Tak! Jednorázovka napísané v priemere za tri lonely večery :) Pôvodne to mal byť songfic, ale potom som zistila, že sa to k piesni ani veľmi nehodí. A je to zvláštne, pretože je to z Jamesovho pohľadu a na jednej strane sa mi to páči, lebo je to trochu rozdielne od toho, ako doteraz zvykla písať o Lily a Jamesovi. Ale na druhej strane je to niečo iné :) Ale čo sa mojej spokojnosti týka, nie je to nič moc. Dosť nedotianuté a napísané na rýchlo a... už vás nudím čo? No tak sa skrátka teším na komentáre :)ps: a možno by bolo fajn pustiť si k tomu tú pieseň :)
Nikdy som veľmi nechápal ženské zmýšľanie. A už vôbec nie zmýšľanie Lily Evansovej. Nech som ju pozval na rande aj desať krát za deň, množstvo pozvaní jej odpoveď nikdy neovplyvnilo. Teda, nie tak, ako by som si želal. A Siriusova teória o tom, že sa len chce hrať na nedobytnú a raz určite pozvanie prijme, len sa nesiem vzdávať, stroskotala na celej čiare. Rezignoval som. Prestal ju pozývať, snažiť sa zaujať jej pozornosť, vlastne aj rozprávať sa s ňou, lebo vo všetkých našich rozhovoroch padli slová ako "rande", "von" a podobne. Boli sme len obyčajní spolužiaci, ktorí sa úplne ignorujú. Niežeby som ju dokázal ignorovať. Tak som si ju aspoň všímal. Pozoroval som ju, ako sa smeje s priateľmi, kedy chodí na raňajky a čo je... no a tak ďalej. Sirius to nedokázal pochopiť. Asi aj Remus sa čudoval. A vlastne ani ja som celkom nechápal, prečo som ňou taký posadnutý, keď ona o mňa ani trochu nestojí.
Ale potom v siedmom ročníku som sa, fakt neviem akým zázrakom, stal prefektom. Dumbledore mal asi iné starosti a vyberal žrebovaním, keď som sa ním stal ja, čo som už spravil rekord tým množstvom trestov. To, že prefektkou bola Lily, bolo úplne prirodzené. A keď sme spolu mali hliadky, museli sme prehodiť aspoň jednu vetu. A zistil som, že keď ju volám menom a rozprávam sa s ňou bez nijakých náznakov flirtovania, tak ten rozhovor je... úplne normálne. Priateľský. A ona počúva, hľadá moje oči, keď uhnem pohľadom a smeje sa... tak úžasne živo. Že sa musím smiať s ňou.
Ale stále to bolo také... labilné. Neisté. Niekedy rozpačité. Ale bolo to aspoň niečo.
Ale potom v siedmom ročníku som sa, fakt neviem akým zázrakom, stal prefektom. Dumbledore mal asi iné starosti a vyberal žrebovaním, keď som sa ním stal ja, čo som už spravil rekord tým množstvom trestov. To, že prefektkou bola Lily, bolo úplne prirodzené. A keď sme spolu mali hliadky, museli sme prehodiť aspoň jednu vetu. A zistil som, že keď ju volám menom a rozprávam sa s ňou bez nijakých náznakov flirtovania, tak ten rozhovor je... úplne normálne. Priateľský. A ona počúva, hľadá moje oči, keď uhnem pohľadom a smeje sa... tak úžasne živo. Že sa musím smiať s ňou.
Ale stále to bolo také... labilné. Neisté. Niekedy rozpačité. Ale bolo to aspoň niečo.
Dobehol som do žalárov, sotva som vládal dýchať, ale musel som si pohnúť - mapa ukazovala, že Slughy je už na chodbe k žalárom. Otvoril som ťažké dvere a poobzeral sa po triede. Nechcel som sedieť sám, pretože kapitolu o protijedoch, čo sme mali čítať, som ani nevidel. A Slughorn už aj tak o mojej schopnosti pripravovať elixíry nemá vysokú mienku. A okrem toho, Lily sedela sama.
"Lily? Máš tu voľné?" spýtal som sa pre istotu, aj keď som vedel, že Alice je chorá.
Prekvapene zdvihla pohľad od knihy elixírov a so širokým úsmevom prikývla. Chvíľu mi trvalo, kým som to prikývnutie spracoval ako súhlas - po všetkých tých rokoch som bol zvyknutý na inú odpoveď - a rozmýšľal som, či sa vždy usmieva tak žiarivo ako teraz.
Sadol som si a položil knihy na stôl. Periférnym videním som postrehol, že knihu zavrela a otočila sa ku mne. "Kde máš Siriusa alebo Remusa?"
"Remus je chorý a Sirius nevládal vstať po ťažkej noci," zasmial som sa, naschvál odvádzajúc pozornosť na Siriusa, hoci myslím, že po tom, čo Ufňukanec uvidel Remusa v Škriekajúcej búde, musela minimálne niečo tušiť o Remusovej každomesačnej neprítomnosti.
Zasmiala sa a potriasla hlavou, až sa jej vlasy roztočili okolo hlavy. Pripadal som si ako úplný magor, pretože nebolo ľahké sústrediť sa na to, čo hovorí. Najmä nie vtedy, keď sa usmievala tak žiarivo ako teraz. "Hej, veď sa mi zdalo, že bol včera spoločensky unavený."
"Ale spoločnosť mu nechýbala," uškrnul som sa, no úškrn sa zmenil na úsmev po tom, ako sa schuti zasmiala. Na mojom vtipe. Začalo to celkom obstojne.
"Lily? Máš tu voľné?" spýtal som sa pre istotu, aj keď som vedel, že Alice je chorá.
Prekvapene zdvihla pohľad od knihy elixírov a so širokým úsmevom prikývla. Chvíľu mi trvalo, kým som to prikývnutie spracoval ako súhlas - po všetkých tých rokoch som bol zvyknutý na inú odpoveď - a rozmýšľal som, či sa vždy usmieva tak žiarivo ako teraz.
Sadol som si a položil knihy na stôl. Periférnym videním som postrehol, že knihu zavrela a otočila sa ku mne. "Kde máš Siriusa alebo Remusa?"
"Remus je chorý a Sirius nevládal vstať po ťažkej noci," zasmial som sa, naschvál odvádzajúc pozornosť na Siriusa, hoci myslím, že po tom, čo Ufňukanec uvidel Remusa v Škriekajúcej búde, musela minimálne niečo tušiť o Remusovej každomesačnej neprítomnosti.
Zasmiala sa a potriasla hlavou, až sa jej vlasy roztočili okolo hlavy. Pripadal som si ako úplný magor, pretože nebolo ľahké sústrediť sa na to, čo hovorí. Najmä nie vtedy, keď sa usmievala tak žiarivo ako teraz. "Hej, veď sa mi zdalo, že bol včera spoločensky unavený."
"Ale spoločnosť mu nechýbala," uškrnul som sa, no úškrn sa zmenil na úsmev po tom, ako sa schuti zasmiala. Na mojom vtipe. Začalo to celkom obstojne.
"Nie, nie, ešte to tam nelej!" Priskočila ku mne a odtiahla mi ruku sponad kotlíka s elixírom, ktorý som sa asi práve chystal zničiť.
Uškrnul som sa. "Vďaka. Ale až taká škoda by to nebola, či?"
"To nie, ale body naviac sa vždy hodia, nie?"
"Mne teda určite." Nesmelo som sa na ňu pozrel, pretože som nemal ani tušenie, prečo do kotlíka nemôžem pridať vývar zo šalviových listov hneď.
Obzrela sa po triede a keď zistila, že Slughy si za katedrou číta nejakú knihu a žiakom veľa pozornosti nevenuje, spýtavo sa pozrela znovu na mňa. "Môžem ti to dokončiť?"
Šokovane som na ňu pozrel. "Dokončiť?"
"Hej, dokončiť." Povzdychla si nad mojou nechápavosťou.
"Kedy máme najbližšiu hliadku?" opýtal som sa.
"Čo...?"
"Odpovedz, Lily."
Stále na mňa hľadela, ako keby mi výpary z kotlíkov udreli na mozog. "Zajtra o piatej. Prečo?"
"Musel som si potvrdiť, že si to naozaj ty." Uškrnul som sa na jej výraze.
"Ber alebo nechaj tak."
"Veď beriem, o to sa neboj, ale čo tvoj elixír?"
"Takmer hotový. Ja som mala smolu, vybrala som si jeden z najľahších."
"Fakt strašná smola."
"Neironizuj a choď miešať ten môj. Protismeru hodinových ručičiek."
"Ďakujem, Lily."
Znovu ten žiarivý úsmev. "Nemáš zač. A choď miešať!"
Zastal som pred dverami, zrazu trochu nervózny. Z izby sa ozývala nejaká hudba. Nepoznal som tú pieseň, ale znela dobre. Zaklopal som, aj keď som mal blbý pocit, že je to zbytočné. Bolo. Zaklopal som znovu. Ešte raz. Nič. Pomaly som otváral dvere, ak by sa niektorá z nich prezliekala, už by kričali.
Vošiel som dnu a chystal sa niečo povedať, ale... proste som nemohol. V izbe bola iba Lily a klopanie zjavne nepočula, stála chrbtom otočená k dverám a tancovala. Zo začiatku sa len pohojdávala do rytmu hudby, no čím bola melódia silnejšia a zvučnejšia, tým boli aj jej tanečné kreácie odvážnejšie. Viem, mal by som zakašľať, aby sme sa o niekoľko minút necítili obaja trápne a chystal som sa, ale potom začala krútiť bokmi a hlas sa mi zasekol v hrdle.
No vtom spravila otočku, ruky sa jej zasekli uprostred pohybu a líca okamžite nabrali červenú farbu. Rozpačito som sa usmial. Hľadel som priamo na ňu, držala ma očami. Nemohol som a zároveň ani nechcel uhnúť pohľadom.
Sklopila oči, stále sa červenala. "Trochu som sa odreagovávala..." povedala s pohľadom upretým niekde za mňa.
"Tanec je jeden z dvoch najlepších spôsobov odreagovávania sa," nadhodil som.
"A ten druhý?"
"Lietanie." Na jej tvári sa mihlo niečo ako "no samozrejme." Usmial som sa.
"Pre mňa nereálne, bojím sa výšok. Preto chodím len na chrabromilské zápasy. Ale ako si sa dostal cez schody?"
"Vyletel som," povedal som a uškrnul sa, keď sa uchechtla.
"Čo je to za pieseň? Nie je od Fireboltu, že?"
"Nie, to je od jednej muklovskej skupiny..."
"Muklovskej? A ako je možné, že ti tu hrá?"
"Čo je?" spýtal som sa prekvapene, keď na mňa chvíľu hľadela so spokojným úškrnom.
"Už si si zapamätal, že žiaden muklovský vynález na Rokforte nefunguje?"
"Hej, konečne," uškrnul som sa pri spomienke, ako som do nej domŕzal, aby mi zohnala muklovský mikrofón.
"No hej, nahrala som si to na diktafón." (čarovný, aby bolo jasné :D)
Dvere na izbe sa otvorili a skoro som to schytal do hlavy, keby som sa rýchlo neuhol. Dnu vošla Mary a prekvapene sa mi pozdravila. A vtom som si spomenul, že som tu vlastne neprišiel pozerať sa, ako Lily tancuje. Aj keď...
"Aha, jasné, McGonagallová ti po mne odkazuje, že dnes sa ruší schôdza prefektov... doškrota, zabudol som prečo."
Rozosmiala sa. "Super, to mi vlastne vyhovuje. Tak dnes na hliadke?"
"Hej. Majte sa zatiaľ." Povedal som a vyšiel z izby.
Vošiel som dnu a chystal sa niečo povedať, ale... proste som nemohol. V izbe bola iba Lily a klopanie zjavne nepočula, stála chrbtom otočená k dverám a tancovala. Zo začiatku sa len pohojdávala do rytmu hudby, no čím bola melódia silnejšia a zvučnejšia, tým boli aj jej tanečné kreácie odvážnejšie. Viem, mal by som zakašľať, aby sme sa o niekoľko minút necítili obaja trápne a chystal som sa, ale potom začala krútiť bokmi a hlas sa mi zasekol v hrdle.
No vtom spravila otočku, ruky sa jej zasekli uprostred pohybu a líca okamžite nabrali červenú farbu. Rozpačito som sa usmial. Hľadel som priamo na ňu, držala ma očami. Nemohol som a zároveň ani nechcel uhnúť pohľadom.
Sklopila oči, stále sa červenala. "Trochu som sa odreagovávala..." povedala s pohľadom upretým niekde za mňa.
"Tanec je jeden z dvoch najlepších spôsobov odreagovávania sa," nadhodil som.
"A ten druhý?"
"Lietanie." Na jej tvári sa mihlo niečo ako "no samozrejme." Usmial som sa.
"Pre mňa nereálne, bojím sa výšok. Preto chodím len na chrabromilské zápasy. Ale ako si sa dostal cez schody?"
"Vyletel som," povedal som a uškrnul sa, keď sa uchechtla.
"Čo je to za pieseň? Nie je od Fireboltu, že?"
"Nie, to je od jednej muklovskej skupiny..."
"Muklovskej? A ako je možné, že ti tu hrá?"
"Čo je?" spýtal som sa prekvapene, keď na mňa chvíľu hľadela so spokojným úškrnom.
"Už si si zapamätal, že žiaden muklovský vynález na Rokforte nefunguje?"
"Hej, konečne," uškrnul som sa pri spomienke, ako som do nej domŕzal, aby mi zohnala muklovský mikrofón.
"No hej, nahrala som si to na diktafón." (čarovný, aby bolo jasné :D)
Dvere na izbe sa otvorili a skoro som to schytal do hlavy, keby som sa rýchlo neuhol. Dnu vošla Mary a prekvapene sa mi pozdravila. A vtom som si spomenul, že som tu vlastne neprišiel pozerať sa, ako Lily tancuje. Aj keď...
"Aha, jasné, McGonagallová ti po mne odkazuje, že dnes sa ruší schôdza prefektov... doškrota, zabudol som prečo."
Rozosmiala sa. "Super, to mi vlastne vyhovuje. Tak dnes na hliadke?"
"Hej. Majte sa zatiaľ." Povedal som a vyšiel z izby.
Opieral som sa o stenu a sústredene hľadel do mapy. Aha, na vedľajšej chodbe, hneď za rohom. Prehrabol som si vlasy a vstal.
Už z diaľky si ma všimla. "Hej, neulievaj sa!"
"Neulievam. Veď pozerám, kto ide okolo. Všetko v pohode?"
Uškrnula sa. "Ale hej. Dnes majú všetci asi veľa úloh."
"O tom mi hovor. Ako keby sme aj my nemali."
"Veď práve v tom je ten vtip."
"Predpokladám, že ty už máš všetko hotové."
"Práveže nie. Nevládala som už rozmýšľať nad runami. A všetky sa zlievali dokopy, takže by som pri písaní eseje asi vymyslela nové."
"A Vinceová by si lámala hlavu nad tým, o čom tá esej je. Ale možno by ti dala body za kreativitu."
"Ona? Kdeže! To by mi skôr McGonagallová odpustila to, že nemám úlohu."
"Tebe možno aj hej. Ale ja by som tú kreativitu ocenil."
"Tak ďakujem." Prevrátila oči, ale usmiala sa. "A pre čo by mi to odpustila? Pre môj pekný úsmev?"
"Možno. A máš ho pekný."
Usmiala sa ešte širšie a vyplazila na mňa jazyk. Líca mala trochu ružovšie ako predtým.
"A za toto by ti tie body zase strhla. Aj ja ti ich strhávam."
"Ale? A z čoho to?"
"Z... osobného hodnotenia."
"Pch." Pokrútila hlavou, ale potom sa znovu usmiala a tvárila sa nevinne. "Tak dúfam, že teraz som ich získala späť."
Rozosmial som sa. "Také ľahké to zas nebude. Prečo si všetky ženy myslia, že sa stačí usmiať a chlapi budú paf?"
"Lebo to tak je. A za tú neochotu ti strhávam body ja."
"To už aj ja mám hodnotenie? Vymysli si niečo originálnejšie, Lily!"
Pozrela na mňa a tvárila sa nazlostene. Ruky mala prekrížené a potom sa víťazoslávne usmiala. "A keby sme si body navzájom vrátili?"
Nemohol som si odpustiť poznámku. "Neznesieš predstavu, že si klesla?"
"Ani ty nie. Práve si sa prezradil."
"Tak fajn. Platí."
Čas som si nevybral práve najlepší - klubovňa bola úplne preplnená, akurát bolo po obede a prejsť tadiaľto skrytý pod neviditeľným plášťom bolo takmer nemožné. Uhol som sa ku jednému z kresiel, hneď vedľa sedačky, na ktorej sedela Lily s Alice, aby som sa vyhol skupine šiestakov.
Pozrel som na Alice. "Inak čo hliadka?" Hovorí o našej včerajšej hliadke?
"Ale klasika - jeden muchlujúci sa párik a partia slizolinčanov, ktorí čítali knihu zo zakázaného oddelenia. Ešteže to boli len tretiaci, ktorí sa siedmakov ešte boja..."
Alice sa na ňu otrávene pozrela. "Vieš, že som sa nepýtala na to."
"Viem." Lily prevrátila oči. "Ale čo sa toho týka... nič nové."
Ticho. Už som sa chystal odísť, lebo som aj tak nechápal, na čo Alice naráža, aj keď som mal zvláštny pocit...
"A ani nič nové nebude, pokiaľ niečo nespravíš aj ty."
"A čo mám ešte spraviť? Veď ja ani neviem, či to chcem spraviť..." Musel som sa prísť bližšie, tak potichu to Lily hovorila.
"Kašli na to, čo bolo, Lil!"
"To sa ti ľahko povie, keď..."
"Lenže ak na to kašľať nebudeš, tak sa nikam nepohneš. Nerieš to, čo si kto pomyslí. Rob to, čo chceš robiť. A prestaň myslieť."
Nič som nechápal. Lily nikdy neriešila, čo si o nej kto pomyslí. Keby hej, tak by sa predsa nikdy nebavila s Ufňukancom. A to, že to neriešila, sa mi na nej vždy páčilo.
Lily nadvihla obočie a mračila sa do knihy, ktorú mala položenú na kolenách.
"Prestať myslieť? Prečo?" Hrýzla si peru a ani si nevšimla, že lakťom nechtiac v knihe pretočila dobrých dvadsať strán.
"Lebo myslíš príliš veľa. A toto o myslení nie je." Alice zrazu zdvihla pohľad a usmiala sa na Franka, ktorý ju zozadu objal. Vtedy mi došlo, že som vlastne mal ísť za Remusom do ošetrovne, aby sa mohol neviditeľne vrátiť do školy a tváriť sa, že nikde ani nebol. Klubovňa už bola poloprázdna - rozbehol som sa a cestou vymýšľal výhovorku, kde som toľko trčal.
Pozrel som na Alice. "Inak čo hliadka?" Hovorí o našej včerajšej hliadke?
"Ale klasika - jeden muchlujúci sa párik a partia slizolinčanov, ktorí čítali knihu zo zakázaného oddelenia. Ešteže to boli len tretiaci, ktorí sa siedmakov ešte boja..."
Alice sa na ňu otrávene pozrela. "Vieš, že som sa nepýtala na to."
"Viem." Lily prevrátila oči. "Ale čo sa toho týka... nič nové."
Ticho. Už som sa chystal odísť, lebo som aj tak nechápal, na čo Alice naráža, aj keď som mal zvláštny pocit...
"A ani nič nové nebude, pokiaľ niečo nespravíš aj ty."
"A čo mám ešte spraviť? Veď ja ani neviem, či to chcem spraviť..." Musel som sa prísť bližšie, tak potichu to Lily hovorila.
"Kašli na to, čo bolo, Lil!"
"To sa ti ľahko povie, keď..."
"Lenže ak na to kašľať nebudeš, tak sa nikam nepohneš. Nerieš to, čo si kto pomyslí. Rob to, čo chceš robiť. A prestaň myslieť."
Nič som nechápal. Lily nikdy neriešila, čo si o nej kto pomyslí. Keby hej, tak by sa predsa nikdy nebavila s Ufňukancom. A to, že to neriešila, sa mi na nej vždy páčilo.
Lily nadvihla obočie a mračila sa do knihy, ktorú mala položenú na kolenách.
"Prestať myslieť? Prečo?" Hrýzla si peru a ani si nevšimla, že lakťom nechtiac v knihe pretočila dobrých dvadsať strán.
"Lebo myslíš príliš veľa. A toto o myslení nie je." Alice zrazu zdvihla pohľad a usmiala sa na Franka, ktorý ju zozadu objal. Vtedy mi došlo, že som vlastne mal ísť za Remusom do ošetrovne, aby sa mohol neviditeľne vrátiť do školy a tváriť sa, že nikde ani nebol. Klubovňa už bola poloprázdna - rozbehol som sa a cestou vymýšľal výhovorku, kde som toľko trčal.
"Teraz sme v škole, kde je Dumbledore a toho sa všetci slizolinčania boja. Ale potom, keď odídeme... niekedy rozmýšľam, že by mi bolo lepšie, keby som nebola čarodejnicou..."
"Ja si to nemyslím. Naopak, smrťožrúti berú muklov len ako zvieratá. A zabíjať ich je len poľovačka..."
Pozrel som na ňu - oči mala veľké a vystrašené. V duchu som zanadával. Zabudol som, že je z muklovskej rodiny. "Myslíš, že všetci?" spýtala sa potichu.
Pokrčil som plecami. "Možno nie, ale všetci, ktorých poznám." Postrehol som narážku na konkrétnu osobu.
Chvíľu bolo ticho. Lily premýšľala a mračila sa pri tom.
Bolo zvláštne baviť sa o tom práve s ňou. Muselo ju bolieť, že sa k smrťožrútom pridal aj niekto, koho kedysi mala rada.
Piaty ročník sa toho veľa zmenilo. Teraz som niektoré veci ľutoval. Chcel som sa hrať na frajera, ukázať jej, že som lepší ako Snape. A neukazoval som jej to práve v dobrom svetle. Len škoda, že mi trvalo tak dlho, kým mi to došlo. Ale inak by možno nepochopila, aký Ufňukanec naozaj je. Videla v ňom len to dobré (a netuším, čo to bolo). To ja som vlastne spôsobil, že sa prestali rozprávať. Ale nazvať ju humusáčkou bola jedna z najhorších vecí, aké jej mohol urobiť niekto, kto sa tváril ako jej priateľ. Veď sa do slizolinu nedostal pre nič za nič.
"Nebojíš sa niekedy, že by ti slizolinčania mohli niečo spraviť?"
Prekvapene na mňa pozrela, takmer ako keby aj zabudla, že som ešte stále tu. "Väčšinou nechodím sama, tak ani nie. Ale niekedy ma to napadne, lebo som im tŕňom v oku."
"Ja asi tiež."
Zasmiala sa, pohľad už nemala až taký vážny, "Asi? Mali by to dva v jednom. Zbavili by sa aj metlobalového kapitána."
"Vidíš, to už aby som si zase hľadal nejaké kúzlo na opravenie okuliarov."
"Prečo?" zmätene otočila hlavu mojím smerom. Akurát sme zabočili na chodbu s brneniami. Bola prázdna.
"Lebo niekoho napadlo, že keď mi zničia okuliare, tak nebudem vidieť a nebudem môcť hrať. A za to im jeden faul stojí."
"Tak si sprav duplikát okuliarov. A môžu ti ich rozbiť aj na márne kúsky."
"To ma nikdy nenapadlo."
"Inak dúfam, že vyhráme, lebo kúzlo, ktoré chcem použiť na plagáty je dosť ťažké a ak som ho cvičila zbytočne..."
"Čo za kúzlo?"
"Hádam to nechceš vedieť už teraz?!"
"A čo ak hej?"
"Tak máš smolu!"
"Ja si to nemyslím. Naopak, smrťožrúti berú muklov len ako zvieratá. A zabíjať ich je len poľovačka..."
Pozrel som na ňu - oči mala veľké a vystrašené. V duchu som zanadával. Zabudol som, že je z muklovskej rodiny. "Myslíš, že všetci?" spýtala sa potichu.
Pokrčil som plecami. "Možno nie, ale všetci, ktorých poznám." Postrehol som narážku na konkrétnu osobu.
Chvíľu bolo ticho. Lily premýšľala a mračila sa pri tom.
Bolo zvláštne baviť sa o tom práve s ňou. Muselo ju bolieť, že sa k smrťožrútom pridal aj niekto, koho kedysi mala rada.
Piaty ročník sa toho veľa zmenilo. Teraz som niektoré veci ľutoval. Chcel som sa hrať na frajera, ukázať jej, že som lepší ako Snape. A neukazoval som jej to práve v dobrom svetle. Len škoda, že mi trvalo tak dlho, kým mi to došlo. Ale inak by možno nepochopila, aký Ufňukanec naozaj je. Videla v ňom len to dobré (a netuším, čo to bolo). To ja som vlastne spôsobil, že sa prestali rozprávať. Ale nazvať ju humusáčkou bola jedna z najhorších vecí, aké jej mohol urobiť niekto, kto sa tváril ako jej priateľ. Veď sa do slizolinu nedostal pre nič za nič.
"Nebojíš sa niekedy, že by ti slizolinčania mohli niečo spraviť?"
Prekvapene na mňa pozrela, takmer ako keby aj zabudla, že som ešte stále tu. "Väčšinou nechodím sama, tak ani nie. Ale niekedy ma to napadne, lebo som im tŕňom v oku."
"Ja asi tiež."
Zasmiala sa, pohľad už nemala až taký vážny, "Asi? Mali by to dva v jednom. Zbavili by sa aj metlobalového kapitána."
"Vidíš, to už aby som si zase hľadal nejaké kúzlo na opravenie okuliarov."
"Prečo?" zmätene otočila hlavu mojím smerom. Akurát sme zabočili na chodbu s brneniami. Bola prázdna.
"Lebo niekoho napadlo, že keď mi zničia okuliare, tak nebudem vidieť a nebudem môcť hrať. A za to im jeden faul stojí."
"Tak si sprav duplikát okuliarov. A môžu ti ich rozbiť aj na márne kúsky."
"To ma nikdy nenapadlo."
"Inak dúfam, že vyhráme, lebo kúzlo, ktoré chcem použiť na plagáty je dosť ťažké a ak som ho cvičila zbytočne..."
"Čo za kúzlo?"
"Hádam to nechceš vedieť už teraz?!"
"A čo ak hej?"
"Tak máš smolu!"
Zápas bol už príliš dlhý a vyrovnaný. Videl som na Johnym, ako sa úporne snaží nájsť zlatú strelu čo najskôr, ale tá bola dnes asi nenájditeľná. Slizolinský triafač opäť skóroval, znovu viedol slizolin. Mal som z toho všetkého nervy. Vyletel som najrýchlejšie ako som mohol, zachytil prehadzovačku a kľučkoval pomedzi hráčov. Sprava na mňa letela dorážačka, uhol som sa, ale prehadzovačka sa mi vyšmykla z rúk a už ju držal McCoy a útočil na našu stranu. Nahlas som zanadával, takýto dlhý zápas sme už dávno nehrali.
"James, chytaj!" ozvalo sa zhora, prehadzovačku, ktorú mi hodila Anne, som rýchlo prihral Mikovi a ten skóroval. Ozval sa jasot z chrabromilskej strany a na obrovskom plagáte lev pristupil hlavu plaziacemu sa hadovi. Lilina práca. Bolo to skvelé.
Prehadzovačku mal znovu Mike, letel som popred neho, aby som mu urobil priestor. Mike vystrelil. Neskóroval, strážca to chytil. Vynervovaní bol aj zvyšok nášho tímu, lebo táto hra nebola celkom len o metlobale. Bola tu aj nekonečná rivalita medzi slizolinom a chrabromilom. Slizolinčania faulovali, kedy sa len dalo. Snažil som sa sústrediť na hru, aby som ich tam všetkých nepreklial.
Vtom niekto preletel popri mne - Johnny trielil smerom nahor. Posunul som sa o čosi vyššie, aby som zavadzal slizolinskému stíhačovi, ktorý už zlatú strelu zbadal tiež. Ale preňho bolo neskoro. Johny víťazoslávne zdvihol ruku so strelou dohora.
Nemohol som sa prestať usmievať a v žalúdku som mal teplo ako vždy po vyhratom zápase. S tímom sme zleteli dole, všetci sa na nás už tradične hrnuli, objímali nás a niečo kričali. Nič z tých pokrikov som nerozumel a snažil som sa dostať z tlačenice, keď ma zrazu niekto objal úplne inak. Lily. Rýchlo ma aj pustila a tvárila sa šťastne. "No ešteže tak! Ten plagát som nerobila len pre motiváciu," kričala mi do ucha a chcel som jej odpovedať, ale potom ma šiestaci zozadu nadvihli a niesli na pleciach.
Obzrel som sa. Lily sa usmievala a zdvihla palce.
Aspoň som mal zámienku, prečo za ňou neskôr ísť.
"James, chytaj!" ozvalo sa zhora, prehadzovačku, ktorú mi hodila Anne, som rýchlo prihral Mikovi a ten skóroval. Ozval sa jasot z chrabromilskej strany a na obrovskom plagáte lev pristupil hlavu plaziacemu sa hadovi. Lilina práca. Bolo to skvelé.
Prehadzovačku mal znovu Mike, letel som popred neho, aby som mu urobil priestor. Mike vystrelil. Neskóroval, strážca to chytil. Vynervovaní bol aj zvyšok nášho tímu, lebo táto hra nebola celkom len o metlobale. Bola tu aj nekonečná rivalita medzi slizolinom a chrabromilom. Slizolinčania faulovali, kedy sa len dalo. Snažil som sa sústrediť na hru, aby som ich tam všetkých nepreklial.
Vtom niekto preletel popri mne - Johnny trielil smerom nahor. Posunul som sa o čosi vyššie, aby som zavadzal slizolinskému stíhačovi, ktorý už zlatú strelu zbadal tiež. Ale preňho bolo neskoro. Johny víťazoslávne zdvihol ruku so strelou dohora.
Nemohol som sa prestať usmievať a v žalúdku som mal teplo ako vždy po vyhratom zápase. S tímom sme zleteli dole, všetci sa na nás už tradične hrnuli, objímali nás a niečo kričali. Nič z tých pokrikov som nerozumel a snažil som sa dostať z tlačenice, keď ma zrazu niekto objal úplne inak. Lily. Rýchlo ma aj pustila a tvárila sa šťastne. "No ešteže tak! Ten plagát som nerobila len pre motiváciu," kričala mi do ucha a chcel som jej odpovedať, ale potom ma šiestaci zozadu nadvihli a niesli na pleciach.
Obzrel som sa. Lily sa usmievala a zdvihla palce.
Aspoň som mal zámienku, prečo za ňou neskôr ísť.
Oslava bola v plnom prúde - a ako to nazvala Lily, bol som spoločensky unavený. A to aj doslova - hlavne zo spoločnosti báb, ktoré ma neodbytne volali tancovať.
Vstal som, nechcelo sa mi sedieť pri Siriusovi, ktorý práve sľuboval jednej štvrtáčke, že si jej meno stopercentne zapamätá, a šiel radšej pohľadať Remusa s Petrom.
Obzeral som sa po miestnosti a zbadal Lily. Sedela na gauči s Alice a živo sa s ňou o niečom rozprávala. Oči sa jej leskli, ale nevedel som určiť, či to bolo odrazom ohňa z kozuba alebo ohnivou whisky.
Všimla si ma, prerušila vetu, pozrela na Alice a potom na mňa.
"Hej, James!"
Rukou naznačila, nech prídem k nim. Dotackal som sa tam. Smiali sa na mojej chôdzi.
Vlastne ani neviem, ako a prečo sme začali tancovať. Ale teraz mi to bolo úplne jedno.
Usmiala sa a všimol som si, že líca má červené. Vrtela bokmi skoro ako vtedy v izbe. V tlačenici ľudí sa nedalo veľmi hýbať a aj priestor medzi nami sa zmenšoval. A zrazu bola pri mne tak blízko, že som detailne videl každú pehu na jej tvári. Nosy sa nám šuchli o seba.
A potom, neviem ako, zrazu som cítil jej pery na tých svojich. Ruky mi obmotala okolo krku a pritisla sa ku mne ešte bližšie. Ja som ju automaticky pevne objal a hladil po chrbte. Bolo to úžasné. Ona bola úžasná!
Odtrhli sme sa od seba a dýchali ako po behu. Usmievala sa ešte žiarivejšie, ak to bolo vôbec možné. Otvoril som ústa, no potom ich opäť zavrel - v tom hluku by ma aj tak nepočula. A slová by boli zbytočné.
Chytil som ju za ruku a ťahal preč od hluku a množstva ľudí. Vyšli sme von z klubovne, to ticho bolo zvláštne, ale príjemné. Pozrel som na Lily. Stále sa usmievala.
Rukami som ju objal okolo pása a tvár si zaboril do jej vlasov. Voňali tak typicky pre ňu. Nosom som jej prešiel po odhalenej koži a pobozkal podľa všetkého citlivé miesto pri krku.
"Nepraj si ma, ak mi spravíš cucflek!" zašepkala.
"A čo myslíš, na čo sú pri uniforme šály?"
Rozosmiala sa a ja s ňou.
"Nejdeme niekde inde?" navrhol som.
Prikývla. Chytil som ju za ruku a ona sa ku mne pritúlila.
Dve dnešné výhry. A táto sa mi páčila oveľa viac.
Vstal som, nechcelo sa mi sedieť pri Siriusovi, ktorý práve sľuboval jednej štvrtáčke, že si jej meno stopercentne zapamätá, a šiel radšej pohľadať Remusa s Petrom.
Obzeral som sa po miestnosti a zbadal Lily. Sedela na gauči s Alice a živo sa s ňou o niečom rozprávala. Oči sa jej leskli, ale nevedel som určiť, či to bolo odrazom ohňa z kozuba alebo ohnivou whisky.
Všimla si ma, prerušila vetu, pozrela na Alice a potom na mňa.
"Hej, James!"
Rukou naznačila, nech prídem k nim. Dotackal som sa tam. Smiali sa na mojej chôdzi.
Vlastne ani neviem, ako a prečo sme začali tancovať. Ale teraz mi to bolo úplne jedno.
Usmiala sa a všimol som si, že líca má červené. Vrtela bokmi skoro ako vtedy v izbe. V tlačenici ľudí sa nedalo veľmi hýbať a aj priestor medzi nami sa zmenšoval. A zrazu bola pri mne tak blízko, že som detailne videl každú pehu na jej tvári. Nosy sa nám šuchli o seba.
A potom, neviem ako, zrazu som cítil jej pery na tých svojich. Ruky mi obmotala okolo krku a pritisla sa ku mne ešte bližšie. Ja som ju automaticky pevne objal a hladil po chrbte. Bolo to úžasné. Ona bola úžasná!
Odtrhli sme sa od seba a dýchali ako po behu. Usmievala sa ešte žiarivejšie, ak to bolo vôbec možné. Otvoril som ústa, no potom ich opäť zavrel - v tom hluku by ma aj tak nepočula. A slová by boli zbytočné.
Chytil som ju za ruku a ťahal preč od hluku a množstva ľudí. Vyšli sme von z klubovne, to ticho bolo zvláštne, ale príjemné. Pozrel som na Lily. Stále sa usmievala.
Rukami som ju objal okolo pása a tvár si zaboril do jej vlasov. Voňali tak typicky pre ňu. Nosom som jej prešiel po odhalenej koži a pobozkal podľa všetkého citlivé miesto pri krku.
"Nepraj si ma, ak mi spravíš cucflek!" zašepkala.
"A čo myslíš, na čo sú pri uniforme šály?"
Rozosmiala sa a ja s ňou.
"Nejdeme niekde inde?" navrhol som.
Prikývla. Chytil som ju za ruku a ona sa ku mne pritúlila.
Dve dnešné výhry. A táto sa mi páčila oveľa viac.
Katka | 30. ledna 2012 v 0:06 | 
...aj mne sa táto výhra páčila rovnako ako Jamesovi :)
myslím, že toto je jedna z mála tvojich posledných poviedok, ktoré som prvý krát videla až v takejto finálnej verzii - a je to krásne osviežujúce... ;) také prekvapenie, človek dychtivo číta, aby bol už na konci - a vedel ako to dopadne, nie aby to konečne dočítal. :D
jamesov pohľad bol nezvyčajný pri tvojom štýle, ale taký bol zlato nesmelý. krásne si opísala vývin ich vzťahu. to, že lily vlastne niečo chcela, ale rozmýšľala viac ako preciťovala - dosť známe :D (btw. milujem alice, aj keď je v príbehu iba okrajovo.) aj to, ako chudák james nevedel, na čom je a či to je fakt lily alebo nie (no určite to bude sirius od všehodžúsom, nie? :P)
bolo to, myslím, celkom reálne poddané. šikulka :) takže do budúcna si treba poznačiť - písať takéto veci častejšie :P
(inak, možno je fajn, že nakoniec z toho nevznikol songfic, takto je to fajn, keď si človek k tomu tú pesničku pustí ;) )