Zachránená

2. června 2016 v 16:49 | Evanska |  Jednorázovky
Zachránená- Westlife - Safe

Nemám slov. Som posadnutá sama sebou a svojím životom. O mojom vlastnom psovi.
Ťapka :)
Venované milovníkom psov - osobitne Ľubke :)



Auto nahlas zatrúbilo do ticha noci na psa, ktorý vyplašene prebehol cez cestu a hrnul sa ďalej. Vodič znovu naštartoval, pretože zabrzdil tak prudko, až auto úplne zastalo a motor na prastarom forde stíchol. Šofér chvíľu počkal, aby si vydýchol, lebo zrážku, ktorá mohla nasledovať, už takmer videl, no po pár sekundách naštartoval. Na moment svetlá reflektorov osvetlili roh uličky, kde sa niečo pohlo a šuchlo dekou, ale vodič auta si v tej chvíli zapínal pás, takže nič nepostrehol a o čosi opatrnejšie pokračoval v ceste.
V rohu sa to niečo, čo by okoloidúci pokladal len za vrece odpadkov alebo možno túlavú mačku, znovu pohlo.
V lampe sa zažalo svetlo a hoci stále blikalo a štrajkovalo, kruh svetla osvetlil aj roh uličky, odkiaľ vychádzali tie zvuky. Teraz už bolo možné vidieť dva veľké kontajnery a vzadu sa krčiacu osobu, prikrytú hrubou špinavou dekou. Dievča zrejme aj spod zavretých viečok zbadalo rozdiel v osvetlení, otvorilo oči a bez prestania žmurkalo z toho rozdielu. Mohlo mať sotva pätnásť, no bolo ťažké určiť jej vek, keďže bola naozaj v hroznom stave. Jej vlasy kedysi zrejme boli lesklé a husté, teraz to však už bola len trčiaca slama, ostrihaná nakrátko, akoby jej šlo len o to, aby ich mala čo najkratšie. Tvár mala špinavú a sinavú a keď si oči už zvykli na blikajúce svetlo, jasne sa dal rozoznať sivý odtieň. Boli mútné a kalné. Niečo v nich však chýbalo. Hľadeli na svet bez zmyslu či chuti. Boli prázdne. Len krvoupodliate bielka a s nimi kontrastujúce čierne zrenice. Biologické orgány. Nič viac.
Dievča privrelo viečka ťažké únavou, ignorovalo všetko naokolo, najmä skupinku chichotajúcich sa dievčat a takisto malého psa, čo pred chvíľou takmer skončil pod kolesami auta. Padajúce viečka však celkom neprivrelo a pozrelo na psa, odhadujúc, či len prejde okolo alebo bude chcieť bojovať o jej územie. Dívala sa naň skôr zo zvyku ako zo strachu či znepokojenia. Ešte raz si premerala psa, no nezdalo sa, že by chcel podniknúť niečo iné okrem pchania ňufáka do smetí pri kontajneroch. Zavrela oči, aby všetko znovu zmizlo a mohla pokračovať v spánku. V mysli sa jej však vynorila predstava.


Malý fľakatý psík bežiaci krížom cez celý trávnik priamo k nej. Ten istý pes poskakujúci vedľa nej na lúke vo vysokej tráve. Ona a pes vzadu pri dome, hladkala ho po krátkej srsti a pes spokojne dychčal s jazykom trčiacim z papuľky.
Pes ostro štekujúci na iného, ona ešte ako malé dievčatko stojace za ním a s obdivom hľadiace na koniec vôdzky. Ona sediaca na starom gauči na terase a s pobaveným úsmevom, hľadiac na psa, ktorý vyskočil na gauč k nej a maximálne spokojný sám so sebou sa jej uvelebil na kolenách...
"Leslie," zašepkala chrapľavo, z očí jej tiekli prúdy sĺz. Teraz už prezrádzali viac. Z čisto biologických orgánov sa v nich mihol náznak ľudskosti. Smútok a trpkosť, zmiešané dohromady.
Srdce jej bilo v bolestnej melódií. Leslie-Leslie-Leslie...
Znovu zavrela oči.

"Leslie, Les?" volalo dievča ticho. Vonku sa už stiemavalo a na oblohe sa objavila prvá hviezda. Večer bol takmer tichý, narúšal ho len krik tlmený stenami a dverami. Nízkej bucľatej blondínke po lícach stekali slzy. Tackavo kráčala po chodníku, rukami sa objímala, aby sa tak ochránila pre zimou. Vysmrkala sa, hlasné trúbenie na chvíľu prehlušilo zvýšené hlasy.
"Leslie?" zašepkalo dievča znovu, tentoraz hlasnejšie. Jej trasľavý hlas sa niesol povetrím.
Niečo zašušťalo a z pootvorených dverí sa ukázala najskôr hlava malého fľakatého psíka. Pricupitala až ku (svojej) paničke a zdvihla k nej hlavu s chápavými očami. Dievča si kľaklo a oprelo sa o stenu. Leslie si jej hlavu položila na kolená a dievča si do jej srsti okamžite zaborilo tvár. Telo sa jej otriasalo tichými vzlykmi a Leslina srsť bola čoraz zmáčanejšia paničkinými slzami. Z domu sa ozval ostrý výkrik, dievčaťom trhlo a prestalo vzlykať, čakajúc ďalší. Nasledovalo však len buchnutie dverí.


Dievčatá sa zachichotali. Taký primitívny chichot! Filip pokračoval v napodobňovaní, ako sa Tamara tvári, keď sa jej učiteľka niečo pýta. Očervenela od zlosti a poníženia. Do očí sa jej tisli slzy.
Našťastie zazvonilo a spolužiaci museli prestať. Ešte aj v tej sprostej ružovej mikine sa potila. Neznášala ružovú. Čo bolo ešte horšie, Rebeka mala rovnakú.
Lenže mame to vysvetliť nedokázala. Prečo ju nemáš rada? Bola predsa drahá! Jej dievčatko musí mať to najlepšie! Aká je len nevďačná!
Odporná matéria! Ocko sa jej nikdy nepýtal, čo sa jej páči. Nech si nosí, čo chce...
S otcom vychádzala lepšie. Akurát sa sťažoval, že sa šuchce a je spomalená.
Nesnívala o žiadnom záchrancovi, toho nemala v ľudskej podobe. Hoci taký frajer na motorke, Rebeka by sa počúrala od závisti...

"Leslie, poď sem! K nohe! Nedáš si klobásu?" Odmietala ju kŕmiť granulami. Zverolekár ich odporúčal na chudnutie, lebo z toho psa bol už viac sud/ skôr pripomínal sud, ale Tamara to odmietala. Nie, Tami Leslie dopraje/si zaslúži všetko na svete.

Ozval sa strašný rachot a piskot a srdce jej vynechalo úder. Ten pohľad jej vyrazil dych. Všade samá krv.
Jej vina. Nikdy si to neodpustí. Hmla. Tma.

O týždeň sa doma zjavil pes. Nový.
V to ráno sa mamka s ockom správali zvláštne. Príliš sa škerili. Raňajky stáli na stole a deň voňal niečím špeciálnym. Dačo viselo vo vzduchu. Tamara to hmatateľne cítila a bála sa. Až ju mrazilo od strachu pri pomyslení, čo zase vymysleli. Pokúšali sa ju rozveseliť už všelijako.

Jej vina. Ona za to mohla!
Doma reagovali nezúčastnene. Ako môžu byť takí chladní?!
Neskôr prišiel hnev - sa naštvali. Tamara odmietala chodiť do školy. Týždeň strpeli, ale potom izbou preletela papuča a...
Komunikácia sa začala - odmietala sa rozprávať. Hádky prosby, úplatky.
Povolila, rezignovala. Nič sa vlastne nezmenilo. Stále bola škaredá, hlúpa, neschopná. Tamara.
Skoro ráno zazvonil zvonček.
"Tami, choď, prosím ťa, otvoriť. A nešuchci tými nohami!" neodpustila si poznámku mama.
Tami neochotne vstala od teplých hrianok. Vonku lialo, tak si pritiahla ružový župan bližšie.
Pred dverami stál chlap na motorke. Čo to má znamenať?

Pred ním bola čudná veľká krabica. Hýbala sa a vydávala prapodivné zvuky. Štekala!
Tamara takmer zamrela. Zatvorila oči.
Doslova jej zaťalo do živého. Z jej miláčika jej nezostal ani chĺpok. Len fotky a spomienky. Vina a bolesť.
"Hej, ste Tamara Hallová?"
Prikývla, neschopná slova. Iba naňho civela.
"Ja to vybavím." Mama sa pretisla popri Tamare. Aj ona plakala, mala vlhké líca.
Odkašľala si. "Tami, ani to neotvoríš?"
Tamara stála na mieste ako prikovaná.

Otec rozrezal kartón. Zvnútra vyletel pudel, dychčal. Bol maličký a huňatučký, s ružovou mašľou na krku.
Vycikal sa o poštovú schránku - hneď sa zabýval a označkoval si územie. Obehol celú záhradu.
Zo škatule vytiahli celú výbavu - novučičkú. Tú Leslienu spálili. Príliš jej... spomienky...
Vodítko, košík, búdu, deku, všetko...
"Na, daj jej maškrtu."
"Poď sem, zlatko," volala pudla mama. "Je to ona, sučka. Ako ju nazveme?"
Pudlík sa Tamare ihneď vyškriabal na kolená. Bola taká hebučká.
Tami sa zamyslela. Vždy mala rada písmeno L. To vlastné sa jej nepáčilo - znelo príliš tvrdo. "Lilian. Lily."
"Ahoj Lily, vitaj u nás."
Teraz bola doma.

"Dnes môže spať dnu. Ale len dnes!" Koľko dobrosrdečnosti! Ale Tamara jej bola vďačná.
Po dlhej dobe oboch rodičov vyobjímala a vybozkávala. Spolu s Lilian - Lily, tak ju nazvali.
Rodičia jej dokonca zaplatili výcvik - uslzená Tamara odmietla, to je predsa jej práca. Ona sa na to teší!
V tú noc sa zo spánku usmievala. V posteli ju (totiž) hrialo drobné huňatučké telíčko.

"Filip! Drž hubu, ty idiot! Nie si normálny! Nevieš, čo so sebou? Nikto na tvoje sprostosti nie je zvedavý!"
"Mrzí ma to. Počula som, čo sa stalo..."
Rebeka k nej podišla.
"Tiež mi zomrel škrečok. Riško. Minulý rok."

Tamara sa opäť rozplakala. Ticho v triede. Učiteľka sa prekvapene rozhliadla, potom sa jej v očiach blyslo pochopenie a láskavo sa na Tami usmiala.
Tamara napísala Rebeke lístoček. "Ďakujem".
"Rado sa stalo/ Nie je zač".


"To je on? Ten nový?"
"Hej," prikývla. Lily už Rebeke oblizovala ruky. Psy vždy vedeli vycítiť dobrých ľudí.
Dobrých? Tamaru tá myšlienka samú prekvapilo. Ale asi... áno...
"A je to ona. Lily."
"Čauko Lil. Si krásna!"
"Vedela som, že sa ti bude páčiť."
Rebeka šokovane zdvihla pohľad od psa. "Fakt? Ako to?"
"Je taká... rebekovská."
Rebeka sa zasmiala, ale obočie mala stále zvraštené.
"Štýlová. Perfektne ostrihaná a tak. Má všetko, čo potrebuje a chce a..."
Stále šok. A potom smútok...?
"Myslíš si, že taká som?"
Tamara zostala ticho. Popravde, nevedela odpovedať.
Minúty sa vliekli. Lily behala okolo a vrtela chvostom.
Rebeka si k nej čupla. "Chápem, že ti taká pripadám. A asi máš pravdu. Som taká. Mám všetko, čo chcem..."
Na srsť psovi čosi kvapkalo.
"Ja som ne..." začala Tamara váhavo...

"Prepáč..."
Potiahla nosom. "Až keď zomrela Leslie som si uvedomila..."
"Rebeka... Rebeka! Becky!"
Zareagovala až na kamarátsku prezývku.
"To je v pohode. Naozaj. Veď si to nebola len ty. Aj Filip, Lucia, Monika, Tomáš a..."
"Hej..."
"Kašli na to..."

"Tá ale smrdí!"
"Hej, moja mama to neznáša."
"Kúpeš ju?"
"Nie, to v salóne. Ale nemá kúpeľ rada. Miluje blato."
"Vidím."
Dievčatá sa veselo zasmiali.

Začali sa spolu hrať. Pršalo, ale im to bolo jedno. Pudlica nechutne páchla. To bude mama nadávať! A čo!
"Odkedy ju máš?" opýtala sa Rebeka. Lilian práve naháňala lúčne koníky. Žrala ich a štekala.
"Asi len mesiac."
"A ne... veď vieš... nepripomína ti Leslie?"
"Áno. V prvej chvíli, ako som ju zbadala, to bolelo. Strašne. Hnevala som sa aj na rodičov, že mi to robia... ale potom..."
"No nezbožňuj ju!"
"Veru!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ľubika Ľubika | 7. června 2016 v 22:39 | Reagovat

Moje vtáčatko krásne!!! Ako vždy dokonalá poviedka :) srdce mi búši, keď si to tu prezerám a spomínam na staré časy ;) ďakujem za venovanie :*

2 ShaylaAjhhi ShaylaAjhhi | E-mail | 11. října 2018 v 19:25 | Reagovat

Absolutně nová aktualizace balíčku SEO / SMM "XRumer 16.0 + XEvil 4.0":
captcha řešení Google, Facebook, Bing, Hotmail, SolveMedia, Yandex,
a více než 8400 dalších kategorií captcha,
s nejvyšší přesností (80 až 100%) a nejvyšší rychlostí (100 img za sekundu).
Můžete připojit XEvil 4.0 k nejoblíbenějšímu softwaru SEO / SMM: XRumer, GSA SER, ZennoPoster, Srapebox, Senuke a více než 100 dalších softwarů.

Zájem? Existuje spousta nepřehledných videí o XEvile na YouTube.
Hodně štěstí!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama