Nemôžem síce povedať, že by som s tým bola spokojná, lepšie to už zrejme nebude. Aj keď, ten patetický koniec... no ok, dám to tu, kým si to zase rozmyslím. Hoci by to tu bolo skôr nebyť mojej povedzme tvrdohlavej chvíľky po pozretí Hp7 part 2, keď som čítala iba poviedky začínajúce tam, kde kniha skončila - teda medzi epilógom a poslednou kapitolou Darov smrti. Ale skrátka - posledná časť a v nej prvá a posledná záporná postava, ktorá v tejto poviedke figuruje :D Venovaná Aďke - k narodeninám :):)"Môj pane, dovoľte mi nájsť toho chlapca!" Nesnažil sa udržať si nečitateľnú myseľ, Temný pán bol príliš pohrúžený do vlastných myšlienok na to, aby to postrehol. Uvedomoval si, že sa tu deje niečo väčšie, on nebol natoľko dôležitý, aby si ho Temný pán volal osobitne. Ten fakt mu spôsoboval vnútornú triašku.
"Celú noc, keď som na pokraji víťazstva, som tu sedel," začal Temný pán a jeho hlas bol len o čosi hlasnejší ako šepot, "a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta slúžiť svojmu majiteľovi... a myslím, že som našiel odpoveď."
Severus mlčal a tŕpol v očakávaní. Krv mu divo búšila v sluchách. Doslova počul, ako sa prelieva.
Temný pán pokračoval. "Možno si na to už prišiel. Koniec koncov, si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným služobníkom a ľutujem, že sa to musí stať."
Minulý čas. Začínal chápať, k čomu sa schyľuje. "Môj Pane..." namietol chabo, ako keby to niečo mohlo zmeniť...
"Starodávny prútik mi neslúži tak, ako má, Severus, pretože nie som jeho skutočným pánom.
Patrí čarodejníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil Albusa Dumbledora. Starodávny prútik nikdy nebude skutočne môj, kým žiješ, Severus."
Ešte niečo, čo mu Dumbledore zatajil?
"Môj Pane!" vykríkol, hlas zastretý panikou, oči rozšírené od šoku a strachu. Nečakal to. Celé vnútro mal roztrasené. Vedel, čo príde. Už o pár minút. Po dlhom čase, možno prvýkrát odkedy stál na oboch stranách, sa bál. Smrti. Jej náhleho príchodu. Toho, že sklame. Nesplní úlohu.
"Nejde to inak," v hlase Temného pána nebol ani náznak ľútosti. "Musím byť pánom toho prútika, aby som nakoniec premohol Pottera."
Niekde z rohu sa ozvalo zasyčanie v parselčine. Telo hada na pokyn plávalo vzduchom k nemu. Sled udalostí bol príliš rýchly. Hadie zuby sa mu zahryzli do krku. Ľahko, bez problémov trhali kožu a mäso na kusy. Cítil, ako stráca krv. Oči mal vyvalené od šoku, leskol sa v nich strach a zdesenie. Tak k tomuto to celé smerovalo?
Nejasne zazrel pohyb nad ním. Inštinktívne vedel, kto to je. A zároveň vedel, čo musí urobiť.
Popretkávaná niť spomienok akoby ho opúšťala spolu so životom. "Vezmi... si to."
Cítil, ako slabne. Ako stráca vedomie. Ako mizne v ničote.
Z posledných síl našiel slová. "Pozri... sa na mňa." Čierne oči našli zelené. Lily...
*
"Ste spokojní, že ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov?! Teraz, keď je Harry Potter m-mŕtvy?"
Hagridova zdrvená tvár. Obrovské slzy zachytené v jeho brade. Smútok, bolesť a výčitky.
Urážky zo strany smrťožrútov. Dostávajúce sa pod kožu a prekonávajúce akokoľvek pozvoľné hranice dôstojnosti.
Niekoľko kentaurov začalo zhŕňať luky a šípy.
"Čo to robíte? Je to záležitosť ľudí, nie naša!" vyhŕkol šokovane a pobúrene Bane, ale aj v jeho očiach sa odrážal nejaký odtieň beznádeje a prekvapenia, ktorý nesúvisel len s náhlym rozhodnutím iných kentaurov. Aj jeho zasiahla smrť toho chlapca.
"Ale bude aj naša, pokiaľ to nepomôžeme zastaviť. Harry Potter zomrel aj kvôli nám," ozval sa Ronan. K prekvapeniam pribudlo ďalšie. Odporca čohokoľvek, čo súvisí s ľuďmi sa chce zapojiť do ich vojny?!
"Ja sa nenechám nazývať hlúpym oslom! Ešte aj tá stará omašľovaná rachetľa by ich mohla učiť taktu!" vyprskol Ronan. "A toto bol len začiatok..."
Zdesene a nechápavo sledoval, ako sa ku skupine pridávajú ďalší. "Mars je príliš blízko pri Saturne. Všetci vieme, čo to znamená!"
"Stále si to myslíš, Bane? Aj po tom, čo si videl? Si iba zbabelý poník!"
S veľavravnými pohľadmi odcválali smerom k hradu, luky napäté. Zdvihol hlavu a pozrel na oblohu. Absolútne nepriaznivé postavenie hviezd. Takmer samovražda. Ale čo na tom? Vedel, že majú pravdu. Urážky boli len začiatkom...
Rezignujúc si luk stiahol z chrbta a vycválal za svojimi druhmi. Nie je zbabelým poníkom!
*
"Nie!" vykríkla, ten výkrik sa jej vydral z hrdla sám od seba, ani si nestihla uvedomiť, že kričí. Zaklínadlo sprevádzané treskom síce umlčalo všetok krik, no ona mala ústa stále otvorené v nemom výkriku.
Koniec. Definitívny. Jeho nehybné telo pri Voldemortových nohách všetko podčiarkovalo. Ukončilo. Zdefinitívnilo. Vždy verila, že sa nesmie vzdávať. Že stále je nejaká nádej. Ale pri tom pohľade... plameň na sviečke dohorel. Zhasol.
Odvrátila sa. Nezniesla ten pohľad. Celý rok, celá ich snaha bola teraz zbytočná. Pozrela na Rona vedľa seba. Slzy mu stekali po lícach.
Zúfalstvo jej úplne vyplnilo vnútornosti. Nechápala to. Nedokázala tomu uveriť. Prijať to. A predsa vedela, že je to pravda. Nemali ho nechať samého, nemali mu dovoliť... ale už bolo príliš neskoro.
Celý ten čas bojovali pre väčšie dobro, pre nejakú príčinu a tá akoby zomrela spolu s jej najlepším priateľom.
Voldemortov chladný hlas sa ozýval v nedobrovoľnom tichu. "Bol zabitý, keď sa pokúšal odtiaľto odkradnúť, keď sa sám snažil zachrániť..."
Mala pocit, že do prázdnych žíl jej začína prúdiť krv. Horúca. Tie odporné klamstvá... Nedovolí nikomu zneuctiť Harryho pamiatku. Tá skutočnosť bolela, ale teraz sa nemienila poddať ničomu, ani bolesti. Vzdorovito zdvihla hlavu. Nie, toto ešte nie je koniec. Prudko chytila Rona za ruku. Prepletené prsty sa im triasli. Od smútku a hnevu. Dokončia to za Harryho. Pre Harryho.
*
Nevydržal len tak stáť a počúvať tie odporné klamstvá. Musel konať! Slúžiť ako brúska na nože už bolo takmer jeho funkciou, ale vedel, ako to druhým dáva nádej a silu odolávať. Nevzdať sa!
A oni sa nesmeli vzdať!
Vybehol z davu a vyslal na Voldemorta omračujúce zaklínadlo. Bolo to zbytočné, úplne zbytočné a aj on to vedel, stojac v strede medzi Voldemortom, jeho smrťožrútmi a pozostalými. Ale nemienil sa podradene vzdať, a aj po posmeškoch a cruciu sa dvíhal na nohy. A hoci sa bál, pretože Voldemortov hodvábny hlas bol hrôzostrašnejší ako tá najsilnejšia kliatba, vytrvalo sa odmietal podrobiť.
"Ak je toto tvoje rozhodnutie, Longbottom, vrátime sa k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu," predniesol Voldemort takmer slávnostne, mávol prútikom a o pár sekúnd sa z rozbitého okna vynoril nejaký ošúchaný predmet. Triediaci klobúk dopadol Nevillovi na hlavu, ktorý v tom momente stuhol.
Ticho naplnili výkriky, keď klobúk začal horieť. V skutočnosti to trvalo len niekoľko sekúnd, ale Nevillovi sa zdalo, akoby to trvalo celé roky, milióny rokov. Milióny rokov bolesti. Tie krátke sekundy, možno pár minút, spôsobilo, že nedokázal myslieť, znova videl svojich rodičov, videl ako sa ich telá prehýbajú vplyvom crucia, cítil tú bolesť, cítil horúce plamene, ktoré mu olizovali habit, a prial si len, aby to už skončilo...
A zrazu pocítil niečo studené, ruky sa mu inštinktívne za tým predmetom natiahli, zovreli chladnú rukoväť meča a vytiahli ho von z tlejúceho klobúka, ktorý akýmsi zázrakom prestal horieť. V hlave mu hučali Harryho slová: "A ty, keby si mal príležitosť... zabiť hada!"
Bez rozmýšľania švihol čepeľou a cítil, ako sa meč zaryl do mohutného hadieho tela.
*
Šokovane hľadel na telo mŕtveho hada, ktoré sa mu zosunulo z krku a spadlo k nohám, kde pred chvíľou ležalo Potterovo mŕtve telo. Posledný horcrux, posledná časť, ktorá ho udržiavala pri nesmrteľnosti, nech by sa stalo čokoľvek, Nagini, jeho verná spoločníčka...
"Nie!" vykríkol do hluku, no ani sám nepočul svoj vlastný výkrik. V obrovskom hneve zdvihol prútik na Longbottoma a zdesene zistil, že niekto už stihol medzi nich vyslať cloniace zaklínadlo.
Obzrel sa ku vzdialenej hranici Rokfortu, odkiaľ vychádzal najväčší hluk a na obrov, ktorí by ich ušliapali, keby neustúpili. Rýchlo zakričal smrťožrútom pokyny a vyslal zaklínadlo na nízku bucľatú blondínu, ktorá sa uhla len o vlások. Zelené svetlo jej preletelo tesne ponad plece. Aj ona naňho zaútočila, hoci ten chabý pokus by sa sotva dal nazvať útokom. Lenivým švihnutím prútika jej zaklínadlo odklonil.
Aj tak nemajú šancu vyhrať, hlupáci, keď si myslia, že ešte majú nádej...
*
Luciusovej ruky sa držala ako o život, hoci to "ako" bolo úplne zbytočné. Išlo o život. Dracov. Nevedeli ho nájsť, nikde nebol. Aj keď Potter vravel... Klamala Temnému pánovi, ale na tom nezáležalo. Už nie, nie teraz.
Nemyslela na následky toho klamstva. Nemyslela na trest, ktorý ju zaručene čaká, keď to Temný pán zistí. Ale v tej chvíli na ničom z toho nezáležalo. Jediné, na čo myslela a na čom jej záležalo, bol Draco. Musí ho nájsť, musí vedieť, že je v poriadku, že nie je...
Predierali sa bojujúcim davom, bežala za Luciusom ako v mrákotách, nedbajúc na okolie, na zaklínadlá, na nič. S nádejou hľadala svetlé vlasy a postavu v tmavom habite, ale potom, čo jej srdce vynechalo úder z očakávania, jej opäť sklamane a vystrašene pokleslo. Napätie a zúfalstvo v nej čoraz viac rástlo, strach ju bolestivo bodal v každom kroku. Kde len môže byť?
Periferným videním zahliadla šticu bledých vlasov. Dych sa jej zastavil v hrdle, keď sa otočila tým smerom, a bol to on! Draco! Bol živý a na prvý pohľad vážne nezranený!
Rozbehla sa k nemu, na nič nehľadiac, čo bola chyba. Zaklínadlo, smerujúce k niekomu inému ju zasiahlo do hrude, stratila rovnováhu a ako padala na zem, niekde z hluku sa k nieslo vystrašené "mama, mama!"
Niekde pri nej sa ozval Draco. "Si v poriadku?"
Chvíľu hľadala vlastný hlas. "Ty? Nič ťa nebolí?"
"Ja? Nie, som v poriadku, ale..." zvyšok vety ignorovala. Viac nepotrebovala počuť. Už bola v poriadku aj ona.
*
Dav ľudí bol zmätený. Chvíľu akoby ani neboli nepriateľmi, ale len spoločne utekali pred útočiacími obrami, testralmi a Merlin vie čím všetkým.
Ľudia sa tlačili bok po boku, nikomu akoby nezáležalo, koho tela sa dotýka. Rozhliadla sa okolo seba - zrazu bola sama, hoci Arthur bol len pár metrov od nej a Billove žiarivé ryšavé vlasy kontrastujúce s Fleurinými plavými, sa jej mihli pred očami. V diaľke vpredu zazrela vysokú postavu s haďou tvárou, ako vysiela zaklínadlá na každého v dosahu a vykrikuje pokyny smrťožrútom. V zmätenom rozbúrenom dave bola Molly strachom celá bez seba. No nie strachom o seba. Bola vydesená predstavou, čo sa mohlo stať jej blízkym. Desilo ju, že možno na druhej strane miestnosti už leží bezvládne telo niekoho z nich. Nie, nie... nedokázala na to ani pomyslieť.
Obzrela sa dozadu, keď sa jej stehna dotkla drobná rúčka domáceho škriatka, ktorý odušu šermoval kuchynským nožom. Z každej strany lietali zaklínadlá, ktoré kde-kto vysielal, zrejme bez konkrétneho cieľa, pretože ten sa priamo určiť nedal.
Veľká sieň bola plná duelantov, dnu sa strany opäť rozdelili. Boj sa zdal byť nemilosrdnejší, bojujúci boli poznačení poslednými udalosťami a tie akoby ich posilňovali. Prechádzala sieňou a pomáhala, kde mohla, v boji neboli žiadne pravidlá. Priamo pred ňou sa preblesol pás dlhých ryšavých vlasov, patriacich jej dcére a vzápätí okolo Ginny preletelo žiarivé zelené svetlo. Srdce jej vynechalo úder. Kliatba však o milimetre minula cieľ. Neváhala, rozbehla sa k dcére a surovo ju odtisla nabok, na nič iné nehľadiac.
"Nie moju dcéru, ty suka!"
V behu odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky. "Z cesty!" zrúkla, v hlase bolesť a hnev.
Bellatrix sa pri pohľade na svoju novú súperku šialene rozosmiala. Molly švihnutím prútika začala súboj. Ten smiech jej zlosť len posilňoval, prútik jej vibroval v prstoch, ruky mala rozochvené. Nemyslela, bojovala. Strach bol odrazu preč. Už na ničom nezáležalo.
Zopár študentov jej pribehlo na pomoc, no ona všetkých odstrčila nabok. "Nie, nie tá je moja!" vykríkla, v očiach hnev milujúcej a utrápenej matky. Pred očami mala obraz mŕtveho Freda. Remusa a Tonksovej. Harryho. Srdce jej pri tej myšlienke doslova krvácalo. Bojovala so všetkých síl a len nejasne si uvedomovala, že je to súboj na život a na smrť. Ale nezáležalo jej na tom. Nie na vlastnom živote, pokiaľ by skončil život niekoho jej milovaného. Nezniesla by ďalšiu stratu. Už stačilo.
"Čo sa stane s tvojimi deťmi, keď ťa zabijem?" posmešný úškľabok na Bellatrixinej tvári. "Keď sa mamička poberie za Freddiem?"
Krv jej divo pulzovala v hlave. Podlaha pod jej nohami bola horúca. "Už nikdy viac sa nedotkneš našich detí!" Každé slovo podčiarknuté útokom.
Napnuté zápästie. Prútik kmitajúci vzduchom. Letiace zaklínadlo. A potom, scéna ako v spomalenom filme. Bellatrixino padajúce telo, prehnuté vplyvom zaklínadla. Šok na jej tvári bol odrazom Mollinho. Zabrzdená ním stála na mieste, prútik stále držala pevne v ruke a sledovala, ako sa k nej so šialeným hnevom otáča sám Veď-viete-kto. No sotva sa stihla nadýchnuť, či akokoľvek zareagovať, sieňou sa rozľahol iný hlas, príliš známy a príliš neskutočný zároveň. "Protego!"
Harry vyslal na Voldemorta cloniace zaklínadlo. Zachránil ju. Ich všetkých. Slnko žiarilo cez rozbité sklá okien vo Veľkej sieni, keď bežala k Harrymu, spolu so všetkými, čo prežili. Bol koniec. Strachu, strát, hoci bolesti nie. To bola daň, ktorú si konečné víťazstvo vzalo. No v tejto chvíli to bolo len akési temné pozadie. Žiariace slnečné lúče, sľubujúce lepšiu budúcnosť, ho odtlačili do úzadia. V objatí svojich blízkych ju premohol pocit víťazstva, akéhosi druhu šťastia, ktoré v tom momente prebilo všetky ostatné pocity. Bol koniec. Koniec. Neverila, že sa toho niekedy dožije a predsa to bolo tu. Úľava sa jej rozlievala žilami, napäté svaly mohla konečne po nekonečných hodinách boja uvoľniť. Zhlboka vydýchla. Cítila sa, ako keby mohla po dlhom slobodne dýchať. A teraz sa zdalo, že to tak bude do konca života...
miriela | 
až na to, že Mollina úľava nemohla byť až taká veľká, keďže prišla o syna, nemám žiadne výhrady.
Vrátila si ma späť do kina, síce teraz cez obrazovku počítača, ale vrátila. Priniesla si znovu tú atmosféru, ktorá mi dovolila snívať a zároveň prežívať napätie. Tentoraz som síce neslzila (keby si Severusa opisovala dlhšie, tak by som k tomu nemala ďaleko), ale iba spomínala.
Krásne napísané a hoci ty s tým nie si spokojná, ja som :) A keď budem mať trochu inú náladu, tak si prečítam všetky tri časti za sebou. ;) Lebo tu vznikol krásny cyklus krátkych úvah o vojne. Takže, moje mladšie ja, len pekne píš ďalej, aby som raz v jednom okamihu nevedela povedať, ktorá z tvojich poviedok ma dostala najviac a ktorú mám najradšej (aby som ich mala rada všetky :) )