Pravda

31. července 2010 v 23:53 | Evanska
Ja viem, som hrozná. Zase narýchlo a o päť minút dvanásť (naozaj :D). Sú prázdniny a človek by povedal, že práve teraz mám čas dobehnúť zameškané a konečne sa viac rozhýbať. Ale ja nie. No teraz s tým už nič nespravím, len pridám jednu krátku jednorázovku, v ktorej som sa trochu zamýšľala nad... no veď uvidíte :D Napísala som ju už dosť dávno, ale nezdala sa mi dobrá. Takže keby mi nehorelo pod zadkom... (to ten prútik v zadnom vrecku) :D
V každom prípade prajem dobrú noc a hádam príjemné čítanie :)

ps: A aby som nezabudla, veeeľmi oneskorene venované prázdninovým oslávenkyniam :) Leile, Miriele a Aďke :) Aj keď by ste si zaslúžili niečo oveľa lepšie...



Ja viem, nemala by som klamať. Každému malému dieťaťu rodičia, učitelia alebo ktokoľvek dospelý vtĺka do hlavy, že sa klamať nemá, že lož ich vždy dostihne a že musí hovoriť pravdu, aby si ho ostatní vážili. Áno, aj v mojom prípade to platí. Všetky tri body. Ale ja niekedy jednoducho nemôžem hovoriť pravdu. Lebo potom je to vždy to isté. Úlisný vtieravý hlások a zmena správania, akoby som bola nejaká nadradená. A práve to je dôvod môjho klamstva.
Volám sa Lily Potterová. Áno, dcéra toho Harryho Pottera, toho uznávaného hrdinu, ktorý úplne zničil lorda Voldemorta a záchránil celý čarodejnícky svet, a áno, tej Ginny Weasleyovej, bývalej triafačke Holyheadských harpíí a metlobalovej redaktorke.
Možno niekomu sa na prvý pohľad zdá úžasné mať slávnych rodičov. Ale ono to vôbec nie je úžasné, verte mi. Ako náhle dotýčný, s ktorým prehodíte čo i len slovko, zistí vaše meno, hneď sa začne správať inak, prípadne chce váš podpis alebo si vás chce odfotiť, aj keď to sa mi stáva len málokedy. Ale aj takí ľudia sa nájdu.
Väčšinou sú to však len šialene vískajúce dievčetá a odrazu príjemní chlapci, ktorý sa o vás začnú hneď viac zaujímať, len čo vyslovíte svoje priezvisko. Je to poriadne otravné.
Preto, keď som to už ako malá zistila, vymýšľala som si priezviská. Raz som sa na detskom ihrisku predstavila ako Angelina Jhonsonová, pretože tetu Angie som mala vždy rada. A keď potom po mňa pribehla mama a len tak mimovoľne zamrmlala:" Poď Lily, už musíme ísť," a mama jedného chlapca stavajúceho si pyramídy v piesku ju spoznala, najprv na nás prekvapene hľadela a potom nechápavo poznamenala: "Ale veď si vravela, že sa voláš Angelina!" Na mamine slová, ktoré mi neskôr povedala, si pamätám veľmi dobre. "To nič, Lils, aj nám s ockom to vadí." Pretože som sa asi tvárila previnilo. Nečakala som, že ma za to klamstvo vykričí ani inak nepotrestá, ale predsa, vymyslela som si meno. Ona si z toho veľa nerobí, to síce ani ocko, ale mama je predsa len tá ohnivovlasá metlobalistka, ktorá sa na väčšinu vecí díva s nadhľadom, ale keď ju niečo naozaj naštve... vraj na škole si ju ešte profesor Slughorn pričlenil do svojho "klubu" len vďaka tomu, že sa naštvala na jedného spolužiaka a vychrlila naňho odpaľovacie čary.
Je to strašne otravné a nespravodlivé, keď by som sa vďaka svojmu priezvisku dostala všade, kam by som si len zmyslela. Viem, niekto by to možno rád využil. Ale ja nie som niekto. Som Potterová! Tsss!
Je to, akoby si niekto len tak zmyslel povyšovať vás nad druhých. Len kvôli môjmu blbému priezvisku. Naozaj nie som nič extra. Nie som špeciálne krásna, nebola som najmúdrejšia z ročníka, ani žiadna školská hviezda, ani nejaká rebelka, či šialene poslušné dievča. Som úplne normálna baba. Teda normálna podľa možností. Lebo slovo normálna má synonymum bežná. A bežná baba by bola nesmierne šťastná, keby mala slávnych rodičov, krstných rodičov a vlastne celú rodinu. Ale ja to nenávidím. A to je jedným z dôvodov, prečo si vymýšľam priezviská. S menami som prestala, pretože nikdy neviete, kedy stretnete niekoho známeho a osloví vás. Navyše je dosť ťažké si tak rýchlo zvyknúť na iné meno a reagovať naň. Ďalším dôvodom je strach z opätovného sklamania, že človek, ktorého som práve spoznala, sa ku mne znovu začne správať akoby som bola niečo viac.
A presne to som spravila, aj keď som spoznala Shana. Vtedy som ešte netušila, že jedno vymyslelné priezvisko môže mať také následky. A už to bolo ako pavučina, ja som bola tou chytenou muchou, zaseknutou v sieti a čím viac som sa z nej snažila vymotať, tým som sa do nej ešte viac zamotala. A moje klamstvo na mňa striehlo ako pavúk.
Netušila som, že mi na Shanovi začne viac záležať a pavučina sa len viac zamotá. On stále o ničom nemal ani poňatia.
"Tak, na aký film ideme?" opýtal sa Shane, čím prerušil moje myšlienky a trochu ma potiahol za ruku, keď sme vchádzali do muklovského kina.
"Na nejakú komédiu," odvetila som stále trochu neprítomným hlasom. Zatiaľ čo si Shane pozeral návrhy filmov, ktoré dnes premietali, som si sadla na najbližšiu lavičku a ďalej premýšľala.
Shane konečne vybral nejaký film a sadol si vedľa mňa. "Vybral som Všetko alebo nič a vraj tam zaručene nie je nuda. No uvidíme," skonštatoval a pohladil ma po vlasoch. Nasledujúcich niekoľko minút sme mlčky sedeli vedľa seba, každý nad niečím rozmýšľajúc.

"Hmm... vieš, že Kevin sa s Debbie rozišiel?" zamrmlal Shane trochu neprítomne a ďalej si točil prameň mojich vlasov okolo prsta.
"Čože?" vyhŕkla som prekvapene. Kevin s Debbie boli pre mňa ako nesmrteľný pár a nedokázala som si predstaviť, že by som ich už nikdy nezbadala spolu, držiac sa za ruky a smejúc. "Prečo?"
Shane sa odtiahol a cítila som, ako sa mi prameň vlasov opäť zaradil k tým zvyšným. "Debbie mu celý čas klamala. Neviem presne v čom, ale asi v niečom podstatnom, keď to bolo na rozchod," povedal vážnejšie, ako je uňho zvyčajné a tvárou mu preletel záblesk niečoho ako zadosťučinenia.
"Nemusel sa s ňou rozchádzať," zamrmlala som skôr pre seba, ale nie dostatočne potichu.
"Ale veď mu celý ten čas klamala!" povedal Shane príliš prudko a zahľadel sa mi do tváre. Oči mu v prítmí horeli prekvapením.
"Možno na to mala dôvod," povedala som úsečne a vyhýbala sa Shanovmu stále šokovanému pohľadu.
"Ale veď boli spolu už vyše roka! A neviem ako ty, ale podľa mňa sa vzťah zakladá hlavne na dôvere a úprimnosti!" začal rozohonene a prinútil ma pozrieť mu do očí. Sklopila som pohľad.
"Áno, ale niekedy je to zložitejšie a..."
"...ale klamať? Nech by to bolo čokoľvek, pochopil by to!" namietol a díval sa na mňa s podozrením, nechápavosťou a akýmsi odsúdením. "O čom to hovoríš?"
"O sebe, o nás!" vykríkla som a odstúpila od neho zopár krokov. Niečo sa vo mne zlomilo. "Niekedy proste nemáš na výber, tvoj strach je väčší a nemôžeš tomu zabrániť a zatajuješ pravdu, lebo sa bojíš, že to dopadne ako naposledy a ty zase zostaneš sklamaný a zatrpknutý a zase prestaneš dôverovať!" vysypala som zo seba, lapala po dychu a tentoraz sa Shanovi pozrela priamo do očí. Ruky sa mi od strachu triasli. Strachu z nepochopenia, ktorý akoby visel vo vzduchu. Plytko som dýchala.
"Shane, volám sa síce Lily, ale moje pravé priezvisko je Potterová," s výdychom som dopovedala a napäto čakala na jeho reakciu. Srdce mi divo bilo až niekde v krku. Na Shanovi mi naozaj záležalo a aj keď som mu nechcela klamať, bol to môj už takmer zakorenený zvyk. Teraz však boli karty na stole a už bolo neskoro pokúšať sa niečo vracať späť, hoci som po tom v kútiku duše túžila. Aj keď jednej mojej časti sa akýmsi zvláštnym spôsobom uľavilo, no bola to tak zanedbateľná časť, že som ten pocit úľavy ani necítila. To čakanie, napätie a neistotu som cítila v celom tele. Takmer som si neuvedomila, že si žmolím prsty. Nevedela som, čo jeho mlčanie znamená. Tŕpla som v očakávaní a hľadala nejakú inú emóciu na jeho šokovanej tvári.
"Potterová? Príbuzná...?" opýtal sa po dlhom tichu Shane, hlas mal bezvýrazný a uprene na mňa hľadel. Niečo v jeho pohľade sa zmenilo. Díval sa na mňa ako na cudziu osobu. Bolelo to. Cítila som, ako mi sklamaním poklesol žalúdok.
"Áno, som dcéra Harryho Pottera!" zašepkala som chrapľavo a pocítila, ako sa mi slzy tlačia do očí a pália. Ale boli to skôr slzy hnevu a sklamania. Znovu. Kvôli tomuto, kvôli tomu prehnanému záujmu mi praskli všetky vzťahy. Kvôli jednému hlúpemu menu.
"No, to je fajn," odvetil Shane až príliš pokojným hlasom. "Ale prečo plačeš?" opýtal sa odrazu nechápavo a pomaly sa ku mne približoval.

"Pretože vždy je to takéto!" odpovedala som rázne a šmahom ruky si zotrela slzy. Popálila som sa príliš veľa krát.
"Aké?" opýtal sa Shane a už stál odo mňa len niekoľko centimetrov. Palcom mi zotrel zatúlanú slzu z líca. Ale nečakal na odpoveď a pokračoval. "Nevadí mi, že tvoj otec je Harry Potter. No a čo?! Nechápem, čo to mení!"
"Všetko..." odpovedala som tvrdohlavo s pevne stisnutou čeľusťou. Sklamane a s akýmsi odtieňom hnevu som sa chystala otočiť a odísť, ale vtom som zachytila jeho pohľad. V očiach sa mu zračila nechápavosť, niečo ako strach ale zároveň som vedela, že to strach nie je a... pre Merlina, láska. V tom momente pochopila, že preňho moje priezvisko naozaj nič neznamená, že mu nezáleží na tom, ako sa volajú moji rodičia. Že moja náhle odhalená pravá identita naozaj nič nemusí zmeniť. A ani nezmení.
Náhle som zastala uprostred pohybu a otočila sa k nemu tvárou, oči zaseknuté v tých jeho.
"Naozaj ti na tom nezáleží?" opýtala som, ale teraz som už poznala odpoveď. Videla som mu ju v očiach.
"Nie," odpovedal a chápavo sa usmial. Záležalo mu na mne už predtým, než zistil, kto v skutočnosti som. Má ma rád pre to, kým som a nie pre to, ako sa volám.
Nadšene som sa usmiala a postavila na špičky, aby som ho mohla pobozkať. Náhle ma však zastavil, prikladajúc mi prst na pery. "Počkaj," zašepkal. "Toto mi musíš porozprávať celé."
Uškrnula som sa začala rozprávať, prečo som si už ako malá vymýšľala rôzne mená, keď som zistila, že ľudia zmenia svoje správanie hneď, ako zistia, že som dcéra slávnych vojnových hrdinov. Rozprávala som ďalej o svojej veľkej rodine a kým som mu vymenúvavala mená všetkých mojich ujov, tiet, bratrancov a sesterníc sa mi okolo žalúdka rozlievalo príjemné teplo a všetko sklamanie z predchádzajúcich nevydarených skúseností akoby sa odrazu vyparilo. Mala som pocit, že nejaká doteraz chýbajúca časť zapadla na svoje miesto a puzzle sú konečne kompletné. Nikdy predtým som sa necítila viac sama sebou. A vtedy som pochopila, že pravda síce bolí a niekedy je veľmi krutá, ale má aj druhú stranu a na tej strane je nádhernejšia a úžasnejšia ako čokoľvek iné. A ja som práve prežívala svoj kúsok tej nádhery.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tonks Tonks | Web | 1. srpna 2010 v 14:20 | Reagovat

jé, prekvapenie! pred odchodom som už nič nečakala a aha ho... :D
pekný nápad na poviedku a aj pekné spracovanie :) páčilo sa mi, ako si opísala to detstvo a aj reakcia ginny (čo som iné som od teba mohla čakať? :D) no a shane bol očarujúci, kiež by existovali takí chalani aj v reálite...
nuž, super, ale týmto si u mňa to čakanie na pokrač. nespravíš. :P Teraz máš 10 dní na jeho dokončenie a keď sa vrátim, čakám zverejnenú poviedku :D

2 miriela miriela | Web | 1. srpna 2010 v 20:58 | Reagovat

jéééj, vďaka :) toto je asi najmilší darček akého sa mi tento rok dostalo :) a ešte si aj tému skvelo trafila, lebo ja mám bohužiaľ po niekoľkých zlých skúsenostiach problémy ľuďom hneď dôverovať a tiež nie, že klamem, ale skôr odhaľujem jednotlivé skutočnosti o sebe postupne, niekedy viac menej úmyselným dočasným zatajením :D okej, skrátka si dakedy vymýšľam až sa práši :D a toto mi tak akosi dalo nádej, že i keď na klamstvách sa vzťah nedá zakladať, niekedy niečo je ozaj lepšie naservírovať až keď sme ozaj pripravení na akúkoľvek reakciu, a ten správny človek to pochopí, lebo možno aj on niečo skrýva... ok, tuším som sa trochu stratila a nechcem, aby si sa na vlastnom blogu aj ty stratila :D
tak teda ešte raz ďakujem veľmi pekne, skvelá poviedočka, krásne vystihnuté :)

3 Nellie Nellie | Web | 4. srpna 2010 v 1:23 | Reagovat

Čítala som to už dávnejšie, len komentár ušiel. Anyway, ja som taká rada, že si sa ozvala! :) Knižný reťazák mi už začínal liezť na nervy. :D

Zväčša, ak niekto píše niečo z novej generácie, venuje sa najčastejšie Rose. Teda aspoň čo som čítala, mňa nevynímajúc. :P Teda je super, že u teba dostala priestor práve Lily. A že to bolo úžasné ani netreba spomínať. :) Ten tvoj parádny štýl v kombinácii s takým problémom. Lily bola zlatá a Shane detto, páčilo sa mi, ako to prijal. :) Proste skvelé a teším sa na ďalšiu tvoju tvorbu, tých 70% vyzerá sľubne. :)

4 Foxie Foxie | Web | 6. srpna 2010 v 6:12 | Reagovat

Klubúk dolu. A nielen klobúk. Mne sa to nesmierne ľúbilo :)). Tie spomienky na detstvo boli bohovské (v tom dobrom, neironickom slova zmysle), hlavne to, že svoje priezvisko vnímala tak negatívne plus jej zistenie, že krstné meno si vymýšľať netreba :D. A Shane bol... No, čo sa budem rozplývať, proste úžasný o:).

5 V.F. V.F. | Web | 7. srpna 2010 v 18:00 | Reagovat

to je skvelé. naozaj sa mi páčila tá myšlienka  a myslím, že sa ti toto dielko vydarilo
fakt skvelý nápad a v tvojom podaní sa to neskutočne dobre čítalo:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama