Staré spory urovnané

24. května 2016 v 13:30 | Evanska |  Jednorázovky
A ďalšia poviedka - napísaná pred sto rokmi. Bez poriadneho názvu - neviem žiaden vymyslieť. A ani neviem,
prečo to tu pridávam - pre ten pocit, asi :)






Zobudila som sa do studeného rána, jedného z tých, keď je taká zima, že len čo vytrčíte nohu spod periny, máte zimomriavky až na krku. Pozrela som na budík na zapratanom nočnom stolíku. Bolo sotva sedem. Pretierajúc si oči som sa obzerala po príčine toho, že som sa zobudila tak zbytočne skoro. Škrípajúci zvuk upútal moju pozornosť a za oknom som zbadala sovu, vlastne krásneho tmavého výra, ako v pravidelným intervaloch škrabe na okno. Aj Lucy a Dominique sa už mrvili v posteliach a rozospato žmúrili smerom k oknu. Keďže ani jedna z nich nevyzerala, že by sa mala k činu, prinútila som sa vstať z postele a otvoriť okno. Výr ihneď vletel dnu, aj jemu asi bolo chladno, a elegantne pristál na stole. List pustil zo zobáka a začal sa venovať svojmu ľavému krídlu.
Podišla som k stolu a hodnú chvíľu lúštila to šikmé písmo. Keď sa mi to konečne podarilo, už som sa netriasla od zimy, ale od hnevu.
"Idiot!" zašomrala som si popod nos. To už aj Dom zbystrila pozornosť a hlasom tlmeným vankúšom sa opýtala: "Kto?"
"Malfoy," zahrmela som stále rovnako podráždene. Očami som ešte raz prebehla list a zaumienila si, že mu to oplatím.

Dúfam, že si nezabudla, že tá prefektská schôdza je presunutá na dnes. Viem, že som ti to pripomenul už včera, ale nechcem, aby to dopadlo ako naposledy. A teraz na to určite nezabudneš...
Inak dúfam, že som ťa nezobudil... vlastne nie, ale zo slušnosti by som to mal napísať. A ja som slušný. Tak dobré ráno, Weasleyová.

Ako naposledy? To čo si to dovoľuje?! Raz som neprišla na schôdzu a aj to len preto, že dátum presúval na päť krát a všetko sme už vyriešili "za pochodu"... Aby som na to nezabudla?!
Mala som chuť roztrhať ten zdrap pergamenu a možno aj vyšklbať perie tomu jeho výrovi, keby nebol taký krásny. Navyše nie som žiadna tyranka zvierat. Ale toto už presiahlo všetky možné hranice. O čo tomu debilovi ide? Samozrejme okrem jasného cieľa vytočiť ma do nepríčetnosti...
Stále som mala čas na to, aby som si znovu ľahla do postele, ale hlavu som už mala úplne prebratú a plnú vražedných myšlienok.
Po nejakej tej hodine vo vani som dospela k záveru, že ho budem ignorovať. Nemienim zbytočne mrhať energiu na takého prvotriedneho kreténa. Ale plány akosi vždy zostanú len plánmi, že?

Odkedy som zistila, že hlavným prefektom sa stal Malfoy, bola som si istá, že to bude katastrofa. My dvaja sme spolupracovať nikdy nedokázali, či už išlo o pripravenie elixíru, ak sme náhodou skončili ako partneri, alebo o hliadkovanie. Ako by sme aj mohli, keď sme od malička mali voči sebe predsudky. Obom nám bolo vštepované, že kamaráti byť nemôžeme. A tak bolo zrejmé, že to ani s odznakom to o nič lepšie nebude.


Utekala som chodbou, taška plná kníh ma ťahala k zemi, vďaka čomu ma neskutočne bolelo plece. Bola som natoľko pohrúžená do vražedných myšlienok, že som si ani nevšimla, do koho som narazila. No hádajte! Sám pán "Naserme-Rose hneď-od-rána!"
A zrazu sa zo mňa všetok ten hnev vylial. Ako som to zo seba všetko vychrlila, odrazu som si začala uvedomovať aj okolie. Stáli sme na chodbe, väčšina ľudí prechádzajúcich okolo sa na nás začudovane dívala. Teda, konkrétne na mňa. Malfoy zostal ticho a na tvári mal zarazený výraz. Nevedela som prečo, ale nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Prehnala som to? Čoho som sa bála, že tam uvidím?
Zazvonilo. Zdvihla som pohľad a na okamih zachytila jeho pohľad.
"Počkaj," zašomrala som, ale sama nevedela, čo chcem povedať. On sa otočil a odišiel, hlavou mi kývol na pozdrav a kráčal smerom k skleníkom.
Dopaže, prečo je všetko v poslednej dobe také netypické? Stereotyp je podľa mňa skvelý - všetko funguje vo svojom bežnom systéme, vy si žijete vo svojej bežnej rovnováhe a neprežívate žiadne zmeny, ktoré by vás úplne vykoľajili z toho, čo poznáte a máte radi...
Toto nie je Malfoy, akého poznám. Jeden čaká, že sa s ním bude hádať a tvrdiť opak ako vždy a on... on odíde so zvesenými plecami. Keby neodišiel a hádal sa so mnou ďalej, možno by som aj uznala, že má pravdu... nejakým spôsobom, z ktorého by si to mohol vydedukovať. A potom by som tvrdila, že to tak vôbec nie je.
"Dopaže, čo mám robiť?" zamrmlala som si sama pre seba, samozrejme nerátajúc s Alovou neviditeľnou prítomnosťou.
"Čo takto ísť na hodinu? Už meškáš," odpovedal už viditeľný a plášť si skladal pod habit.
"Čo tu robíš? Pokiaľ viem, máme spolu herbológiu."
"To by som sa mohol aj ja spýtať teba, Rose."
Prevrátila som oči. "Čo tu robíš neviditeľný?"
"Pred nikým sa neschovávam, to si nemysli..." Hotový obraz neviniatka. Začínala som chápať, prečo mu doma prejde viac vecí ako Lily. To, že otvoril ústa bez naliehania zrejme malo niečo spoločné s mojim pohľadom. Ale nemala som náladu čakať, kým niečo z neho dostanem a navyše, už sme ozaj meškali.


Náš neskorý príchod prijala profesorka Sproutová našťastie bez komentára. Šuchli sme sa s Alom za najbližší stôl a ja som ihneď preskenovala miestnosť pohľadom. Malfoy sedel na druhej strane miestnosti. Chvíľu som naňho hľadela, ale on ani len nedal najavo, že postrehol moju prítomnosť. Dopaže. Začalo ma hrýzť svedomie. Nemala som vybuchnúť, ale prečo ma potom tak provokoval, keď ma nechcel vytočiť? Navyše práve to sa mu podarilo - dosiahol najvyšší stupeň Weasleyovskej stupnice hnevu - a potom sa ešte tvári dotknuto? Nedotýkaj sa rohu erupmenta, keď nechceš, aby vybuchol, nie?
Fajn, uznávam, asi som zašla ďalej, ako som mala. Možno by som sa mu mala ospravedlniť, minimálne za toho nechutného lenivca, ktorý necháva druhých, aby zaňho urobili všetku špinavú prácu, lebo to nie je tak celkom pravda. A možno aj za to, že si chce ľudí kúpiť peniazmi. Och, tá moja prekliata horkokrvnosť.
"Och, nie," zahundral odrazu Al.
"Čo sa deje?"
Nasadil kyslý výraz. "Presádzame mandragory."
Nuž, keď sa darí, tak sa darí. Kým sa Al psychicky aj fyzicky pripravoval na nechutnú úlohu, ja som predstierala, že si píšem poznámky, hoci v skutočnosti som sa chystala napísať Malfoyovi lístoček a ospravedlniť sa mu. Fajn, trochu zbabelé, neriešiť to z tváre do tváre, ale už len samotný úmysel ospravedlniť sa mu ma stál hodný kus hrdosti.

"Malfoy?"
Nič. Žiadna odpoveď. Pozorne som ho sledovala, ale po prečítaní môjho odkazu ani okom nemihol či akokoľvek nedal najavo, že sa mu vôbec niečo dostalo do rúk.
"No tak, mohol by si mi odpísať?"
Stále nič. Tvrdo a dôkladne ma ignoroval.
"Celkom rada by som totiž vedela, či to vôbec prišlo tebe - nemám chuť vypisovať niekomu nepovolanému."
"Prosím, neignoruj ma a odpíš."
"Mám to brať tak, že nemáš čistý pergamen a chystáš sa využiť tento?"
Možno by som ho lístočkami bombardovala aj naďalej, keby Sproutová nepoznamenala, že pri presadení mandragor nám pergamen skutočne nepomôže a nepozrela sa mojím smerom. Tak som to vzdala, odhodlaná odchytiť si ho po hodine. Ak dovtedy neprídem o nejakú končatinu.


Kvôli slúchadlám som prepočula zvonenie a keďže som skončila ako jedna z posledných, ani som nepostrehla, kedy Malfoy vyšiel zo skleníkov. Expresne rýchlo som si nahádzala veci do tašky a vybehla von v snahe nájsť ho.

"Hej, Malfoy, Malfoy! Prestaň predstierať, že ma nepočuješ a zastav na chvíľu!"
"To naozaj nedokážeš pochopiť, že ťa nechcem vidieť, Weasleyová?"
"Zvláštne počuť to práve od teba, ale máš pravdu. Tak či tak, chcela som len povedať, že..." zasekla som sa, pretože mi vyschlo v hrdle. "Prepáč?"
Prekvapene sa na mňa pozrel, až ma to jeho prekvapenie podráždilo a zabolelo. Čo si myslí, že nie som schopná uznať si chybu?
Hodnú chvíľu na mňa hľadel, mala som pocit, že ma jeho sivé oči prepaľujú. A potom z ničoho nič povedal, "Prijímam," a zvrtol sa na päte.
Počkať! To má byť všetko?
"Malfoy!" zakričala som naňho mimovoľne.
Otočil sa a nadvihol obočie. Mala som chuť urobiť to isté sama pre seba, lebo som nemala ani najmenšie tušenie, prečo som naňho zakričala. Skrátka sa mi to celé zdalo akési neukončené. Vymykalo sa to Weasleyová-Malfoy štýlu.
"To... to ako len tak?"
Venoval mi nechápavý pohľad. "Môžem sa hrať na urazeného, ak sa budeš cítiť lepšie."
"No tak, Weasleyová, teraz si sa mala sarkasticky zasmiať," ozval sa, keď som nijako nereagovala. "Dnes si nejaká... vymenená."
"Ani ty dnes nie si ten Malfoy, ktorého všetci poznáme a milujeme."
Pozrel na mňa čudne pokriveným pohľadom. A potom sa uškrnul tým svojím typickým arogantným úškrnom.
"Ja tomu vôbec nerozumiem. Prečo ma stále tak... tak vytáčaš?"
"Lebo ma to baví."
Do tváre sa mi opäť nahrnula červeň. Tentoraz už nie od zahanbenia, ale od hnevu. To len Malfoy vo mne dokázal spôsobiť takú búrku pocitov.
"Si neskutočný idiot."
Ako to, že sa dokážeme tak ľahko a rýchlo pohádať, hoci ešte pred pár minútami sme sa konečne normálne rozprávali?
"Zase to berieš príliš sprudka, Weasleyová. Prečo mi to dovolíš?"
Tak on sa tu so mnou bude zahrávať?! Zúrila som. Vo vrecku habita som tuho zvierala prútik, aj keď oveľa radšej by som mu vylepila.
Okrem toho, opäť raz mi vzal slová. Stáli sme oproti sebe uprostred chodby, ja som naňho gánila a on sa na mňa díval nepreniknuteľným pohľadom.
Pohŕdavo som pokrútila hlavou. Dlaň ma takmer štípala, ale nestálo mi to za to, aby som mu ukázala, že je vôbec hoden toho, aby ma kvôli nemu bolela ruka. To nie.
Otočila som sa na päte a kráčala preč. Najskôr ma rozzúri, vypočuje si spŕšku prívlastkov, potom sa tvári urazene, donúti ma pokoriť sa pred ním a ospravedlniť sa a nakoniec povie, že ho to celé baví?
Teraz bola moja chvíľa byť urazenou.

Prešlo niekoľko dní a nestalo sa... vôbec nič. Musím sa priznať, že hlavu som mala úplne v kýbli, neustále som rozmýšľala, čo som mu mohla povedať. Zároveň som aj ľutovala, že som mu nevylepila - keď nad tým uvažujem takto s odstupom času, aj by to stálo za boľavú ruku. Vďaka tej nanešťastie neuštedrenej facke by sa totiž dostavil pocit zadosťučinenia, ktorý mi teraz chýbal. Bola som ale vďačná za svoju weasleyovskú hrdosť, že mi nedovolila sa naňho ani len pozrieť. Alebo možno skôr za moju šikovnosť a rýchlosť, že ma pri tom nikdy neprichytil. Hej, pozerala som sa. Vy by ste sa nie? A štvalo ma to. Hrozne! Najmä to, že on vyzeral, ako keby sa ani lístok na strome nepohol. Všetko bolo v najlepšom poriadku, aspoň v jeho vesmíre.
Tak trochu zvrátene som sa tešila na stretnutie prefektov, lebo tam sa navzájom nevyhneme. Pretože ak ma niečo dokáže štvať, tak sú to neukončené veci.

Prišiel deň D. Ráno som si to ani neuvedomila, zaspala som, posielala si lístočky a dostala trest za vyrušovanie. Slnko svietilo, mala som dobrú náladu. Až kým...
"Neponáhľaš sa?" opýtala sa celá zmätená Lucy.
"Čo? kde?"
"Prefektská schôdza?" poklopkala si po čele.
"Prepána, skoro som zabudla! A mám po dni... to by mal zase reči..."
Prešla ma chuť do jedla.


"Ok, takže všetci vieme, že ples tento rok nebude... a Weasleyovej sa uráčilo prísť," a pokračoval v príhovore.
Po schôdzi som kráčala preč a ignorovala ho. Bola som sklamaná, dokonca by som privítala aj nejakú konfrontáciu. Už dlho som sa s nikým nepohádala, ak nerátam Dom, ale to je na dennom poriadku.
"Weasleyová, počkaj!"
"Čo je, Malfoy? Zabudol si si niečo?"
"Hej. Ospravedlniť sa."
"Už si sa. Prijaté."
Poberala som sa na odchod.
"No a ako sa máš? S kým ideš do Rokvillu?" nervózne sa poškrabal po hlave.
Pokus o zdvorilý rozhovor. Ja ho nechápem... ale hru som hrala s ním. "Fajn, dostala som trest, nestíham sa učiť. Takže neviem, či vôbec pôjdem. Čo ty?"
"To neznelo fajn. Ale podobne, až na ten trest. Ja som vzorný študent."
Pch! "To určite! Kto sa to minulý týždeň pobil s Jamesom?"
"Čo? Ľutovala si bratančeka?"
"Ty nemáš súrodencov..." Zato ja a moja rodina, my sme ako králiky. Všade samí ryšaví.
"Ale bratancov mám," oznámil hrdo ako malý chlapec, čo má cukrík.
Usmievali sme sa na seba. A zrazu bol pri mne celkom blízko.
"To čo si urobil?!" zvreskla som a otrela si rukou ústa.
"Ty si sa ešte nebozkávala? Vedel som, že si asi nevinné dievča, ale že až takto..."
"Si neskutočný idiot..."
A potom ma pobozkal zase. Nebránila som sa, šlo mu to.
"Nebola to moja prvá pusa. Ty chrapúň."
"Ale bola najlepšia."
"Hovorím, chrapúň."
"Môžeme o tom spolu polemizovať. Napríklad v takom Rokville," zatváril sa zamyslene. "Ak teda prijímaš."
Ja som pre zmenu nahodila lišiacky úsmev. "Aj o tom môžeme polemizovať..."
Ale už to bola polemika bez slov. Čas sa dá predsa využiť plnohodnotne aj inak, no nie?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tonks Tonks | 25. května 2016 v 21:07 | Reagovat

v rokville alebo dakde v prefektských izbách? alebo jej pomôže pri treste? :D :D och, čítam si znovu ten záver a priblblo sa tu usmievam. ^_^ asi tu nič konštruktívne nesplodím, veď ty vieš výhrady... ale som rada, že dopisuješ staré nápady ;)

2 Vani Vani | 14. prosince 2016 v 12:40 | Reagovat

Pekné ale v tých časoch predsa učí herbológiu Neville, ne profesorka Sproutová. Inak pekné, veľmi dobrá poviedka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama