Pizza, pauza, pokoj, preč

6. května 2016 v 9:45 | Evanska |  Jednorázovky
Nová poviedka. Môj príbeh. Je to taký humor-tumor. Páči sa :)




Rakovina. Lekársky sa definuje ako choroba spôsobená nadmerným bujnením buniek.
Slovo, ktoré všetci dobre poznáme. Ja ešte lepšie, mám s ňou osobnú skúsenosť. Nechcem však rozprávať o liečbe. Nezvládala som ju dobre - podstúpila iba polovicu.
Bolo to náročné obdobie. Rozišla som sa s priateľom, hoci nám vzťah škrípal už dlhšie. Hádala som sa s rodičmi a deň sa nikdy neskončil tak, ako sa začal - plány nám padali ako hrušky na jeseň.

Žila som bežný život, trápili ma bežné choroby, problémy. Nikdy predtým som hospitalizovaná nebola a ihly som sa bála ako čert svätenej vody.

Ani neviem, kedy sa to začalo. Ľudia naokolo si všimli, že je so mnou zle. Správala som sa neskutočne flegmaticky, riad umývala bez jari, neučila sa, nestresovala. Dokázala som presedieť celé hodiny a "jukat" na "měsíček". A samozrejme, vracala som a bolela ma hlava. Aďa deň pred prvým epileptickým záchvatom plakala. Laura to tiež videla. Zvyšok rodiny ma považoval za tehotnú, anorektičku (viditeľne som schudla) alebo pacientku zo psychiatrie. Vraj sa tak trápim pre Ľuba. Stalo sa to častou príčinnou hádok.
Ako oznámite takú novinu? Nuž, narovinu. Nedávala som si servítku pred ústa. Nasledoval šok. Slzy. Strach. Ľútosť.
Iritovalo ma to.Čo čakajú, že ma treba voziť na vozíčku?!
Inokedy odo mňa zase chceli činnosti, čo som nezvládala.

Stal sa sa zo mňa onkologický pacient. V areáli tehlový komín v RK aj v MT. Pod ním budova s nápisom "Ožarovanie." Humor-tumor. Smiali sme sa. Selfie nesmie chýbať.
Musela som prestať so školou. V nemocnici som mala najpočetnejšie návštevy. Udržiavali ma pri zdravom rozume. Plakala som. Smiala som sa. Občas to bol smiech cez slzy.

"Počuj, zlato, kde je to onkologické centrum?"
Laura stratená vo veľkom svete. Snažila som sa ju čo najlepšie navigovať.
"Tak čo, ako sa cítiš?" opýtala sa po tom, čo konečne dorazila a vyobjímali sme sa. Uprela na mňa veľké sivé oči.
Povzdychla som si. Jednak pre otázku ako takú, jednak pre odpoveď. Stále dookola len "Ako sa cítiš?" "Neviem. Necítim sa dobre vo vlastnej koži. Som strašne sebecká a zlá a ja-neviem-aká..."
"To sme všetci..."
"Ale keď... ja viem, že všetci sa snažia a robia, čo môžu, ale ja už chcem žiť normálne. Nechcem tu byť zavretá a byť odkázaná na návštevy..."
Tvárila sa naoko urazene. "No ale pche..."
"Chápem, ale musíš to vydržať. Už si takmer v polovici!"
"Keď tri týždne je taká dlhá doba..."
Veľa som sa sťažovala a málo ďakovala.
Chytila ma za ruku a hladkala ma po nej.
Usmiala som sa. Laura je jedným z mála ľudí, ktorým môžem takéto veci povedať.

Liečila som sa. Jazvy sa hojili, vlasy rástli. Celá rodina rodina hľadala všemožné spôsoby uzdravenia. Pila som jačmeň, jedla ľan, chlorelu, na hlavu si prikladala lopúchy.
Kupovali mi samé dobroty a rozmaznávali ma ako princeznú.

Niekedy som si však priťažila sama. Ušla som z izby, raz, aby som si objednala pizzu a potom do O2. Nešiel mi internet. Následky? Dostala som ďalšie záchvaty. Prestávala som vidieť a chcela som zomrieť. Podľa lekárov som sa stala psychicky labilnou!
Tvrdili, že taký prípad ešte nevideli. "Nuž, všechno je raz po prvý raz."
Z nemocníc si ma podávali hore-dole. Banská Bystrica, Martin, Dolný Kubín. Dobré a zlé sestričky. Od jednej som dostala plyšáka, s ďalšou sa rozprávala o cestovaní. Neskôr mi volala, vraj tam majú chlapca v mojom veku a s podobnými príznakmi. Iné celú noc nechali pustené rádio alebo sa rozprávali. Na upozornenia nerereagovali. Milé.
Všade samí dôchodcovia. Geriatria. Prešla som si konfliktom s osemdesiatpäťročnou dôchodkyňou, až sa mi podarilo vydobiť si samotku. Zabíjal ma jej dialekt - Prievidza. Slovenčinára bolí srdce. Niežeby pomáhalo bystrické "veľmo."
Mávala som bezkonkurenčne najpočetnejšie návštevy. Rozjasnili mi dni. Naši chodili minimálne tri razy do týždňa. Aďa, Juli a Martin. Laura, Anet, Melika, Domča, Tomáš. Domčo s Helkou. Kamaráti z hradu, spolužiačky z vysokej. Bola som za to vďačná. A doma pokračovali, čo sa stalo ďalšou príčinou hádok. Vraj ma rozrušujú. Ale keď čas šiel tak pomaly. Niekedy som si uvedomovala každú minútu.
Aďa ma ako budúca doktorka strašila. Potom som už radšej nechcela nič počuť.
Zároveň sme bojovali s doktormi. Dopovali ma liekmi a urobili zo mňa narkomana. Dali mi haloperidol. Nič ma nebolelo, ale prespala som celý deň a noc. Mala som svoju hlavu, tak mi sestričky pchali lieky rovno do krku. Zostala pri mne mamina, aby ma mala pod dohľadom. Nakoniec som podpísala reverz.

Dakedy som nemala silu modliť sa. Nenávidela som Boha. Nie preto, že na mňa zoslal chorobu, to mi neprekážalo. Neznášala som tie básničky a prístup a všetko. Jasné, Božie slovo mi dodávalo veľa sily, ale niekedy... neposerte sa všetci. No a čo, že trpel na kríži. Ja som trpela rovnako...


Už bolo šesť. Povzbudená od Laury a Meliky som vyčkávala.
"Dýcha ústami. Chcela by si s takým ďalej chodiť? Predstav si tie úbohé deti! Šikanovali by ich za to!" rozosmievala ma Laura.
Dievčatá narážali na fakt, že Ľubo si necháva otvorené ústa. Popri smiechu mi až tiekli slzy.

"Ako sa máš?" opýtala som sa. Chvíľu rozprával o Belgicku.
"Čo cikajúci chlapček? Poznáš tú legendu, nie?"
"Nie." Vzápätí som mu opísala, ako vraj ľudia pri fontáne stretávajú svojich dvojníkov. Zasmial sa. "Nikoho som nestretol. Tieto legendy."
"No a čo ty?"
"Ja nič." Vzdychla som si. "Popravde, zle. Stále sa s našimi iba hádame. Každý deň to isté."
".A čo myslíš, že môj život je o niečom inom?"
"Nie, ale jedlo, liečba, spánok, lieky... som z toho chorá, potrebujem sa dostať von."
"Dobre, pôjdeme spolu do aqua." Sľúbil .

Stále som bola strašne nervózna, triasla som sa na celom tele.
"Nie je ti dobre? Už pôjdem, ak teda, aj tak musím písať bakalárku." Pomaly vstával.
"Počkaj. Chcem sa porozprávať." Zadržala som ho.
"Asi viem, čo mi chceš povedať." Pauza. Ticho. "Chceš sa rozísť však?"
Oči sa mu leskli. Takto som ho videla prvý raz.
Ja som bola prekvapivo pokojná. Rozhodnutie som meniť nemienila.
Opäť ticho.
Prehovoril chrapľavo. "Môžem vedieť prečo?"
"Ľubko, ja to už fakt nezvládam." Odmlčala som sa. "To, že sa neozveš niekoľko dní a vôbec ťa to netrápi."
"Myslíš vtedy ten rozhovor? Po štyroch dňoch? To bol najhorší hovor v mojom živote."
"Nerozumiem tomu. Niečo robím zle. Druhý rozchod, zase ona." V rukách žmolil skobu.
"Prepáč. Mrzí ma to. Nechcela som ti ublížiť."
"Aj ty mne, ak som to ešte nepovedal jasne."
"To nie je tebou. Mama vraví, že vo vzťahu sú vždy dvaja. Klišé, ale sme asi príliš rozdielni." Premýšľala som. "Ty si veľmi nezávislý, všetky tie akcie. Ja som zase cucák, potrebujem kontakt..."
"Ja som sa snažil." Zdvihol hlavu.
"Netvrdím, že nie. Ale aj to, že si neprišiel už včera... Ja som ťa považovala za najbližšiu osobu..." Minulý čas. Snažila som sa konštatovať, lebo som ho neobviňovala. Ale aj napriek tomu to bolelo.
Chvíľu na mňa hľadel. "Pomôže,ak poviem, že ma to mrzí?"
Smutne som sa usmiala na súhlas.
Dlho bolo ticho. Obaja sme premýšľali.
"Ak potebuješ byť sám, pokojne môžeš odísť..."
"Nie, ja..."
Usmiala som sa. "Tak mi ešte povedz dačo o Belgicku. Ako sa má Fero?"
"Som ti nespomínal? Och, mám jeho kľúče. Len dúfam, že má náhradné. Na letisku..."

"Budeš mi chýbať."
"Ty mne tiež. Veď ja sa ozvem. Len mi daj čas."
"Jasné. Dobrú."
"Nezmeškaj."
Tými slovami sme sa rozlúčili.
Rozišli sme sa v dobrom a dohodli sa, že sa ozvem prvá. Ak budem chcieť. Chcela som, hoci mi trvalo týždeň, kým som si dala veci dokopy. Dnes patrí k mojim najlepším priateľom.

Zotrela som si slzy z tváre a potichu potiahla nosom. Snažila som sa narobiť čo najmenej hluku, aby som nezobudila spolubývajúce. Posledná kvapka a ukľudnila som sa.


Som doma, žijem ďalej. Pracujem, študujem. Netvrdím, že som dobrý človek... ale verím, že bolesť nás formuje. Choroba utužila priateľstvá, rodinné vzťahy, posilnila vieru.


*

"Iba dvadsaťjeden rokov. Taký mladý život nesmieme nechať vyhasnúť."
Ale veď ľudia na rakovinu zomierajú bežne. Infarkt, rakovina a havárie. Tri najčastejšie prípady smrti. Aj tak sme premnožení. Sedem miliárd ľudí, zem ich už predsa nevládze uživiť.
Bola by som len ďalším číslom, ďalším náhrobkom na cintoríne. Žiadna tragédia, aspoň nie pre mňa. Mimochodom, rada by som mala na kare medové rezy.
Áno, som mladá a život mám pred sebou. Vraj. Ale kto vie, kedy zomrie a prozaicky povedané, príde jeho čas? Nemusela by som mať ani nádor na mozgu, úplne rovnako ma môže zajtra na ulici zraziť auto a nič ani nik mi nepomôže.
Vraj by to bol premrhaný život. Ale človek to asi berie inak, keď ide oňho samého.
Stále tá istá otázka - počúvala som to z každej strany: "Ako sa cítiš?" Najskôr mi nevadila. Neskôr ma začala rozčuľovať. Jednak otázka ako taká a zároveň... čo všetci čakajú? Odpoveď z fyzického alebo psychického hľadiska? A čo ak neviem, ako sa cítim? Alebo sa cítiť ani nechcem?
Nebavilo ma to. Stále len na niečo čakať. Na výsledky, na návštevy, na užitie liekov... na posun ručičky na hodinách...
Predtým som stále niekde utekala. Vysoká škola, brigáda, frajer, kamošky... Kolobeh, vtedy sa mi zdalo, že nezastaviteľný. Na nič som nemala čas. A zrazu sa mi život obrátil hore nohami. Náhle som stála mimo. Šachová figúra na okraji šachovnice. Nuž, niektoré musia zrejme stáť aj tam...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama