miesto jeho polohy neznáme.
Také predstavy mi zamestnávali podvedomie. Počas dňa som na to nemyslela. Nebolo kedy a po rozume mi chodili iné starosti. Dumbledorova armáda mi vypĺňala všetok čas. Známky som nikdy nemala horšie, ale bolo mi to jedno. Záležalo mi akurát ešte na transfe a čarovaní. Ale na povinnej náuke o mukloch by som za iných okolností vynikala...

Čas plynul strašne pomaly, ako keby niekto tlačil hodinovú ručičku do opačnej strany, ale nebol dostatočne silný.

Neville sa pri mne pristavil cestou z obeda. "Čo povieš na dnešný večer? Už sme sa dávno nehrali s farbičkami..." vymýšľal nápady.
Pokrútila som hlavou. "Neville, nemá to zmysel. No a čo, že bude na stene nápis: "Dumbledorova armáda?" Riaditeľ je už vyše pol roka mŕtvy, ak si si nevšimol..."
Neveriacky na mňa hľadel. "Ginny, nesmieš sa takto opúšťať! Čo sa ti stalo?"
Neodpovedala som mu. Nič sa nestalo. Len som veci videla v pravom svetle. "Harry by sa nevzdal. Ani s Umbridgeovou. Čo sa nepamätáš? Vždy vymysleli nejakú galibu! Čo takto prenosný bazén od Freda a Georga? Ešte aj Flitwicka tým rozosmejeme a dnes sa veru nemal dobre..."
Nenávidela som, keď ma poučovali. A keď sa k tomu ešte pridalo Harryho meno...
Od jedu som takmer prskala. "Vieš čo, Neville, daj mi pokoj, kým som ešte slušná..."
Chudák chlapec nič nechápal a ďalej si húdol svoje. Tak veľmi mi chýbala Luna, hoci ani ona by tomu vôbec nerozumela a bola by na jeho strane, ale aspoň by som na to nebola sama. "Harry tu tiež nie je a ako to, že ho tak dobre poznáš? Choď dočerta, Neville!"

Ten idiot svoj úžasný nápad zrealizoval. Samozrejme, že ho prichytili (nemal poriadnych komplicov) a vyslúžil si trest. Crucio. Preľakla som sa a prebodli ma výčitky. Ale ten pako sa mi prišiel pochváliť - Flitwick sa vraj usmieval (až do momentu, keď Carrow vyslovil názov neodpustiteľnej kliatby). Aspoňže bol spokojný...


Zhoríme, plamene vojny nás pohltia. Nemáme šancu prežiť.
V takomto rozpoložení ma rodičia našli na stanici v Rokwille. Mamka sa bála, že ma unesú z vlaku ako Lunu. Tušila som to, Bill mi totiž čosi naznačil v liste.
Aj Nevillovi som poradila, aby sa ukryl. Odboj už nemal význam, Rokfort takmer úplne padol do rúk smrťožrútov. Prekvapilo ma, že Neville veľmi nenamietal. V boji bol zapálenejší ako ja.
Od Veľkej noci som sa do školy nevrátila.

*

Čosi iné viselo vo vzduchu. Cítila som, že Harryho smrť niečo zmenila, že bojujúcim na strane dobra prestalo záležať na vlastných životoch - Harry sa im stal príkladom. Jeho smrť okrem prvotnej beznádeje vyvolala ešte väčšiu vzburu, rozdúchala plameň a rozvášnila dav. Jednu stranu naplnila pocitom víťazstva a druhú odmietaním vzdať sa.

Toto nebol len obyčajný boj, toto bola vzbura, vzbura proti nedobrovoľnej nadvláde. Boj bol nemilosrdnejší, teraz už nešlo len o prežitie. Už išlo o vyjadrenie nesúhlasu a odmietania podrobiť sa. Nevzdáme sa. Nie teraz, keď Harry Potter kvôli nám zomrel. Jeho smrť akoby odvrátila strach a ukázala ostatným, že existuje aj iná možnosť - že život v takých podmienkach nie je životom a smrť pre iných, pre väčšie dobro neznamená koniec. Takto budujeme inú budúcnosť. Tú lepšiu. Stovky ľudí však stáli pri dverách a pozorovali súboje. Bolo ťažké uhýbať sa zábleskom svetla a zároveň nespadnúť, pretože na telá na zemi nik nebral ohľad, pokiaľ nešlo o niekoho blízkeho. Neviem presne, ako som sa dostala k Bellatrix. Odrazu som stála zoči-voči Voldemortovej najvernejšej služobníčke. Spolu s Hermionou a Lunou. Krv mi divo pulzovala v hlave. Podlaha pod nohami bola horúca.
Prútik kmitajúci vzduchom. Napnuté zápästie. Letiace zaklínadlo.
Záblesk zeleného svetla mi preletel popri tele, minul ma sotva o milimetre. Na koži som cítila horúčosť zaklínadla. Bola o to silnejšia, o čo odpornejšia bola kliatba. Odrazu ma ktosi odsotil nabok. Mamka. Vyhrnula si rukávy a pustila sa do boja s Bellatrix.
Sotva som sa stihla nadýchnuť, či akokoľvek zareagovať, sieňou sa rozľahol iný hlas, príliš známy a príliš neskutočný zároveň. "Protego!"

Harry vyslal na Voldemorta cloniace zaklínadlo. Zachránil ma. Nás všetkých. Slnko žiarilo cez rozbité okná vo Veľkej sieni, keď som bežala k Harrymu, spolu so všetkými, čo prežili. Bol koniec. Strachu, strát, hoci nie bolesti. To bola daň, ktorú si konečné víťazstvo vzalo. V tej chvíli však vytvárala len nejasné pozadie. Žiariace slnečné lúče, sľubujúce lepšiu budúcnosť, ho odtlačili do úzadia. V objatí blízkych ma premohol pocit víťazstva, akéhosi druhu šťastia, ktoré prebilo všetky ostatné pocity. Bol koniec. Koniec. Neverila som, že sa toho niekedy dožijem a predsa to prišlo.
Úľava sa mi rozlievala žilami, napäté svaly sa konečne po nekonečných hodinách boja uvoľnili. Zhlboka som vydýchla. Po dlhej dobe som mohla slobodne dýchať. A teraz sa zdalo, že to tak bude do konca života...

Vojna z nás spravila lepších ľudí. Naučila nás dôvere aj nedôvere. Naučila nás riskovať, bojovať, milovať. Ukázala nám, čo je to stratiť milovanú osobu a zároveň, ako šťastne chutí zistenie, že tá osoba ešte žije. Napriek domnienkam...

Unavené viečka mi pomaly klesali, zaspávala som. Akokoľvek som sa snažila držať ich otvorené, nedarilo sa mi to, únava bola silnejšia. Spánku som sa však úplne nepodvolila, na to
som bola príliš vynervovaná a vystrašená. Každú chvíľu som sa budila, som mala pocit, že som prespala niečo dôležité. Tentoraz ma zobudila mamka.
"Ginny, zlatko, nechcela som ťa budiť, ale musím ísť pomáhať pri zranených, je ich tak veľa a posily z ministerstva stále nechodia," mamka rozhorčene stisla pery. Rukou si odhrnula vlasy z očí a z úst jej vykĺzol unavený povzdych.
Už-už som otvorila ústa, ale zarazila ma skôr, ako som stihla čokoľvek povedať. "Niet pri čom pomôcť-teda pre teba. Treba toľko vecí, že nik nevie čo skôr. Ale to už hádam prídu tie posily a spravia to ony. Ty si už urobila dosť, Ginny,"povedala mamka a silene sa usmiala. "Pohľadaj Freda a Geo..."mamka nedopovedala, všimla som si, ako sa jej roztriasli pery. Do očí mi vhŕkli slzy, načiahla som sa po jej ruku a stisla ju vo svojej. Cítila som prázdne miesto vo svojom tele. Bolo to také nepredstaviteľné, že sa už nikdy neuškrnie, alebo mi nehodí hnojovú bombu do izby, alebo...
Mamka sa pár ráz zhlboka nadýchla, aby sa znovu upokojila. "Pohľadaj Rona a Hermionu a choďte k..."preglgla, "k Billovi a Fleur, alebo k Muriel a pošli nám správu."
"Mami," zmohla som sa iba na oslovenie.
"Už je po všetkom, už to bude... dobré,"oči sa jej znova naplnili slzami. Videla som na nej, ako veľmi chce, aby som tomu verila. Ale teraz tomu neverí ani sama. Odrazu ma pevne objala. Cítila som vlhkú látku na pleci, uniklo jej zopár sĺz.


Pomaly sa odtiahla a usmiala sa na mňa, tentoraz bol ten úsmev o čosi menej silený a potom som kráčala sieňou, prázdnymi chodbami až k chrabromilskej veži. Zastala som pred prázdnym obrazom Tučnej panej a hľadela na blatisté pozadie obrazu. Premýšľala som, ako sa dostať dnu, keď sa odrazu obraz prehupol a pred ním stál on. Už som ho útržkovito videla v núdzovej miestonosti, ale aj napriek tomu ma zarazilo, ako veľmi sa zmenil. Dlhé vlasy. Pridlhé. Strhaná tvár. V očiach akýsi zvláštny oheň, ktorý som uňho predtým nevidela. Nečakala som, že sa stretneme tak náhle. Chvíľu sme na seba obaja len hľadeli.
A potom som sa k nemu rozbehla. Stáli sme tak blízko pri sebe, delili nás iba centimentre. Ruky som mu položila na hruď a postupovala vyššie až ku tvári. Musela som sa ho dotknúť, presvedčiť sa, že je to naozaj on, že je skutočný. Zdvihla som hlavu a zachytila jeho pohľad. Obaja sme plytko dýchali.
Čelom sa oprel o moje, pritiahol si ma k sebe, hladil ma po chrbte. Po lícach mi stekali slzy, uvedomila som si to, až keď mi ich prstom zotrel. Usmial sa.
"Snívaš sa mi?"zašepkala som.
"A ty mne?"
Pokrútila som hlavou a usmiala som sa, teraz si už celkom uvedomujúc príval sĺz.
Nahol sa ku mne tvárou a perami sa nepatrne dotkol mojich. Srdce mi tĺklo až v krku.
Rukami sa mu zavesila na plecia tak prudko, až musel cúvnuť chrbtom k stene. Uškrnul sa. Vnímala som len Harryho. Jeho horúce telo. Môj chrbát pritlačený k stene. Jeho rýchly tlkot srdca. Jeho vôňu a jeho blízkosť.


Zo všetkých tých udalostí sa mi zatočila hlava. Už toho bolo priveľa.
Bol pri mne a to bolo to najkrajšie, čo som si mohla v tej chvíli želať.
Dlho sme mlčky ležali na gauči a užívali si vzájomnú prítomnosť. Nerozmýšľala som, len som si užívala teplo jeho tela, pravidelný tlkot jeho srdca. A to by mi stačilo aj na celý život.
Hral sa mi z vlasmi, prepletal si medzi ne prsty a natáčal si ich na palec.
Tak veľmi som potrebovala vynahradiť celú tú večnosť bez neho.
"Opovážiš sa ešte niekedy zdrhnúť na takú dobu,"sykla som medzi bozkami a privrela som oči, keď mi perami postupoval na krk.
"Už sa ma nezbavíš,"zašepkal a vzdychol, keď sa mi perami prisal sa pulzujúcu tepnu. Ja som k tomu tiež nemala ďaleko.
Nebyť kriku Siriusovej mamy, ktovie ako by to dopadlo. Odtiahla som.
Oprela som sa mu o plece. A potom ani neviem ako, začal rozprávať o všetkom, čo prežil za celý rok. A ja som ho počúvala takmer s otvorenými ústami.
Videla som, ako to prežíva znovu a ja som to prežívala s ním.
Neviem, kedy sme únavou zaspali, ale bola to jedna z najkrajších nocí, aké som kedy prežila.
Napriek všetkému.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 S A M S A M | 27. července 2016 v 0:47 | Reagovat

Evanska musím uznať že ked som videla že je to až 8 strán tak som si povedala že to mi bude trvať večnosť kým to prečítam :D ...ale vzhľadom na to že som asi celú polovicu poviedky mala husiu kožu...naozaj to bolo až 8 strán? :D ..mám pocit že som to zhltla na jeden dych :)...veľmi pekné ...musím povedať  že som práve zistila že mi celkom chýba HP a že ie je odveci niekedy si ho osviežiť v pamäti :) ...LEN TAK ĎALEJ :*

2 Kris Kris | Web | 19. srpna 2016 v 10:20 | Reagovat

Bolo to krasne, vtipne a hlavne bolo to o Ginny a Harrym ;) Milujem tento par a naozaj sa mi pacilo, ze si sem zakomponovala aj cas, kedy bol Harry prec a Ginny rebelovala na Rokforte. Chyta ma nostalgia, budem si musiet spravit HP maraton opat ;) Dakujeme za tatu poviedku

3 WaclawT WaclawT | E-mail | 17. ledna 2017 v 20:25 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na nekonecne-pribehy.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama